Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

382. Oddych v dome Veroniky, ktorá bude pomáhať kajúcemu esénovi

     12. február 1946
     Aj keď cesta vedie po zelených poliach, ktoré po okrajoch lemujú listnaté stromy, je rozpálená ako pec v poludňajšom slnku. Z polí, na ktorých rýchlo dozrieva obilie, sála horúčava a vôňa pece, v ktorej sa múka mení na chlieb. Svetlo je oslepujúce. Každý klas vyzerá ako malá zlatá lampička v žiari zlata a pichľavého ôstia a slnko praží na steblá slamy a trápi oči, podobne ako oslepuje cestu. Oči márne hľadajú úľavu v korunách stromov. Ak vzhliadnu na ne, vydávajú sa ešte viac napospas neľútostnému slnku a musia ich ihneď sklopiť, aby unikli pred jeho prudkosťou, prižmúriť ich tak, že zostáva iba malá štrbinka medzi zaprášenými a podráždenými červenými viečkami. Po zaprášených lícach v lesklých ryhách steká pot. Unavené nohy sa vlečú, pričom zvíria ďalší prach, čo zväčšuje ich utrpenie.
     Ježiš potešuje svojich unavených apoštolov. Hoci sa i on potí, natiahol si na hlavu plášť, aby sa chránil pred slnkom, a radí i ostatným, aby tak urobili. A oni bez slova poslúchnu. Sú až priveľmi vysilený na to, aby strácali dych na jednu zo svojich obvyklých sťažností. Postupujú ako opití...
     „Vzchopte sa. Aha, tam medzi poľami je dom...," povie Ježiš.
     „Ak je taký ako ostatné... bude to len zbytočné unúvanie prejsť veľký kus cesty cez rozpálené polia," zamrmle pod plášťom Peter. A ostatní to potvrdia, keď vydajú zo seba skľúčené: „Hm!"
     „Ja pôjdem. Vy zostaňte tu, v tomto slabom tieni."
     „Nie. Nie. Aj my ideme. Aspoň studňu tam budú mať, pretože tu nie je nedostatok vody... a napijeme sa, aby sme uhasili oheň, ktorý v sebe máme."
     „Uškodilo by vám, keby ste sa napili takí rozhorúčení."
     „Umrieme... ale bude to vždy lepšie než teraz..."
     Ježiš neodpovie. Vzdychne a ide dopredu prvý, po chodníčku medzi pšeničnými poľami.
     Polia sa netiahnu až po dom, ale končia na kraji nádherného tienistého ovocného sadu, ktorý vytvára úrodný osviežujúci prstenec okolo domu a zmierňuje prudké svetlo a horúčavu. A apoštoli sa s povzdychom úľavy „áh...!" doň vpracú. Ježiš napreduje a nestará sa o ich žiadosti, aby sa na chvíľu zastavili.
     Z domu počuť hrkútanie holubov, vrzgot kladiek a pokojné ženské hlasy, ktoré sa rozliehajú v hlbokom vidieckom tichu.
     Ježiš príde na priestranstvo obklopujúce dom ako široký čistý chodník, nad ktorým vinič pokrývajúci pergolu rozprestiera svoje spletené ratolesti a poskytuje ochranný tieň. V tieni viniča sú i dve studne, jedna vpravo a druhá vľavo od domu. Pri stenách domu sú záhony kvetov. Ľahký tmavý pásikavý záves povieva v otvorených dverách. Z jednej miestnosti vychádzajú ženské hlasy a hrmot riadov.
     Ježiš zamieri do nej a keď prechádza, zo tucet holubov zobúcich zrno rozsypané po zemi vzlietne s veľkým trepotom krídel. Hluk pritiahne pozornosť tých, čo sú dnu, a súčasne s tým, ako Ježiš odhrnie záves rukou doprava, odtiahne ho i jedna slúžka doľava a zastane prekvapená pred Neznámym.
     „Pokoj tomuto domu! Môžem ako pútnik dostať občerstvenie?" opýta sa Ježiš stojac na prahu miestnosti, veľkej kuchyne, v ktorej slúžky umývajú riad od obeda.
     „Pani ťa neodmietne. Idem jej to povedať."
     „Je so mnou ďalších dvanásť mužov, ale ak by som mal dostať občerstvenie len ja, radšej by som vôbec nechcel."
     „Povieme to panej a určite..."
     „Učiteľ a Pán! Ty si tu? V mojom dome? Aká je to milosť?" preruší ich ženský hlas. Veronika prichádza rýchlym krokom a pokľakne si, aby pobozkala Ježišovi nohy.
     Slúžky zostanú ako sochy. Tá, čo umývala riad, zostala s utierkou v pravej ruke a s kvapkajúcim tanierom v ľavej, celej červenej od horúcej vody. Ďalšia, ktorá leštila nože sediac na pätách v kúte na zemi, sa vzpriami na kolená, aby lepšie videla, a nože popadajú s hrmotom na zem. Tretia, ktorá vyberala popol z pece, pozdvihne tvár zaprášenú od popola a zostane tak, vykukujúc spoza ohniska s otvorenými ústami.
     „Tu som. Odmietli nás v mnohých domoch. Sme unavení a smädní."
     „Ó, poď! Poď! Nie sem. Do miestností obrátených na sever, tie sú chladné a tienisté. A vy pripravte vodu, aby sa mohli umyť, a ochutené nápoje. A ty, dievča, bež zobudiť správcu, nech prinesie niečo na zahryznutie, kým počkáme na hostinu..."
     „Nie, Veronika! Ja nie som svetský hosť. Som tvoj prenasledovaný Učiteľ. Prosím ťa o prístrešok a o lásku viac ako o jedlo. Prosím ťa o súcit. Väčšmi pre svojich priateľov ako pre mňa samého..."
     „Áno, Pane. Ale kedy ste jedli naposledy?"
     „Ani neviem kedy. Ja včera na svitaní, s nimi."
     „No vidíš... Nebudem plytvať. Ale ako sestra alebo matka dám všetkým to najpotrebnejšie a tebe preukážem úctu a pomoc ako služobníčka a učeníčka. Kde sú bratia?"
     „V ovocnom sade. Ale myslím, že už prichádzajú. Počujem hlasy."
     Veronika beží von, zbadá ich, zavolá a potom ich zavedie spolu s Ježišom do chladného vestibulu, kde sú už pripravené nádoby s vodou a uteráky, takže si môžu umyť od prachu a potu tvár, ruky i nohy.
     „Prosím vás, vyzlečte si svoje vyhriate šaty a dajte ich hneď slúžkam. Budete sa cítiť omnoho lepšie v čistých šatách a chladných sandáloch. A potom príďte do tamtej siene. Tam vás počkám."
     A Veronika odíde a zavrie za sebou dvere...
     „Á! Dobre je tu v tieni a po takom osviežení!" vydýchne si Peter, keď vchádza do siene, kde ich ochotne a s úctou očakáva Veronika.
     „Je to radosť pre mňa, že vám môžem poskytnúť úľavu, a tá je určite väčšia než sama tvoja úľava, ó, apoštol môjho Pána."
     „Hm! Apoštol... Veru... Ale počuj, Veronika, dohodnime sa po dobrom. Ty nebudeš pripisovať váhu tomu, že si bohatá a učená, a ja tomu, že som apoštol. Tak... ako dobrí súrodenci, ktorí sa navzájom potrebujú, tak pre dušu ako i pre telo. Myšlienka, že som 'apoštol', mi naháňa strach."
     „Strach z čoho?" opýta sa prekvapená žena a usmieva sa.
     „Že som... som príliš... príliš veľký vzhľadom na hlinu, ktorou som, a že sa zosypem pod ťarchou... Strach... z toho, že budem nafúkaný ako kohút pre pýchu... Strach z toho, že preto, že som apoštol, ostatní... teda učeníci a dobré duše sa mi budú vyhýbať a budú čušať, aj keď budem robiť chyby... A to nechcem, pretože medzi učeníkmi i medzi tými, ktorí veria len tak jednoducho, je veľa takých, ktorí sú lepší ako ja, niektorí v tom, iní v inom, a ja chcem robiť ako... ako tamtá včela, čo vletela do košíka s ovocím, ktoré si nám ponúkla. Nasala si trochu z každého a teraz, aby splnila svoju úlohu, saje z tých kvietkov a potom vyletí a bude sať z ďateliny a nevädze, z kamiliek a pupenca. Vezme si šťavu zo všetkých. A ja musím robiť ako ona..."
     „Ale ty saješ z najkrajšieho kvetu! Z Učiteľa!"
     „Áno, Veronika. Ale od neho sa učím stať sa Božím synom. Od ľudí sa naučím stať sa človekom."
     „Ním si."
     „Nie, žena. Som iba trocha viac od zvieraťa. A vlastne neviem, ako ma Učiteľ môže zniesť..."
     „Znášam ťa, pretože vieš, kto si, a preto ťa môžem spracovávať ako cesto. Ale keby si sa staval tvrdohlavo na odpor, ale najmä keby si bol pyšný, vyhnal by som ťa ako diabla," povie Ježiš.
     Vojdú dve slúžky s hrnčekmi studeného mlieka a pórovitými amforami, v ktorých sa tekutiny iste udržia chladné.
     „Nech sa páči, občerstvite sa," povie Veronika. „Potom si môžete odpočinúť až do večera. Dom má izby a lôžka. A keby ich nemal, dala by som i svoje, aby ste si mohli odpočinúť. Učiteľ, idem sa postarať o domácnosť. Všetci viete, kde mňa i slúžky nájdete."
     „Choď a netráp sa už o nás."
     Veronika odchádza. Apoštoli sa pustia do jedla, ktoré im ponúkli. Jedia s veľkou chuťou a pritom sa rozprávajú a komentujú udalosti.
     „Výborné ovocie!"
     „A dobrá učeníčka."
     „Krásny dom. Nie luxusný, ale ani chudobný."
     „A spravuje ho láskavá a zároveň silná žena. Poriadok, čistota, úcta a zároveň láskavosť."
     „Aké krásne polia dookola. Ozajstné bohatstvo!"
     „Áno. A pec...!" povie Peter, ktorý ešte nezabudol, koľko si cestou vytrpel. Ostatní sa smejú.
     „Ale tu je dobre. Ale ty si vedel, že Veronika tu býva?" spýta sa Tomáš.
     „O nič viac ako vy. Vedel som, že nedávno si kúpila majetok pri Jerichu. To bolo všetko. Drahý anjel pútnikov nás sem doviedol."
     „Popravde viedol teba. My sme nechceli ísť."
     „Ja som bol schopný hodiť sa na zem a radšej sa nechať spáliť slnkom, ako by som mal urobiť ešte krok," povie Matúš.
     „Už nemôžeme chodiť cez deň. Tohto roku slnko praží veľmi skoro. Akoby sa i ono zbláznilo."
     „Áno, budeme putovať v skorých ranných hodinách a večer. Ale čoskoro budeme v horách. A tam sú horúčavy miernejšie."
     „Do môjho domu?" opýta sa Iškariotský.
     „Áno, Judáš. A do Joty a Hebronu."
     „Ale nie do Askalonu, však?"
     „Nie, Peter. Pôjdeme tam, kde sme ešte neboli. No určite budeme mať i slnko a horúčavu. Malú obetu z lásky ku mne a k dušiam. Teraz si odpočiňte. Ja sa idem modliť do ovocného sadu."
     „Ale ty nie si nikdy unavený? Nebolo by lepšie, keby si si aj ty odpočinul?" spýta sa Júda Alfejov.
     „Možno sa tu Učiteľ chce zdržať...," poznamená Horlivec.
     „Nie. Na svitaní odídeme, aby sme prebrodili rieku, kým bude ešte chladno."
     „Kam pôjdeme za Jordánom?"
     „Zástupy sa budú vracať po Veľkej noci domov. V Jeruzaleme ma mnohí márne hľadali. Budem kázať a uzdravovať pri brode. Potom pôjdeme dať do poriadku Šalamúnov domček. Bude pre nás cenný..."
     „Ale nevrátime sa do Galiley?"
     „Pôjdeme aj tam. Ale zostaneme dlhšie v týchto južných častiach a prístrešok bude veľmi cenný. Spite. Odchádzam."

     Musí byť už po večeri. Je noc. Kvapky rosy výdatne padajú z ríms na lístie viniča. Neuveriteľné hviezdy. Nespočítateľné množstvo hviezd a zrak sa v nich stráca. Cvrlikanie cvrčkov a nočných vtákov a ticho vidieka.
     Apoštoli sa už odobrali na odpočinok. Ale Veronika je hore a počúva Učiteľa. On sedí nepohnute na kamennej lavici pri dome. Žena stojí pred ním v postoji úctivej pozornosti.
     Ježiš pravdepodobne končí svoju reč. Hovorí: „Áno. To je správna poznámka. Ale bol som si istý, že kajúcnikovi, lepšie povedané 'znovu sa rodiacemu mužovi' by nechýbala Pánova pomoc. Kým sme večerali a ty si pri obsluhovaní kládla otázky, pomyslel som si, že ty si tá pomoc. Povedala si: 'Ja ťa môžem nasledovať len v krátkych časových úsekoch, pretože treba dozerať na dom a nové služobníctvo.' A ľutovala si to vraviac, že keby si bola vedela, že ma tak rýchlo nájdeš, nebola by si kúpila ten dom, ktorý ťa teraz zväzuje. Vidíš, že dom poslúžil na pohostenie evanjelizátorov. Teda je dobrý. Ale ty môžeš ešte poslúžiť... V očakávaní, že budeš slúžiť svojmu Pánovi dokonale. Teraz ťa prosím o službu z lásky k tej duši, ktorá ožíva, je plná dobrej vôle, ale je veľmi slabá. Nadmerná kajúcnosť by ju mohla sužovať a diabol by mohol využiť jej úzkosť."
     „Čo mám robiť, Pane môj?"
     „Chodiť za ním. Choď za ním každý mesiac, akoby to bol obrad. A to aj je. Je to obrad bratskej lásky. Pôjdeš na vrch Karit a keď budeš vystupovať po chodníku pomedzi kríky, volaj: 'Eliáš! Eliáš!' On sa ukáže prekvapený a ty ho takto pozdravíš: 'Pokoj tebe, brat, v mene Ježiša Nazaretského.' Odnes mu toľko dobre prepečených chlebov, koľko je dní v mesiaci. V lete nič iného. Počnúc sviatkom Stánkov mu zanes s chlebom aj štyri logy* oleja každý mesiac. A na sviatok Stánkov mu zober aj odev z kozej kože, ťažký a nepremokavý, a jednu prikrývku. Nič iné."

*(Log je dutá objemová miera. Spomína sa v Lv 14, 10-24. Jeden log je asi pol litra. Inou mierou je bat (asi štyridsať litrov), s ktorou sa stretneme v 467. kapitole.)

     „A nijaké slovo?"
     „Iba tie najpotrebnejšie. Bude sa pýtať na mňa. Povieš mu, čo vieš. Zverí sa ti so svojimi pochybnosťami, nádejami a úzkosťami. Ty mu povieš, k čomu ťa tvoja viera a tvoj súcit budú inšpirovať. Ostatne, obeta nepotrvá dlho... Ani nie dvanásť mesiacov... Chceš byť milosrdná ku mne a ku kajúcnikovi?"
     „Áno, môj Pane... Ale prečo si taký smutný?"
     „A ty prečo plačeš?"
     „Pretože v tvojich slovách cítim predpoveď smrti... Tak skoro ťa stratím, Pane?" Veronika plače do závoja.
     „Neplač! Budem mať taký pokoj, potom... Už nebude nenávisť. Už nebudú nástrahy. Už nebude tá všetka... hrôza hriechu proti mne a okolo mňa... Už nebude kruté okolie... Ó, neplač, Veronika! Tvoj Spasiteľ bude mať pokoj. Bude víťazom..."
     „Ale predtým... Ale predtým... S manželom som vždy čítala prorokov... A chveli sme sa hrôzou pri slovách Dávida a Izaiáša... Ale naozaj, naozaj to bude tak s tebou?"
     „Tak a ešte viac..."
     „Ó! Kto ti poskytne úľavu? Kto ťa nechá zomrieť a bude mať ešte... nádej?"
     „Láska verných učeníkov a osobitne učeníčiek."
     „Teda i moja. Pretože za žiadnu cenu nebudem ďaleko od môjho Spasiteľa. Iba... ó, Pane! Žiadaj odo mňa akékoľvek pokánie, akúkoľvek obetu, ale daj mi mužnú odvahu pre tú hodinu. Keď ti bude 'podnebie vysychať ako črepiny a jazyk sa ti prilepí k hrtanu' od smädu, keď budeš 'opovrhnutý a posledný z ľudí, pred akým si zakrývajú tvár',* daj, aby som ťa poznala ako Kráľa kráľov a smela ti pomáhať ako oddaná služobníčka. Nezakry mi svoju zmučenú tvár, ó, Bože môj! Ale ako teraz dovoľ, aby som bola blažená v jase tvojej tváre, Hviezda ranná, daj, aby som sa mohla potom pozerať na teba a tvoja tvár nech sa vtlačí do môjho srdca, ktoré, ó, aj moje sa bude ako tvoje topiť ako vosk od bolesti v ten deň..." Veronika je teraz na kolenách, s hlavou takmer na zemi. Občas zodvihne svoju uplakanú tvár a pozrie na svojho Pána, na jeho bielu tvár v belosti mesačného svitu oproti tmavej stene.

*(Pozri Ž 22, 16; Iz 53, 3.)

     „To všetko budeš mať. A ja budem mať tvoj súcit. Vystúpi so mnou na drevo kríža a odtiaľ vystúpi so mnou do neba. To bude tvoja koruna naveky. Anjeli a ľudia budú rozprávať o tebe najkrajšiu chválu: 'V hodine nešťastia, hriechu a pochybnosti ona ostala verná, nezhrešila a pomohla svojmu Pánovi.' Vstaň, žena. A nech si požehnaná odteraz až naveky."
     Položí jej ruky na hlavu, keď sa Veronika chystá vstať, a potom vojdú do tichého domu na nočný odpočinok.