Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

423. Odchod Judáša vyvolá poučenie o bezhraničnej láske a odpúšťaní

     25. apríl 1946
     Sú na druhom brehu Jordánu. Po pravej strane majú vrch Tábor a Malý Hermon, vľavo sú vrchy Samárie, za chrbtom Jordán a pred nimi za nížinou, na ktorej práve sú, sú kopce, pred ktorými je Magedo (ak si dobre pamätám toto meno, ktoré som počula už dávno vo videní,* keď sa Ježiš stretol s Judášom z Kariotu a Tomášom po odlúčení zapríčinenom nutnosťou udržať v tajnosti odchod Syntychy a Jána z Endoru). Miesto vyzerá presne takto:**

*(Vo videní pred piatimi mesiacmi (19. novembra 1945) v 334. kapitole.)

**(Nasleduje nákres MV. Zhora v krúžku je Tabor (vrch Tábor), pod ním Piccolo (Malý) Hermon, Monti della Samaria (vrchy Samárie), na východe Giordano (Jordán) a na západe Mageddo (Magedo) s otáznikom.)

     Iste odpočívali celý deň v niektorom hosťovskom dome, lebo je opäť večer a je zrejmé, že sú odpočinutí. Je ešte teplo, ale už začína padať rosa, ktorá zmierňuje horúčavu. Zostupujú aj fialové tiene súmraku, ktoré striedajú posledné červené večerné zore ohnivého západu slnka.
     „Tu sa nám ide dobre," poznamená spokojný Matúš.
     „Áno. Ak pôjdeme takto rýchlo, budeme v Magede pred spevom kohúta," odpovie mu Horlivec.
     „A na svitaní budeme za kopcami a Sáronskú rovinu budeme mať na dohľad," ukončí Ján.
     „A tvoje more, čo!" podpichne ho brat.
     „Áno. Moje more...," odpovie mu s úsmevom Ján.
     „A ty sa so svojím duchom vydáš na jednu z tvojich duchovných pútí," povie mu Peter a stlačí mu drsne, ale láskavo plece. A ukončí: „Nauč aj mňa vytiahnuť určité také... anjelské myšlienky z pozerania sa na veci. Ja som sa pozeral na vodu toľkokrát... miloval som ju... ale... vždy mi poslúžila len na plavbu a lovenie rýb. Čo tam vidíš ty...?"
     „Vidím vodu, Šimon. Ako ty a ako všetci. Tak ako teraz vidím polia a ovocné sady... Ale potom okrem telesných očí mám akoby iné oči tu vo vnútri a už nevidím trávu a vodu, ale slová múdrosti, ako vychádzajú z tých hmotných vecí. To nie ja myslím. Toho by som nebol schopný. To niekto iný vo mne myslí."
     „Si azda prorok?" pýta sa Iškariotský trocha ironicky.
     „Ó, to nie! Nie som prorok..."
     „Nuž a? Myslíš si, že poznáš Boha?"
     „To ešte menej..."
     „Potom blúzniš."
     „Mohlo by to aj byť, taký som malý a slabý. Ale ak je to tak, je to veľmi príjemné blúznenie a vedie ma k Bohu. Moja choroba sa tak stáva darom a dobrorečím za ňu Pánovi."
     „Ach! Ach! Ach!" smeje sa hlučne a falošne Judáš.
     Ježiš, ktorý to počúval, povie: „Nie je chorý ani nie je prorok. Ale čistá duša vlastní múdrosť. To ona hovorí v srdci spravodlivého človeka."
     „Teda ja tam nikdy nedospejem, lebo som nebol stále dobrý...," povie skormútene Peter.
     „A čo ja?" odpovie mu Matúš.
     „Priatelia, málo, príliš málo by bolo tých, ktorí by vlastnili múdrosť, pretože boli vždy čistí. Ale pokánie a dobrá vôľa robia človeka, ktorý bol prv vinný a nedokonalý, spravodlivým, a vtedy sa svedomie stáva opäť panensky čisté v kúpeli pokory, skrúšenosti a lásky. A takto očistené môže súťažiť s tými, ktorí sú čistí."
     „Vďaka, Učiteľ," povie Matúš, skloní sa a pobozká Učiteľovi ruku.
     Ticho. Potom Judáš Iškariotský zvolá: „Som unavený! Neviem, či zvládnem ísť celú noc."
     „Niet sa čomu čudovať! Dnes si sa potuloval ako dotieravý ovad, kým my sme spali!" odpovie mu Jakub Zebedejov.
     „Chcel som vidieť, či stretnem nejakých učeníkov..."
     „Čo ti na tom tak záležalo? Učiteľ to nepovedal, takže..."
     „Ale ja som to urobil. A ak mi to Učiteľ dovolí, zostanem v Magede. Myslím, že tam bude náš priateľ, ktorý chodí každý rok dolu v tom čase po žatve. Chcel by som s ním hovoriť o mojej matke a..."
     „Rob, ako myslíš. Keď si vykonáš, čo máš, pôjdeš do Nazareta. Tam sa stretneme. Oznámiš mojej matke a Márii Alfejovej, že skoro prídeme domov."
     „Ja ti tiež poviem ako Matúš: 'Vďaka, Pane.'"
     Ježiš nič neodpovie a prijme bozk na ruku, ako prijal Matúšov. Nie je vidieť výraz tvárí, pretože je práve tá chvíľa večera, keď denné svetlo už úplne zmizlo a svetlo hviezd sa ešte neobjavilo. Je taká tma, že sa im ťažko kráča po ceste. Aby sa vyhli ťažkostiam, Peter a Tomáš sa rozhodnú zapáliť konáre nalámané z kríkov, ktoré s praskotom horia... No svetlo je najskôr slabé, potom bliká a dymí a nedovoľuje vidieť výrazy tvárí.
     Medzitým sa približujú kopce. Ich tmavé chrbty sa črtajú výraznejšie, pretože sú tmavšie oproti tme noci na pokosených poliach s bledými strniskami a sú stále viditeľnejšie, ako sa k nim blížia za svetla prvých hviezd...
     „Ja sa oddelím tu, lebo môj priateľ býva trochu von z Mageda. Som veľmi unavený..."
     „Len choď. Pán nech bdie nad tvojimi krokmi."
     „Vďaka, Učiteľ. Zbohom, priatelia."
     „Zbohom, zbohom," odpovedajú ostatní a nevenujú pozdravu veľký význam.
     Ježiš zopakuje: „Pán nech bdie nad tvojimi činmi."
     Judáš rýchlo odchádza.
     „Hm! Už sa nezdá, že je taký unavený," poznamená Peter.
     „Pravdaže! Sem sa vliekol a tam beží ako gazela...," povie Natanael.
     „Tvoja rozlúčka bola svätá, brat môj. Ale ak ho Pán nepremôže svojou vôľou, Božia pomoc mu neprospeje, aby robil dobré kroky a správne činy."
     „Júda, to, že si môj brat, neznamená, že ťa nenapomeniem! Napomínam ťa, lebo si uštipačný a neúprosný k svojmu druhovi. On má svoje chyby. Ale aj ty máš svoje. A prvou chybou je, že sa mi nesnažíš pomáhať pri formovaní jeho duše. Ty ho dráždiš svojimi slovami. Srdcia nemožno ohýbať násilím. Myslíš, že máš právo vytýkať mu každý jeho čin? Cítiš sa taký dokonalý, že to môžeš robiť? Pripomínam ti, že ja, tvoj Učiteľ, to nerobím, pretože milujem tú neformovateľnú dušu. Tejto duše je mi ľúto viac než každej inej... práve preto, že je neformovateľná. Myslíš, že on sa teší zo svojho stavu? Ako budeš môcť byť v budúcnosti učiteľom duchov, ak necvičíš na svojom druhovi schopnosť uplatňovať nekonečnú lásku, ktorá vykupuje hriešnikov?"
     Júda Alfejov sklonil hlavu už pri prvých slovách. No na konci si kľakne na zem a povie: „Odpusť mi. Som hriešnik. A napomeň ma, keď urobím chybu, lebo napomenutie znamená lásku a jedine hlupák si necení milosť, keď ho múdry napomenie."
     „Vidíš, že to robím pre tvoje dobro. K výčitke však pripájam odpustenie, pretože viem pochopiť dôvod tvojej prísnosti a pretože pokora napravovanej osoby odzbrojuje toho, kto napomína. Vstaň, Júda, a už nehreš," a drží si ho po boku s Jánom.
     Ostatní apoštoli si medzi sebou vymieňajú poznámky, spočiatku šeptom, potom hlasnejšie, lebo sú zvyknutí hovoriť nahlas. A tak počujem, ako porovnávajú obidvoch Júdov.
     „Keby Júda z Kariotu dostal tú výčitku! Ktovie, ako by sa búril! Tvoj brat je dobrý," povie Tomáš Jakubovi.
     „Ale... nuž... Nedá sa povedať, že hovoril zle. Povedal pravdu o Judášovi z Kariotu. Ty veríš rečiam o tom priateľovi, čo chodí do Judey? Ja nie," povie úprimne Matúš.
     „Budú to... záležitosti týkajúce sa viníc, ako to bolo na trhu v Jerichu," povie Peter a pripomenie tak udalosť, na ktorú nemôže zabudnúť.* Všetci sa zasmejú.