16. február 1946
Skupinka ľudí vychádza z domčeka so starčekom, ktorý sa obdivuje v šatách niektorého apoštola nižšej postavy.
„Ak chceš zostať, otče...," povie Ježiš.
Ale starček ho preruší: „Nie, nie. Pôjdem aj ja. Ó, dovoľ mi ísť. Včera som jedol! Túto noc som spal, a v posteli! A v srdci už nemám bolesť! Som silný ako mládenec..."
„Tak teda poď. Zostaneš so mnou, s Bartolomejom a s mojím bratom Júdom. Ostatní pôjdete po dvojiciach, ako som povedal. Pred šiestou sa tu všetci opäť zídeme. Choďte a pokoj nech je s vami."
Rozdelia sa. Niektorí idú k rieke, iní k poliam. Ježiš ich nechá ísť pred sebou a potom sa ako posledný vydá na cestu i on. Prejde pomaly po dedine, pozorovaný rybármi, ktorí sa vracajú od rieky alebo k nej idú, a starostlivými gazdinkami, ktoré vstali na svitaní, aby poprali, poliali záhradky alebo napiekli chlieb. Nikto však nič nehovorí.
Iba malý chlapček, ktorý ženie k rieke sedem ovečiek, sa spýta starčeka: „Kam ideš, Ananiáš? Odchádzaš z dediny?"
„Idem s Rabbim. Ale vrátim sa s ním. Som jeho služobníkom."
„Nie. Si mojím otcom. Každý spravodlivý starý človek je otcom a požehnaním pre miesto, ktoré mu poskytuje pohostinstvo a pre tých, ktorí mu pomáhajú. Blahoslavení tí, ktorí milujú a majú v úcte starých ľudí," povie Ježiš so slávnostným pohľadom.
Chlapec sa na neho pozrie trochu ustráchaný a potom zašepká: „Ja som vždy dával trocha zo svojho chleba Ananiášovi..." Akoby chcel povedať: „Mne nevyčítaj, lebo ja si to nezaslúžim."
„Áno. Michal bol ku mne dobrý. Kamarátil sa s mojimi vnukmi... a zostal aj priateľom starého otca. Ani jeho matka nie je zlá a pomohla by. Ale má jedenásť detí a všetci sa živia z rybolovu..."
Zvedavé ženy sa priblížia k nim a počúvajú.
„Boh vždy pomôže tomu, kto robí pre chudobného, čo môže. A vždy sa nájde spôsob, ako pomôcť. Často je to lož, keď niekto povie: 'Nemôžem.' Pretože ak človek chce, vždy sa nájde sústo navyše, opotrebovaná prikrývka, obnosené šaty pre toho, kto nemá. A nebo sa odmení za dar. Boh ti vráti, Michal, sústa, ktoré si dal starcovi." Ježiš pohladí chlapca a kráča ďalej.
Ženy zostanú zahanbené tam, kde stáli, a potom sa vypytujú chlapca, ktorý im povie, čo vie. A lakomých žien sa zmocní strach, že si zatvorili srdcia pred potrebami starca...
Medzitým Ježiš prišiel k poslednému domu a uberá sa ku križovatke, ktorá z hlavnej cesty odbočuje k dedinke. Odtiaľ vidieť, že po ceste prechádzajú karavány pútnikov, ktoré sa vracajú do miest v Dekapole a v Perei.
„Pôjdeme tam a budeme kázať. Chceš to skúsiť aj ty, otče?"
„Nie som schopný. Čo mám povedať?"
„Si schopný. Tvoja duša pozná múdrosť odpúšťania, vernosti Bohu a odovzdanosti aj v hodinách utrpenia. A vieš, že Boh pomáha tým, ktorí v neho dúfajú. Choď a povedz to pútnikom."
„Ó! To áno!"
„Júda, choď s ním. Ja zostanem s Bartolomejom na križovatke."
A naozaj, keď tam príde, zastaví sa v tieni skupiny košatých platanov a trpezlivo čaká.
Na okolitých poliach je krásna pšenica a sú tam ovocné záhrady. V skorých ranných hodinách sú svieže a oči na ne hľadia s radosťou. Po ceste prechádzajú karavány... Málokto si všimne dvoch mužov, ktorí sa opierajú o kmene platanov. Možno ich považujú za unavených cestujúcich. Ale niekto spozná Ježiša, ukáže na neho alebo sa ukloní na pozdrav.
Napokon prichádza prvý človek, ktorý zastaví svojho oslíka a oslov svojich príbuzných, zosadne a podíde k Ježišovi. „Boh nech je s tebou, Učiteľ! Som z Arbely. Počul som ťa na jeseň. Toto je moja manželka, toto jej sestra vdova a moja matka. Tento starec je jej brat. A tento mladý muž je brat mojej manželky. A toto sú deti nás všetkých. Prosíme tvoje požehnanie, Učiteľ. Dozvedel som sa, že si kázal pri brode. Ale prišiel som tam večer... Nepovieš nám pár slov?"
„Slovo sa nikdy neodopiera. Ale počkaj zopár minút, pretože prichádzajú ďalší ľudia..."
A naozaj, na križovatku prichádzajú obyvatelia dediny, veľmi skormútení. Ostatní ľudia, ktorí už prešli po ceste a uberali sa na sever, sa vracajú späť. Iní sa zasa zastavujú zo zvedavosti, niektorí zostupujú, iní zostávajú v sedle. Utvára sa malá skupinka poslucháčov, ktorá sa stále zväčšuje.
Vráti sa aj Júda Alfejov so starcom a s nimi tiež dvaja chorí a mnoho zdravých ľudí.
Ježiš začne hovoriť.
„Tí, ktorí kráčajú po Pánových cestách, po cestách, ktoré im ukázal Pán, a konajú tak s dobrou vôľou, nájdu Pána. Vy nachádzate Pána, prichádzajúc potom, ako ste si splnili svoju povinnosť verných Izraelitov na svätú Paschu. A tu je Múdrosť, ktorá k vám hovorí, ako si želáte, na tejto križovatke, kde nám umožňuje Božia dobrotivosť stretnúť sa. Na životnej ceste človeka je mnoho križovatiek. Ešte viac nadprirodzených ako materiálnych. Každý deň sa naše svedomie ocitne pred križovatkami a rázcestiami Dobra a Zla. A musí si pozorne vyberať, aby sa nepomýlilo. A ak sa pomýli, musí sa vedieť pokorne vrátiť späť, keď ho niekto zavolá alebo upozorní. A ak sa mu aj zdá krajšia cesta Zla alebo jednoducho aj cesta vlažnosti, musí si vedieť vybrať hrboľatú, ale spoľahlivú cestu Dobra.
Vypočujte si podobenstvo.
Skupina pútnikov, ktorí prišli z ďalekých oblastí za prácou, sa ocitla na hraniciach jedného štátu. Tam boli sprostredkovatelia pracovných príležitostí, poslaní rôznymi pánmi. Boli takí, ktorí hľadali pracovníkov do baní, ďalší na polia a do lesov, iní hľadali sluhov pre zlého boháča a niektorí zasa vojakov pre kráľa na hrade na vrchu kopca, ku ktorému viedla veľmi strmá cesta.
Kráľ chcel mať vojakov, ale žiadal, aby to neboli suroví, drsní muži, ale skôr múdri, aby ich mohol poslať do rôznych miest posväcovať svojich poddaných. Preto žil tam hore, akoby v pustovni, aby si vychoval svojich sluhov tak, aby ich rozptýlenia sveta nekazili, nebrzdili a nezabránili zušľachťovať ich ducha. Nesľúbil im veľké výhody. Nesľúbil im pohodlný život. Ale ubezpečil ich, že v jeho službe dosiahnu svätosť a odmenu. Takto hovorili jeho poslovia tým, ktorí prichádzali na hranice. Naproti tomu poslovia majiteľov baní a polí hovorili: 'Nebude to pohodlný život, ale budete slobodní a zarobíte si dosť, aby ste si užili.' A tí, čo hľadali sluhov zlému pánovi, priam sľubovali hojnosť jedla, leňošenie, zábavu, bohatstvo: 'Stačí, keď uspokojíte jeho rozmary – ó, vôbec nie bolestné –, a budete si užívať ako satrapa.'
Pútnici sa medzi sebou radili. Nechceli sa rozdeliť... Pýtali sa: 'Pozemky a bane, palác toho boháča a toho kráľa sú blízko seba?'
'Ó, nie' odpovedali sprostredkovatelia. 'Poďte na tú križovatku a ukážeme vám rôzne cesty.'
Išli.
'Aha! Táto nádherná cesta, tienistá, rozkvitnutá, hladká, s čerstvými prameňmi, vedie do boháčovho domu,' povedali sprostredkovatelia.
'A táto prašná cesta medzi peknými poľami vedie na polia. Je vystavená slnku, ale vidíte, že je ešte pekná,' povedali tí, čo hľadali pracovníkov na polia.
'Pozrite! Táto cesta zbrázdená ťažkými kolesami a postriekaná blatom vedie k baniam. Nie je ani pekná, ani škaredá...,' povedali tí, ktorí verbovali pre prácu do baní.
'Pozrite, táto strmá cestička vysekaná v skalách, ktoré zapaľuje slnko, s tŕnistými kríkmi a výmoľmi, ktoré spomaľujú chôdzu, ale zato ju vynikajúco chránia pred útokmi nepriateľov, vedie na východ, k strohému hradu, dalo by sa povedať k takmer posvätnému, kde sa duch zdokonaľuje pre Dobro,' povedali poslovia kráľa.
A pútnici sa pozerali, pozerali. Prepočítavali... Pokúšaní mnohými vecami, z ktorých iba jediná bola úplne dobrá. A pomaly sa rozdelili. Bolo ich desať. Traja išli na polia... dvaja do baní. Zostávajúci sa pozreli na seba a dvaja povedali: 'Poďte s nami. Ku kráľovi. Nezarobíme a nebudeme sa tešiť na zemi, ale budeme svätí vo večnosti.'
'Po tamtej cestičke? Čo sme sa zbláznili? Nezarobiť? Netešiť sa? Nestálo za to opustiť všetko a prísť do vyhnanstva, aby sme mali ešte menej, než sme mali vo svojej vlasti. My chceme zarábať a užívať si...'
'Ale stratíte večné Dobro! Nepočuli ste, že pán je zlý človek?'
'Nezmysel! Po nejakom čase ho opustíme, ale užijeme si a budeme bohatí.'
'Už sa ho nezbavíte. Zle urobili prví, keď sa dali viesť lakomstvom za peniazmi. Ale vy! Vy sa necháte viesť žiadostivosťou po rozkoši. Ó, nevymeňte svoj večný údel za pomíňajúcu sa chvíľu!'
'Ste hlúpi a veríte na idealistické sľuby. My sa držíme reálneho života. Zbohom...' A rozbehli sa na peknú tienistú a rozkvitnutú cestu, bohatú na vody, hladkú, na konci ktorej na slnku žiaril očarujúci dom pôžitkára.
Poslední dvaja sa vydali s plačom a modlitbou po strmej cestičke. Po niekoľkých metroch si to takmer rozmysleli, taká ťažká bola cesta. Ale vytrvali. A telo sa im zdalo tým ľahšie, čím vyššie stúpali, a námahu prevýšila zvláštna radosť. Prišli udychčaní, doškriabaní na vrch kopca a dostavili sa pred kráľa, ktorý im povedal všetko, čo vyžaduje, aby z nich urobil svojich odvážnych mužov. Ukončil to slovami: 'Premyslite si to a o týždeň mi dáte odpoveď.'
Oni veľa premýšľali a zvádzali tvrdý boj s pokušiteľom, ktorý ich chcel zastrašiť ich telom, ktoré vravelo: 'Vy ma obetujete,' a zastrašiť svetom, na ktorý ešte zvádzali spomienky. Ale zvíťazili. Zostali. Stali sa hrdinami Dobra.
Prišla smrť, čiže oslávenie. Z nebeských výšin videli v hĺbke tých, ktorí išli k zlému boháčovi. Spútaní aj po živote vzdychali v tme pekla. 'A chceli byť slobodní a užívať si!' povedali si dvaja svätí.
Tí traja zatratení ich videli a zlorečili im a všetkým. Bohu prvému. Vraveli: 'Všetci ste nás oklamali!'
'Nie. To nemôžete povedať. Povedali vám o nebezpečenstve. Chceli ste svoje zlo,' odpovedali blažení, ktorí zostali pokojní, aj keď videli a počuli oplzlý výsmech a preklínanie proti nim.
A videli ľudí z polí a z baní v rôznych častiach očistca, a tí ich tiež videli a vraveli: 'Neboli sme ani dobrí, ani zlí, a teraz odčiňujeme svoju vlažnosť. Modlite sa za nás!'
'Ó, tu sa budeme! Prečo ste však nešli s nami?'
'Pretože sme neboli diabli, ale ľudia... Neboli sme veľkodušní. Milovali sme viac pomíňajúce veci, i keď čestné, než to, čo je večné a sväté. Teraz sa učíme správne poznávať a milovať.'
Podobenstvo sa skončilo. Každý človek sa nachádza na križovatke. Na ustavičnej križovatke. Blahoslavení tí, ktorí chcú vytrvalo a veľkodušne nasledovať cesty dobra. Boh nech je s nimi. A nech sa Boh dotkne a obráti tých, ktorí takí nie sú, a nech ich privedie, aby sa takými stali. Choďte v pokoji."
„A chorí?"
„Čo je tej žene?"
„Má zlé horúčky, ktoré jej vykrúcajú kosti. Išla až k zázračným vodám Veľkého mora. Ale nenašla úľavu."
Ježiš sa skloní nad chorou ženou a spýta sa jej: „Čo si myslíš, kto som?"
„Ten, ktorého som hľadala. Boží Mesiáš. Zmiluj sa nado mnou, ktorá som ťa tak dlho hľadala!"
„Tvoja viera nech dá zdravie tvojim údom i tvojmu srdcu. A ty, muž?"
Muž neodpovie. Za neho hovorí žena, ktorá ho sprevádza: „Rakovina mu zožiera jazyk. Nemôže rozprávať a umiera od hladu." A naozaj, muž je len kostra.
„Veríš, že ťa môžem uzdraviť?"
Muž prikývne hlavou na súhlas.
„Otvor ústa," prikáže mu Ježiš. A tvárou sa priblíži k hrozným ústam rozožratých nádorom. Vdýchne do nich. Povie: „Chcem!"
Chvíľa očakávania a potom dva výkriky: „Mám znova zdravé kosti!" „Mária, som uzdravený! Pozrite! Pozrite sa na moje ústa. Hosanna! Hosanna!" A chce sa postaviť, ale zapotáca sa od slabosti.
„Dajte mu jesť," prikáže Ježiš. A chystá sa odísť.
„Neodchádzaj! Prídu ďalší chorí. Ďalší sa vracajú... Uzdrav aj ich, aj ich!" kričí zástup.
„Budem sem chodiť každé ráno od svitania do šiestej hodiny. Nejaký dobrovoľník nech sústredí pútnikov."
„Ja, ja, Pane!" zakričia viacerí.
„Nech vás Boh za to požehná."
Ježiš zabočí do dediny so svojimi prvými spoločníkmi a s ďalšími, ktorí postupne prichádzali a priviedli so sebou ďalších, kým hovoril.
„Kde je Peter a Judáš z Kariotu?" spýta sa Ježiš.
„Išli do blízkeho mesta. Dostali veľa peňazí. Nakupujú..."
„Áno. Judáš urobil zázrak a teraz jasá," poznamená s úsmevom Šimon Horlivec.
„Aj Ondrej, a dostal na pamiatku ovcu. Uzdravil jednému pastierovi zlomenú nohu a on sa mu tak odmenil. Dáme ju otcovi. Mlieko robí dobre starým ľuďom...," povie Ján hladkajúc starčeka, ktorý je celý blažený.
Vchádzajú do domu a pripravujú niečo na zjedenie...
Chystajú sa sadnúť k stolu, keď prídu dvaja chýbajúci apoštoli, naložení ako osly, a za nimi vozík s rohožami, ktoré slúžia ako lôžka pre chudobných ľudí v Palestíne.
„Odpusť, Učiteľ. Toto však bolo potrebné. Teraz to už bude v poriadku," povie Peter.
A Judáš: „Pozri. Kúpili sme len to najnutnejšie, čisté a skromné. Ako sa tebe páči." Vykladajú a prepúšťajú povozníka.
„Dvanásť lôžok a dvanásť rohoží. Zopár riadov. Tu sú semená. Tu holuby. Tam sú peniaze. A zajtra príde veľa ľudí. Fuj! To je ale horúco! Ale teraz je už všetko v poriadku. Čo si robil, Učiteľ...?"
A kým Ježiš rozpráva, spokojne si posadajú k stolu.
YOU ARE READING
Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ
Non-FictionNechcem, aby bolo toto dielo najčítanejšie, nechcem, aby malo tisíc hviezdičiek, nechcem, aby bolo medzi prvými naj... Bola by som rada, keby ste si ho čítali a zamýšľali sa nad ním... Nechcem mať z neho žiadny prospech, chcem len otvárať oči, aby ľ...