Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

422. Rozladenosť Judáša vyvolá poučenie o povinnostiach a o neužitočných sluhoch

     24. apríl 1946
     Štrkové koryto sa belie v bezmesačnej, ale veľmi jasnej noci, pretože na východnej oblohe žiaria tisíce neobyčajne veľkých hviezd. Nie je to silné svetlo mesiaca, ale je to príjemné trblietavé svetlo, ktoré človeku umožňuje vidieť, kam kráča a čo ho obklopuje, keď sú jeho oči privyknuté na tmu. Tu, po pravej strane pútnikov, ktorí vystupujú na sever popri rieke, mierne svetlo hviezd osvetľuje hranice vegetácie, ktorú tvorí tŕstie, vŕby a vysoké stromy. Keďže svetlo je slabé, rastliny vyzerajú ako súvislý celistvý múr, bez prerušenia, nepreniknuteľný. Múr je pretrhnutý iba tam, kde úplne vyschnuté riečisko potoka alebo bystriny vytvára bielu čiaru, ktorá vedie na východ a stráca sa pri prvej zákrute malého, teraz vyschnutého prítoku. Na ľavej strane chodci rozoznávajú trblietajúcu sa vodu stekajúcu k Mŕtvemu moru, žblnkajúcu, šumiacu, vzdychajúcu, tichú a pokojnú. A medzi svietiacou čiarou tmavomodrých vôd v noci a tmavou neprehľadnou masou trávy, kríkov a stromov sa vinie jasný pás štrkového koryta, niekde širší, inde užší, občas prerušovaný malými jamami, pozostatkami predchádzajúcej povodne, s troškou vody, ktorú postupne pohlcuje zem, a v ktorých sú ešte zelené trsy trávy, lebo inde vo vyprahnutom riečisku je úplne vysušená pražiacim slnkom.
     Apoštoli sú nútení pre tieto jamy alebo spleť tŕstia, suchého, ale nebezpečného ako žiletky pre ich polonahé nohy v sandáloch, občas sa rozdeliť a potom znova spojiť do skupiny okolo svojho Učiteľa. On kráča vždy slávnostným, ráznym dlhým krokom, väčšinou mlčky, s pohľadom pozdvihnutým viac k hviezdam než skloneným k zemi. Apoštoli nie sú ticho. Rozprávajú sa medzi sebou o udalostiach dňa, robia z nich závery alebo sa snažia predvídať budúci vývoj. Občasné Ježišove slová, často ako odpoveď na priamu otázku alebo aby opravil nesprávny alebo neláskavý názor, prerušujú rozprávanie Dvanástich. Pochod postupuje v noci a dodáva nový prvok harmónii nočného ticha na opustených brehoch: ľudské hlasy a zvuk krokov. Sláviky mlčia v korunách stromov, prekvapení neharmonickými a drsnými zvukmi, rušivo sa miešajúcimi s obvyklým šumom vôd a šepotom vánku, ktoré zvyčajne sprevádzajú ich virtuózne sóla.
     Ale jedna priama otázka, ktorá sa netýka toho, čo sa stalo, ale toho, čo sa má stať, svojím prenikavým tónom ako vzbura naruší nielen nočný pokoj, ale aj vnútorný pokoj v srdciach. Filip sa spýta, či budú doma a o koľko dní. V jednoduchej otázke už staršieho apoštola je skrytá potreba odpočinku a nevypovedaná, ale pochopiteľná túžba po láske najbližších, lebo okrem apoštola je aj manželom, otcom a ako taký má i rôzne povinnosti...
     Ježiš to všetko vycíti a obráti sa, aby sa pozrel na Filipa. Zastaví sa a počká ho, lebo Filip je trocha vzadu s Matúšom a Natanaelom. A keď je vedľa neho, objíme ho jedným ramenom a vraví mu: „Skoro, priateľ môj. Prosím ťa však o láskavosť, aby si urobil ďalšiu malú obetu, za predpokladu, že sa nechceš skôr odlúčiť odo mňa..."
     „Ja a odlúčiť sa? Nikdy!"
     „Tak potom... ťa ešte na istý čas vzdialim od Betsaidy. Chcem ísť do Cézarey Prímorskej a prejsť cez Samáriu. Keď sa budeme vracať, zájdeme do Nazareta, kde zostanú so mnou tí, ktorí sú bez rodiny v Galilei. Potom po nejakom čase sa k vám pripojím v Kafarnaume... A tam vás budem evanjelizovať, aby som vás urobil ešte schopnejšími. Ale ak si myslíš, že tvoja prítomnosť v Betsaide je nevyhnutná... len choď, Filip. Tam sa stretneme..."
     „Nie, Učiteľ. Je potrebnejšie zostať s tebou! Ale vieš... Je príjemné byť doma... a dcéry... Myslím, že ich nebudem mať dlho v budúcnosti... a chcel by som si trocha užiť z ich čistej nežnosti. Ale ak si mám vyvoliť medzi nimi a tebou, vyvolím si teba... a z viacerých dôvodov...," ukončí Filip s povzdychom.
     „A dobre urobíš, priateľu. Pretože mňa ti vezmú skôr než dcéry..."
     „Ó, Učiteľ...!" povie bolestne apoštol.
     „Tak to je, Filip," ukončí Ježiš a pobozká apoštola na čelo.
     Judáš Iškariotský, ktorý šomral pomedzi zuby, odkedy sa Ježiš zmienil o Cézarei, dvihne hlas, ako keby bozk daný Filipovi spôsobil, že stratil kontrolu nad svojimi činmi. A povie: „Koľko zbytočných vecí! Naozaj neviem, prečo je také nutné ísť do Cézarey!" Povie to s hnevlivou prudkosťou plnou žlče, akoby jeho vyjadrenie chcelo povedať: „A ty, čo tam chceš ísť, si hlupák..."
     „Ty neposudzuj, či je niečo nutné alebo nie, nechaj to na Učiteľa," odpovie mu Bartolomej.
     „Hm, a prečo by som nemal? Ako keby on jasne videl prirodzené potreby!"
     „No toto! Si blázon alebo zdravý? Vieš, o kom hovoríš?" spýta sa ho Peter a potrasie ho za plece.
     „Nie som blázon. Som jediný so zdravým rozumom. A viem, čo hovorím."
     „Krásne veci hovoríš!" – „Pros Boha, aby ti to nezapočítal!" – Skromnosť nie je tvojou silnou stránkou!" – „Človek by povedal, že sa bojíš, lebo by sa mohlo spoznať, čo si zač, keď pôjdeme do Cézarey," povedia naraz Jakub Zebedejov, Šimon Horlivec, Tomáš a Júda Alfejov.
     Iškariotský sa obráti k Júdovi: „Nemám sa čoho báť a vy nemáte čo spoznávať. Unavuje ma už však, keď vidím, ako ideme z omylu do omylu a ako sa ničíme. Zrážky s členmi veľrady, hádky s farizejmi. Už nám chýbajú len Rimania..."
     „Akože? Ani nie pred dvoma mesiacmi si prekypoval radosťou, bol si plný istoty, bol si, bol si... všetko si bol, lebo si mal Klaudiu za priateľku!" poznamená ironicky Bartolomej, ktorý keďže je... najrezervovanejší, tak sa iba z poslušnosti voči Učiteľovi nebúri proti kontaktom s Rimanmi.
     Judáš na chvíľu onemie, pretože logika ironickej poznámky je zjavná, a aby sa nejavil nelogický, nemôže poprieť to, čo povedal predtým. Ale potom sa vzchopí: „To nehovorím kvôli Rimanom. Chcem tým povedať, že kvôli Rimanom ako nepriateľom. Ony, pretože v podstate sú to len štyri Rimanky, štyri, päť, najviac šesť, ony nám sľúbili pomoc a aj nám pomôžu. Ale to ešte prehĺbi nenávisť jeho nepriateľov. A on to nechápe a..."
     „Ich nenávisť je úplná, Judáš. A ty to vieš tak ako ja, ba ešte lepšie než ja," povie pokojne Ježiš a položí dôraz na „lepšie".
     „Ja? Ja? Čo tým chceš povedať? Kto vie veci lepšie než ty?"
     „Pred chvíľou si povedal, že iba ty poznáš nutnosti a spôsob, ako ich dobre využiť..." odpovie mu Ježiš.
     „Áno, pokiaľ ide o prirodzené veci. Hovorím však, že ty poznáš duchovné veci lepšie než všetci."
     „To je pravda. Práve preto som ti povedal, že ty poznáš lepšie než ja veci zlé, ponižujúce, ak ich chceš takto nazvať, prirodzené, ako je nenávisť mojich nepriateľov, ich úmysly..."
     „Ja nič neviem! Nič neviem! To prisahám na svoju dušu, na svoju matku, na Jahveho..."
     „Dosť! Je povedané, že sa nesmie prisahať,"* vyzve ho Ježiš rázne a tak prísne, že dokonca rysy jeho tváre stvrdnú ako u dokonalej sochy.