Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

364. Univerzálna modlitba a podobenstvo o manželských a nemanželských deťoch

     1. január 1946, ráno 6:35
     Ježiš hovorí:
     „Vstaň, Mária. Posvätíme deň stránkou z evanjelia. Lebo moje slovo je posväcovanie. Pozeraj, Mária. Lebo vidieť Kristove dni na zemi je posväcovanie. Píš, Mária. Lebo písať o Kristovi je posväcovanie, lebo opakovať to, čo povie Ježiš, je posväcovanie, lebo ohlasovať Ježiša je posväcovanie, lebo poúčať bratov je posväcovanie. Za túto milosrdnú lásku dostaneš veľkú odmenu."
     Ježiš odišiel z Rámy* a už vidí Jeruzalem. Postupuje ako minulý rok a spieva predpísané žalmy.** Mnoho ľudí sa na preplnenej ceste obracia a sleduje prechádzajúcu apoštolskú skupinu. Niektorí ich úctivo pozdravia, ďalší len kradmo pozorujú a úctivo sa pritom usmievajú, a to sú väčšinou ženy. Iní ich iba pozorujú, niektorí sa usmievajú ironicky a pohŕdavo; a napokon sú i takí, ktorí prechádzajú namyslene a so zrejmou zlovôľou. Ježiš v čistých a pekných šatách kráča pokojne. Ako všetci i on sa prezliekol, aby vošli do svätého mesta oblečení slušne, ba povedala by som aj elegantne.

*(Pozri videnie zo 17. decembra v 363. kapitole.)
**(Pozri 195. kapitolu.)

     Aj Marziam je tento rok oblečený v novom odeve, primerane udalosti. Kráča popri Ježišovi a spieva z celého hrdla hlasom, ktorý je ešte trocha drsný, lebo to ešte nie je mužský hlas. Jeho nedokonalý tón sa však stráca v zbore hlasov jeho spoločníkov a vynára sa čistý ako zvonivé striebro len vo vysokých tónoch, ktoré ešte spieva chlapčenským hlasom. Marziam je šťastný...
     V prestávke medzi spevom žalmov, keď už majú na dohľad Damaskú bránu – pretože vchádzajú ňou, aby vošli hneď do chrámu –, zastavia sa a počkajú, kým prejde honosná karavána. Zaberá celú cestu a spôsobuje dopravnú zápchu, takže kto je rozumný, zastane na okraji cesty. Marziam sa spýta: „Pane môj, nepovieš nejaké nové pekné podobenstvo pre svojho vzdialeného syna? Chcel by som ho pripojiť k ostatným, čo som už napísal, pretože určite stretneme v Betánii jeho poslov a získame od neho správy. A ja mu tak veľmi chcem urobiť radosť, ako som mu to sľúbil a ako si to želá jeho i moje srdce..."
     „Áno, synu môj. Určite ti ho poviem."
     „Také, čo ho naozaj poteší, také, z ktorého sa dozvie, že je stále tvoj milovaný..."
     „Také poviem. A ja tiež budem mať z neho radosť, pretože to bude vypovedaná pravda."
     „Kedy ho povieš, Pane?"
     „Hneď. Poďme rýchlo do chrámu splniť si povinnosť a tam prehovorím skôr, než mi v tom zabránia."
     „A budeš hovoriť pre neho?"
     „Áno, synu môj."
     „Vďaka, Pane! Musí to byť veľmi bolestné byť takto oddelení...," povie Marziam a takmer má slzy v tmavých očiach.
     Ježiš mu položí ruku na hlavu, obráti sa a dá pokyn Dvanástim, aby sa pripojili a znova vydali na cestu. Dvanásti sa zastavili vypočuť si niekoľkých ľudí, neviem, či veriacich v Učiteľa alebo túžiacich poznať ho, ktorí sa zastavili z toho istého dôvodu, aký zastavil Ježiša a apoštolov.
     „Ideme, Učiteľ. Počúvali sme tých ľudí. Sú medzi nimi aj prozelyti, ktorí prišli zďaleka a pýtali sa, kde by sa mohli s tebou stretnúť," povie Peter prichádzajúc k nemu.
     „Prečo si to želajú?"
     Peter, teraz už pokračujúc v ceste po Ježišovom boku, povie: „Chcú počuť tvoje slová a uzdraviť sa z chorôb. Vidíš ten zakrytý voz, tam za nimi? Sú v ňom prozelyti z diaspóry, ktorí si prišli vykonať túto púť spoza mora po dlhej ceste, pobádaní okrem úcty k Zákonu aj vierou v teba. Sú z Efezu, z Perge a z Ikónia. A je tu tiež jeden úbožiak z Filadelfie, ktorého oni – väčšinou sú to bohatí obchodníci – vzali do voza zo súcitu a v nádeji, že si tým získajú Pánovu priazeň."
     „Marziam, choď im povedať, nech idú za mnou do chrámu. A dostane sa im oboje, ak budú mať vieru – uzdravenie duší mojím slovom i telesné uzdravenie."
     Chlapec rýchlo odíde. No Dvanásti zborovo prejavia nesúhlas pre „nerozvážnosť" Ježiša, ktorý sa chce ukázať verejne v chráme...
     „Ideme tam zámerne, aby som im ukázal, že sa nebojím. Aby som ukázal, že nijaká hrozba ma nezastraší poslúchnuť príkaz. Ešte ste nepochopili ich hru? Všetky ich hrozby, všetky ich zdanlivo priateľské rady majú za cieľ zviesť ma k hriechu, aby mali ozajstné obvinenie proti mne. Nebuďte zbabelí. Majte vieru. Ešte neprišla moja hodina."
     „Prečo však nejdeš najprv ubezpečiť svoju matku? Čaká ťa...," povie Judáš Iškariotský.
     „Nie. Najprv idem do chrámu, ktorý je Božím domom až do chvíle, ktorú večný Otec označil za novú epochu. Moja matka bude trpieť menej, keď bude na mňa čakať, než keby vedela, že kážem v chráme. A tak vzdám úctu Otcovi i matke. Otcovi venujem prvé veľkonočné hodiny a neznepokojím matku. Poďme, nebojte sa. Ostatne, kto sa bojí, nech ide do Getsemani skryť svoj strach medzi ženy."
     Apoštoli, pokarhaní touto poslednou poznámkou, už nerozprávajú. Postavia sa do radov po troch. Iba v prvom, v ktorom je Ježiš, sú štyria, kým nepríde Marziam a nezvýši počet na päť. Tadeáš a Horlivec sa postavia za Ježiša, ktorého nechávajú v strede medzi Petrom a Marziamom.
     Pri Damaskej bráne zbadajú Manaena. „Pane, myslel som, že bude lepšie, keď sa ukážem, aby som odstránil každú pochybnosť o situácii. Uisťujem ťa, že ti nehrozí nijaké nebezpečenstvo okrem zlovôle farizejov a zákonníkov. Môžeš ísť spokojne."
     „Vedel som to, Manaen. Ale som ti vďačný. Poď so mnou do chrámu. Ak ti to nie je zaťažko..."
     „Zaťažko? Veď pre teba by som vzdoroval celému svetu! Podstúpil by som každú námahu!"
     Iškariotský niečo zamrmle. Manaen sa obráti nepríjemne dotknutý. Povie nebojácnym hlasom: „Nie, človeče. To nie sú 'slová'. Prosím Učiteľa, aby vyskúšal moju úprimnosť."
     „Netreba, Manaen. Poďme."
     Postupujú medzi tlačiacim sa davom. Prídu do domu svojich priateľov, kde všetci zložia batohy. Jakub, Ján a Ondrej ich uložia do dlhej tmavej haly a potom sa pridajú k svojim spoločníkom.
     Vojdú do nádvoria chrámu prechádzajúc popri pevnosti Antónia. Rímski vojaci sa pozerajú, ale sa nepohnú. Rozprávajú sa potichu medzi sebou. Ježiš hľadí ich smerom, či neuvidí niekoho známeho. Ale nevidí ani Kvintiliána ani Alexandra.
     Vošli do chrámu medzi ľudí na prvých nádvoriach, kde sú kupci a peňazomenci. Ježiš sa pozerá na neveľmi sväté hemženie ľudí a zachveje sa rozhorčením. Zbledne a akoby sa stal vyšším, tak dôstojne a slávnostne kráča.
     Iškariotský ho pokúša: „Prečo nezopakuješ sväté gesto?* Vidíš? Zabudli na to... a znova je dom Pánov znesvätený. Nie je ti to ľúto? Nezabrániš tomu?" Judášova pekná tmavá tvár je ironická a falošná napriek jeho veľkej snahe zakryť to. Ba je až líščia, kým to skúmavo – trocha sklonený akoby z hlbokej úcty – hovorí Ježišovi.