Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

430. Spadnuté hniezdo a krutý zákonník. Litera a duch Zákona

     16. jún 1944
     Neskôr o pol jedenástej dopoludnia.
     Vidím Ježiša oblečeného v bielych šatách a s tmavomodrým plášťom prehodeným cez plece ísť po lesnej cestičke. Je lesná, lebo po obidvoch stranách sú stromy a kríky. Spleť zelene pretínajú chodníky. Nie je to však osamelé miesto vzdialené od obydlí, pretože často stretávajú ľudí. Povedala by som, že je to cesta, ktorá spája dve susedné dediny, prechádzajúca cez polia ich obyvateľov. Miesto je rovinaté, v diaľke vidieť vrchy. Neviem, ktoré miesto to je.
     Ježiš, ktorý hovoril s učeníkmi, sa zastaví, pozerá dookola a počúva, potom sa vydá úzkym chodníkom v húštine a kráča k zhluku nízkych stromov a kríkov. Zohne sa a hľadá. A nájde. V tráve je hniezdo. Neviem, či spadlo v búrke, ako by sa dalo usúdiť z vlhkej pôdy a z konárov s kvapkami dažďa ako po búrke, alebo či bolo zhodené rukou človeka, ktorý ho tam potom nechal, aby ho neprekvapili s mláďatami v rukách. To neviem. Vidím iba malé hniezdo spletené zo sena, plné suchého lístia, chumáčov zo stromov a vlny a v ňom sa mrví a švitorí päť malých, iba niekoľkodňových vtáčikov. Sú červenkasté, bez peria a nevyzerajú pekne, lebo majú vypúlené očká a dokorán otvorené zobáčiky. Hore na strome zúfalo škriekajú ich rodičia.
     Ježiš opatrne zodvihne hniezdo. Drží ho v dlani jednej ruky, pozerá sa a hľadá miesto, kde bolo alebo kde by ho mohol uložiť do bezpečia. Nájde tak dobre pospletané konáre ostružiny, že vyzerajú ako košík, a sú aj hlboko v kríku, takže miesto je bezpečné. Nestará sa o tŕne, ktoré mu škriabu ruky, podá hniezdo Petrovi (a je veľmi zaujímavé vidieť toho staršieho a zavalitého apoštola, ako drží vo svojich krátkych a mozoľnatých rukách malé hniezdo), vyhrnie si široké a dlhé rukávy a upraví spleť konárov, aby miesto bolo ešte hlbšie a tým bezpečnejšie. Je pripravené. Vezme hniezdo, vloží ho tam a ešte ho zabezpečí odtrhnutými dlhými oválnymi listami trávy, ktoré vyzerajú ako jemné tŕstie. Teraz je hniezdo bezpečné. Postaví sa nabok a usmieva sa. Potom poprosí jedného z učeníkov, ktorý má cez plece prevesenú tašku, o kúsok chleba a trocha z neho rozmrví na kameň na zemi.
     Teraz je Ježiš spokojný. Obráti sa a vráti na cestu, zatiaľ čo vtáky – rodičia zlietajú dolu do zachráneného hniezda a radostne škriekajú.
     Na kraji cesty stojí skupinka mužov. Ježiš na nich naďabí a pozrie sa na nich. Úsmev mu zmizne a výraz tváre sa zmení na veľmi prísny, povedala by som pochmúrny, hoci bol taký súcitný, keď zodvihol hniezdo, a taký šťastný, keď ho znova uložil. Ježiš sa zastaví. Naďalej pozerá na svojich neočakávaných svedkov. Zdá sa, že im hľadí do sŕdc s ich skrytými myšlienkami. Nemôže ísť ďalej, pretože skupinka uzatvára chodník. Ale zostane ticho.
     Ticho však nezostane Peter. „Nechajte prejsť Učiteľa," povie.
     „Mlč, Nazaretčan," odpovie jeden zo skupiny. „Ako si tvoj Učiteľ dovolil vojsť do môjho lesa a vykonať tam manuálnu prácu v sobotu?"
     Ježiš sa naňho zahľadí priamo a má taký zvláštny výraz. Je i nie je to úsmev. A ak je to úsmev, určite to nie je súhlasný úsmev. Peter chce odpovedať, no slova sa ujme Ježiš. „Kto si?"
     „Majiteľ tohto miesta. Johanan Zakajov."
     „Význačný zákonník. A čo mi vyčítaš?"
     „Že si porušil sobotu."
     „Johanan Zakajov, poznáš Deuteronómium?"
     „To sa pýtaš mňa? Mňa, pravého učiteľa Izraela?"
     „Viem, čo mi chceš povedať: že ja, pretože nie som zákonník, ale úbohý Galilejčan, nemôžem byť 'rabbi'. No ja sa ťa znova pýtam, poznáš Deuteronómium?"
     „Určite lepšie než ty."
     „Doslovne... určite, ak si tak myslíš. Ale poznáš jeho pravý význam?"
     „Čo je povedané, to je povedané. Má len jeden význam."
     „Skutočne, má len jeden význam. A to je význam lásky; alebo, ak ho nechceš nazvať láskou, tak milosrdenstva; alebo ak ťa to dráždi nazvať ho tak, povedz ľudskosti. A Deuteronómium hovorí: 'Ak uvidíš stratené dobytča alebo ovcu svojho brata, neprejdi pomimo, ale priveď ich k svojmu bratovi, aj keď ti tento brat nie je rodinou; a keď ho nepoznáš, dovedieš ich do svojho domu a zostanú u teba, kým ich tvoj brat nenájde a neodvedie si ich.'* Hovorí: 'Ak uvidíš, že osol alebo býk tvojho brata spadol na ceste, neobracaj oči inde, ale pomôž mu ich zdvihnúť.' Hovorí: 'Ak idúcky nájdeš na nejakom strome alebo na zemi vtáčie hniezdo s mláďatami alebo vajíčkami, keď na mladých a na vajciach sedí matka, nesmieš vybrať matku spolu s mláďatami (pretože je svätá na plodenie), ale zoberieš si len mláďatá.'

*(Dt 22, 1-4. 6-7.)

     Videl som na zemi hniezdo a matku, ktorá nad ním plakala. Mal som s ňou súcit, lebo je matkou. A vrátil som jej mláďatá. Nemyslel som, že poruším sobotu, keď som potešil matku. Nemôžeme dovoliť, aby ovca nášho brata poblúdila, a Zákon nehovorí, či je hriech zodvihnúť osla v sobotu. Hovorí iba, aby sme boli milosrdní voči bratovi a mali ľudský prístup k oslovi, Božiemu stvoreniu. Myslel som, že Boh stvoril tú matku, aby bola plodná, a že ona poslúchla Boží príkaz. A že zabrániť jej, aby vychovala svoje potomstvo, by znamenalo prekážať jej poslušnosti Božiemu príkazu. Ale ty toto nechápeš. Ty a tvoji sa pozeráte na literu, a nie na ducha. Ty a tvoji si neuvedomujete, že porušujete dvakrát sobotu, dokonca trikrát, keď ponižujete Božie slovo na malosť ľudského zmýšľania, keď bránite Božiemu príkazu a ste nemilosrdní k blížnemu. Keď raníte výčitkami, neuvedomujete si, že je zlé hýbať jazykom, keď netreba. Túto prácu, ale zbytočnú, nepotrebnú a nedobrú, nepovažujete za porušovanie soboty.
     Johanan Zakajov, počúvaj ma. Ako dnes nemáš súcit s penicou a podľa farizejskej obyčaje by si ju nechal zahynúť od bolesti a jej potomstvo by si nechal zahynúť od útrap, vydané napospas vretenici či skazenému človeku, tak zajtra nebudeš mať súcit s istou matkou a necháš ju zomrieť v mukách, lebo dáš zabiť jej potomka a budeš hovoriť, že je to správne z úcty k tvojmu zákonu. K tvojmu, nie k Božiemu Zákonu. K zákonu, ktorý ty a tebe podobní ste ustanovili, aby ste utláčali slabých a aby ste triumfovali vy, silní. No vidíš? Slabí nájdu vždy záchrancu. Kým pyšní, silní podľa svetského zákona, budú zdrvení ťarchou svojho ťažkého zákona.
     Zbohom, Johanan Zakajov. Zapamätaj si túto hodinu a dbaj, aby si neporušil inú sobotu potešením zo spáchaného zločinu."
     Ježiš blýska očami na hnevom rozpálenú tvár zlostného starca, pozerá naňho zhora, lebo zákonník je malý a tučný a v porovnaní s ním je Ježiš ako palma. A prejde okolo neho po tráve, pretože zákonník sa nevyhne.

     Ježiš hovorí:
     „Chcel som ti pozdvihnúť ducha pravdivým videním, hoci nie je uvedené v evanjeliách.
     Pre teba mám toto poučenie: Mám veľký súcit s vtáčikmi bez hniezda, i keď sa nevolajú penica, ale Mária alebo Ján. A starám sa o to, aby som im dal znova hniezdo, ak ich nejaká udalosť oň pripravila.
     Pre všetkých je toto poučenie: Mnoho ľudí pozná literu Zákona, stále ešte veľa, hoci ich je málo, pretože by ich mali poznať všetci, ale poznajú len 'slová'. Nežijú ich. V tom je chyba.
     Deuteronómium predpisovalo ľudské zákony, lebo ľudia vtedajšej doby boli pre svoje duchovné detinstvo draví a polodiví. Bolo ich treba vodiť za ruku po rozkvitnutých chodníkoch súcitu, úcty, lásky voči bratovi, ktorý stratil zviera, voči zvieraťu, ktoré padlo, voči vtákovi, ktorý sedí na vajciach. Aby sa naučili vystúpiť k väčšiemu súcitu, väčšej úcte a láske. Ale keď som prišiel ja, zdokonalil som mojžišovské normy a otvoril som širšie horizonty. Litera už nebola 'všetko'. Duch sa stal 'všetko'. Za týmto malým humánnym činom voči hniezdu a jeho obyvateľom treba vidieť skrytý význam môjho gesta: Ja, Syn Stvoriteľa, som sa sklonil pred dielom Stvoriteľa. Aj to hniezdo s mláďatami je jeho dielo.
     Ó! Šťastní sú tí, ktorí dokážu vidieť vo všetkom Boha a slúžiť mu v duchu úctivej lásky! A beda tým, čo ako hady nevedia zodvihnúť hlavu zo svojho bahna a nemôžu spievať chválospev Bohu, ktorý sa zjavuje v dielach bratov, hryzú ich v dôsledku nadmerného jedu, ktorý ich škrtí. Je veľa tých, čo mučia najlepších a hovoria na ospravedlnenie svojej zvrátenosti, že je to dobré robiť z úcty k zákonu. K ich zákonu. Nie k Božiemu. Ale Boh, ak nemôže zabrániť ich zlým skutkom, môže sa pomstiť za svojich 'maličkých'.
     A nech je toto dané tomu, komu je to treba dať. Nech môj pokoj bdie nad tebou."