Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

390. Viera Abraháma z Engadi a podobenstvo o palmovom semienku

     21. február 1946
     Pred západom slnka, ohnivým západom, ktorý belostné domy Engadi sfarbuje do červena a z Mŕtveho mora vytvára hladkú tabuľu čiernej perlorodky, sa Ježiš uberá k hlavnému námestiu. Ide s ním mládenec, ktorý mu poskytol pohostinstvo a teraz ho vedie po krivolakých uliciach svojou architektúrou výrazne orientálneho mesta.
     V týchto miestach vystavených pôsobeniu ťažkej tabule Soľného mora – a mám dojem, že v letných mesiacoch určite z neho vychádzajú horúce závany –, v miestach takých izolovaných uprostred pustej púšte, na ktorú slnko neľútostne praží a rozpaľuje pôdu, musí byť ono veľmi silné. Obyvatelia Engadi v úsilí ubrániť sa pred slnkom si vybudovali úzke ulice, ktoré vyzerajú ešte užšie pre veľmi vyčnievajúce odkvapy a rímsy domov, takže keď človek vzhliadne hore, vidí len veľmi úzky pásik sýtomodrej oblohy.
     Domy sú vysoké, takmer všetky dvojposchodové, s terasami, na ktorých sa napriek ich výške rozpína vinič, ktorý vytvára tieň a rodí krásne hrozno. To musí byť sladké ako sušené hrozienka, keď úplne dozrie na pražiacom slnku a v horúčave odrážajúcej sa od stien a z podlahy terás. A vinič sa predbieha – v úsilí poskytnúť osvieženie ľuďom a množstvu vtákov hniezdiacich v Engadi, od vrabcov po holuby – s palmami týčiacimi sa do výšky a rastúcimi všade a s nádhernými štedro rodiacimi ovocnými stromami na nádvoriach a v uzavretých záhradách medzi domami. Ovocné stromy vykúkajú do uličiek a ich konáre, už obťažkané ovocím, čo dozrieva na radostnom slnku, visia dolu z bielych stien a ovísajú cez nespočetné oblúky, ktoré na niektorých miestach vytvárajú skutočné tunely, miestami prerušené potrebami architektúry. Konáre vystupujú i k modrej oblohe, takej jednoliatej a mäkkej, že keby sa jej dalo dotknúť, bolo by to ako keby sa človek dotkol hrubého zamatu alebo hladkej kože, namaľovanej šikovným remeselníkom dokonalou, nádhernou farbou, výraznejšou než tyrkys, avšak menej výraznou než zafír, jednoducho nezabudnuteľnou prekrásnou farbou.
     A vody... Koľko prameňov, veľkých či menších, musí žblnkotať na dvoroch a v záhradách domov medzi zeleňou tisícich rastlín! Prechádzajúc úzkymi prázdnymi ulicami – lebo obyvatelia buď ešte pracujú, alebo sú vo svojich domoch – počuť žblnkot, zurčanie a šum prameňov ako zvuky harfy vyludzované skrytým harfistom. Oblúkovité ozdoby domov a rohy ulíc zachytávajú tieto zvuky vôd a na zvýšenie ich pôvabu zosilňujú a zväčšujú ich počet ozvenou, čím vytvárajú harmonickú melódiu harfy.
     A nekonečné palmy. Kde je len malé námestíčko, hoci veľkosti bežnej izby, už sa tam vypínajú k oblohe ich vysokánske štíhle kmene. Ich vrcholce, koruny šumiacich listov upevnených ako štetce okolo kmeňa sa sotva hýbu a tiene, ktoré napoludnie padajú kolmo na maličké námestie a celé ho zakrývajú, teraz vytvárajú bizarné tvary na stenách najvyšších terás.
     Mesto je však čisté v porovnaní s inými v Palestíne. Azda to, že domy sú postavené tesne vedľa seba alebo že všetky majú dvory a upravené záhrady, naučilo obyvateľov neodhadzovať nečistotu na cesty, ba zbierajú odpadky a trus zvierat na osobitné hnojiská, aby nimi hnojili stromy a záhony, alebo je to... veľmi zriedkavý prípad poriadku. Cestičky sú čisté, vysušené slnkom a nevidno na nich odpad zo zeleniny, roztrhané sandále, špinavé handry, výkaly zvierat a podobnú nečistotu, ako to je dokonca v samotnom Jeruzaleme na cestách ani nie tak vzdialených od centra.
     Tam malý sivý oslík vezie z práce prvého roľníka. Aby muž ochránil zviera od múch, hodil naň hŕbu konárov jazmínu. Oslík si teraz cvála a potriasa ušami a zvoncami pod zvlnenou a voňavou prikrývkou z konárov. Muž sa pozerá a pozdraví. Mládenec mu povie: „Príď na veľké námestie. Počuješ Rabbiho, ktorý je u mňa."
     Hľa, tam zaplaví cestu kŕdeľ oviec, prichádzajúcich z malého námestia, za ktorým vidieť koniec mesta. Ovce idú tesne vedľa seba, kladú kopýtka na miesto, kam ich položili tie pred nimi, všetky majú sklonené hlavy, akoby ich mali príliš ťažké na jemných krkoch v porovnaní s tučnými telami. Ovce klusajú svojím zvláštnym krokom a ich tučné telá vyzerajú ako batohy opreté o štyri paličky... Ježiš, Ján a Peter napodobnia muža, ktorý ich sprevádza, a oprú sa o teplú stenu domu, aby ovce nechali prejsť. Za kŕdľom ide muž a chlapec. Pozerajú a pozdravia sa. Mladík povie: „Zatvorte ovce do ohrady a príďte na veľké námestie aj s príbuznými. Je medzi nami Rabbi z Galiley. Prehovorí k nám."
     Vychádza prvá žena a je obklopená kŕdľom detí. Neviem, kam sa uberá. Mládenec jej povie: „Poď s Jánom a s deťmi počúvať Rabbiho, ktorého volajú Mesiáš."
     S nadchádzajúcim večerom sa domy postupne otvárajú a dávajú nazrieť na zelené pozadie záhrad alebo do tichých dvorov, v ktorých sa holuby kŕmia posledným pokrmom. Mládenec strčí hlavu do každých otvorených dverí a zakričí: „Poďte počúvať Rabbiho, Pána."
     Napokon prichádzajú na rovnú ulicu, jedinú rovnú v tomto meste. V meste, ktoré nepostavili tak, ako chceli ľudia, ale ako chceli palmy či mocné pistáciové stromy, určite stáročné, ktoré si obyvatelia výnimočne vážia a vďačia im za to, že nezomreli na úpal. Vzadu je námestie, na ktorom mnohé kmene paliem stoja ako stĺpy. Vyzerá ako jedna zo siení chrámov či starovekých kráľovských sídel, postavených vo veľkom štýle, ktoré pozostávali z veľkého priestoru so stĺpmi umiestnenými v pravidelnej vzdialenosti, ktoré tak vytvárali kamenný les podopierajúci strechu. Tu slúžia palmy ako stĺpy a sú také husté, že vytvárajú zo svojich listov smaragdovú strechu nad bielym námestím. Uprostred námestia je vysoká štvorcová fontána plná krištáľovej vody, prúdiacej z malého stĺpa v strede bazénu a padajúca do nižších bazénov, z ktorých sa môžu napájať zvieratá. V tejto chvíli ju vzali útokom pokojné domáce holuby. Pijú a svojimi drobnými ružovými nôžkami na najvyššom okraji tancujú akýsi menuet alebo si striekajú vodu na perie, ktoré sa tými kvapkami vody jagavo trblieta.
     Sú tu ľudia. Je tu osem apoštolov, ktorí chodili sem a tam hľadajúc ubytovanie a každý povolal svojich verných túžiacich počuť toho, ktorého apoštol označil za sľúbeného Mesiáša. Apoštoli sa náhlivo zbiehajú zo všetkých strán k Učiteľovi a ako kométy ťahajú za sebou skupinky ľudí, ktorých získali.
     Ježiš zodvihne ruku, aby požehnal učeníkov a obyvateľov Engadi.
     Júda Alfejov prehovorí za všetkých: „Pozri, Učiteľ a Pán! Urobili sme, čo si nám povedal, a títo ľudia vedia, že dnes je Božia milosť medzi nimi. Ale oni chcú aj Slovo. Mnohí o tebe vedia z počutia. Niektorí ťa stretli v Jeruzaleme. Všetci, zvlášť ženy ťa chcú spoznať a s nimi ako prvý medzi všetkými predstavený synagógy. Tu je. Poď dopredu, Abrahám."
     Veľmi, veľmi staručký muž podíde dopredu. Je dojatý. Chcel by prehovoriť, povedať dačo, no v citovom rozrušení už nenachádza ani slovo z tých, čo si pripravil. Skloní sa, aby si pokľakol, opierajúc sa o svoju palicu. Ale Ježiš mu v tom zabráni, objíma ho ako prvý a povie: „Pokoj starému a spravodlivému Božiemu služobníkovi!" Muž, stále väčšmi pohnutý, zmôže sa len na odpoveď: „Chvála Bohu! Moje oči uvideli sľubovaného Mesiáša! Čo viac si mám žiadať od Boha?" A dvíhajúc ruky v posvätnej póze zanôti Dávidov žalm (34*): „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil." Ale nerecituje ho celý. Vyberá len časti, ktoré sú najvhodnejšie pre túto príležitosť: