Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

421. Uzdravený posadnutý, farizeji a zlorečenie proti Duchu Svätému

     22. apríl 1946
     Keď prešiel Veľký týždeň a s ním súvisiace pokánie, že som nevidela, dnes ráno som mala duchovné videnie evanjelia. V tejto radosti, ktorá sa ohlasuje vždy s neopísateľným pocitom nadľudského jasania, zabúdam na všetku svoju skľúčenosť...
     ... Vidím Ježiša, ktorý stále kráča lesným porastom lemujúcim rieku, ako sa zastaví a prikáže oddych v týchto hodinách, keď je príliš horúco na chôdzu. Lebo aj keď hustá spleť konárov poskytuje ochranu pred slnkom, tvorí však aj akúsi klenbu, ktorá bráni prúdeniu ľahkého, sotva citeľného vánku, a preto je vzduch pod ňou horúci, nehybný, ťažký a vlhký. Vlhkosť preniká zo zeme pri rieke a vôbec nie je osviežením, ale lepkavým trýznením, ktoré sa mieša a zväčšuje s obťažujúcim potom stekajúcim po tele.
     „Zastavíme sa do večera. Potom zídeme do belostného štrkového riečiska, viditeľného aj vo svetle hviezd, a budeme pokračovať v noci. Teraz si zajedzme a oddýchnime."
     „Á! Pred jedlom sa ešte osviežim vo vode. Aj voda bude teplá ako bylinkový odvar proti kašľu, ale aspoň sa umyjem od potu. Kto ide so mnou?" opýta sa Peter.
     Všetci idú s ním. Všetci, aj Ježiš, rovnako spotený ako ostatní; i jeho odev je ťažký od prachu a potu. Všetci si vyberú z batoha čisté šaty a zostúpia k rieke. Na tráve zostane ako znak po ich zastavení trinásť batohov a fľašky na vodu, strážené iba starými stromami a nespočetnými vtákmi, ktoré svojimi očkami zvedavo hľadia na trinásť napchatých pestrofarebných cestovných batohov rozložených v tráve. Hlasy kúpajúcich sa vzďaľujú a splývajú so šumom vody. Zaznie iba občasný zvonivý smiech najmladších apoštolov ako vysoký tón nad nízkymi a monotónnymi akordmi rieky.
     Ticho však skoro preruší šuchot krovia a lístia sprevádzajúci kroky a z húštiny sa vynoria hlavy, ktoré pokukávajú a spokojne konštatujú: „Tu sú. Zastavili sa. Poďme to povedať ostatným." A zmiznú za trstinou...
     ... Medzitým sa apoštoli aj s Učiteľom vrátia. Sú osviežení, vlasy majú ešte vlhké, hoci si ich trocha osušili, sú bosí, držia si na šnúrkach umyté a ešte kvapkajúce sandále. Na sebe majú čisté šaty a tie, čo mali predtým, sú rozložené azda na tŕstí, keď si ich predtým dobre vypláchali v azúrovej vode Jordánu. Vidieť, že sú tým dlhým kúpaním osviežení.
     Nevšimnú si, že ich objavili. Posadajú si po tom, ako Ježiš obetoval a porozdával jedlo. Sú ospalí a keď sa najedia, radi by sa natiahli a pospali si. No hľa, prichádza nejaký muž a za ním druhý, tretí...
     „Čo chcete?" spýta sa Jakub Zebedejov, ktorý ich vidí prichádzať a zastavovať sa za vysokým krovím. Nie sú si istí, či majú ísť ďalej alebo nie. Ostatní vrátane Ježiša sa obrátia, aby zistili, s kým sa Jakub rozpráva.
     „Á! To sú tí z dediny... Išli za nami!" povie bez nadšenia Tomáš, ktorý sa práve ukladal, že si trocha pospí.
     Medzitým im dedinčania trocha bojazlivo odpovedajú, keď si všimnú zjavnú nechuť apoštolov prijať ich: „Chceme sa rozprávať s Učiteľom... Povedať, že... Však, Samuel...?" Zaseknú sa a neodvážia sa už ďalej hovoriť.
     Ježiš ich láskavo povzbudí: „Len hovorte, hovorte. Máte ďalších chorých...?" Vstane a ide k nim.
     „Učiteľ, si unavený ešte viac než my. Odpočiň si trocha a oni nech počkajú...," vravia viacerí apoštoli.
     „Sú tu ľudia, ktorí ma prosia. Preto ani ich srdcia nemajú pokoj. A únava srdca je silnejšia než únava tela. Nechajte ma, aby som ich vypočul."
     „No dobre! Zbohom náš odpočinok...!" šomrú apoštoli podráždení únavou a horúčavou až tak, že vyčítajú svojmu Učiteľovi v prítomnosti cudzích ľudí a vravia: „A keď z nerozvážnosti spôsobíš, že všetci ochorieme, veľmi neskoro pochopíš, že nás potrebuješ."
     Ježiš sa na nich pozerá... so súcitom. Nič iné nie je v jeho láskavých unavených očiach... Ale odpovie: „Nie, priatelia. Nepožadujem, aby ste robili tak ako ja. Pozrite sa, vy zostaňte tu a odpočívajte. Ja sa vzdialim s nimi, vypočujem ich a potom prídem a budem odpočívať s vami."
     Jeho odpoveď bola taká láskavá, že ňou dosiahol viac než výčitkou. Prebudila dobré srdcia a lásku Dvanástich a premohla ich: „Kdeže, Pane! Zostaň tu a rozprávaj sa s nimi. My pôjdeme prevrátiť šaty, aby sa vysušili z druhej strany. Tak prekonáme spánok a potom prídeme a budeme odpočívať spolu." A najviac ospalí idú k rieke... Zostanú Matúš, Ján a Bartolomej.
     No medzitým sa traja obyvatelia rozrástli na viac než desiatich a ich počet stále narastá...
     „No tak? Poďte dopredu a nebojte sa hovoriť."
     „Učiteľ, keď si odišiel, farizeji sa ešte viac rozčúlili... Zaútočili na muža, ktorého si oslobodil a... ak sa nezblázni, bude to nový zázrak... pretože... mu povedali, že... si ho oslobodil od jedného diabla, ktorý mu zatemňoval len rozum, ale dal si mu silnejšieho, takého silného, že premohol toho prvého. Tento je silnejší než tamten, pretože škodí a zmocnil sa jeho ducha, a tak kým z prvého posadnutia by nemusel niesť dôsledky v druhom živote, pretože jeho činy neboli... ako to povedal, Abrahám?"
     „Povedali... ó! Zvláštne meno... Skrátka, že Boh by ho nežiadal, aby sa zodpovedal za tamtie činy, pretože ich nevykonal so slobodnou mysľou, kým teraz, keď sa klania tebe prostredníctvom diabla, ktorého má v srdci a ktorého si mu ty vložil – odpusť, Pane, že ti to hovoríme! – ty, knieža diablov, a klania sa tebe s mysľou, ktorá už nie je šialená, teraz je svätokrádežník, prekliaty a bude zatratený. Preto teraz nešťastný chudák ľutuje svoj predchádzajúci stav... a takmer hreší na teba... Je ešte väčšmi šialený než predtým... a jeho matka si zúfa, pretože syn už nedúfa, že sa zachráni... a všetka radosť sa premenila na súženie. Hľadali sme ťa, aby si mu daroval pokoj a určite nás sem doviedol anjel... Pane, my veríme, že si Mesiáš. A veríme, že Mesiáš má v sebe Božieho Ducha. A preto je Pravda a Múdrosť. A prosíme ťa, aby si nám udelil pokoj a vysvetlil..."
     „Ste spravodliví a máte súcitnú lásku. Buďte požehnaní. Ale kde je ten nešťastník?"
     „Ide za nami s matkou a vo svojom zúfalstve plače. Vidíš? Teraz prichádza celá dedina, okrem nich, tých krutých farizejov, a nikto nedbá na ich vyhrážky. Lebo sa nám vyhrážali trestami za to, že veríme v teba. Ale Boh nás ochráni."
     „Boh vás ochráni. Zaveďte ma k omilostenému."
     „Nie. Privedieme ti ho. Počkaj." Viacerí odchádzajú k najväčšej skupine, čo prichádza dopredu a gestikuluje, kým prenikavý plač dvoch ľudí prevláda nad hlučnou vravou zástupu. Ostatní, čo zostali, sú v hojnom počte a keď sa k nim pridá ešte skupina ľudí obklopujúca muža uzdraveného z posadnutia a jeho matku, je to už naozaj veľký zástup. Všetci sa tlačia medzi stromami okolo Ježiša a niektorí vyliezli aj na stromy, aby odtiaľ počuli a videli.
     Ježiš ide v ústrety zázračne uzdravenému, ktorý, len čo ho zbadá, trhajúc si vlasy padne na kolená a povie: „Vráť mi prvého zlého ducha! Zľutuj sa nado mnou, nad mojou dušou! Čo som ti urobil, že mi toľko ubližuješ?"
     Jeho matka, tiež na kolenách, prosí: „On blúzni zo strachu, Pane. Nevšímaj si jeho rúhavé slová, ale osloboď ho od strachu, ktorý mu vliali tí ukrutníci, aby nestratil život duše. Ty si ho už raz uzdravil...! Ó! Z ľútosti nad matkou, uzdrav ho ešte!"
     „Áno, žena. Neboj sa! Boží syn, počúvaj!" A Ježiš položí ruky na strapatú hlavu muža blúzniaceho z nadprirodzeného strachu. „Počúvaj. A usudzuj. Usudzuj sám, pretože teraz je tvoj rozum slobodný a môžeš usudzovať správne. Jestvuje spoľahlivý spôsob, ako spoznať, či zázrak pochádza od Boha alebo od diabla. Je ním to, čo zakúša duša. Ak mimoriadna udalosť pochádza od Boha, vlieva sa do duše pokoj a vznešená radosť. Ak od diabla, prichádza s ňou nepokoj a bolesť. Z Božích slov tiež prichádza pokoj a radosť, kým zo slov diabla, či už diabla ducha alebo diabla človeka, prichádza nepokoj a bolesť. Aj z blízkosti Boha prichádza pokoj a radosť, kým z blízkosti zlých duchov alebo zlých ľudí prichádza nepokoj a bolesť. Teraz uvažuj, Boží syn. Keď si sa poddal diablovi zmyselnosti a začínal si prijímať do seba svojho utláčateľa, zažíval si radosť a pokoj?"
     Muž uvažuje a celý červený odpovie: „Nie, Pane."
     „A keď sa ťa stály Protivník úplne zmocnil, mal si pokoj a bol si šťastný?"
     „Nie, Pane. Nikdy. Kým som mohol chápať, kým som mal slobodný aspoň kúsok svojej mysle, pociťoval som nepokoj a úzkosť z panovačnosti Protivníka. Potom... neviem... Rozum už nebol schopný chápať to, čo som trpel... Bol som horší než zviera... Ale aj v tom stave, keď som vyzeral nerozumnejší než zviera... ó, koľko som ešte mohol trpieť! Neviem povedať, čím... Peklo je strašné! Je to hrôza... a nedá sa povedať, čo to je..."
     Muž sa trasie, keď si spomenie na svoje utrpenie posadnutého. Trasie sa, bledne, potí sa... Matka ho objíme a pobozká na líce, aby mu rozohnala ten des... Ľudia to pošepky komentujú.
     „A keď si sa prebral a mal si svoju ruku v mojej, čo si zakusoval?"
     „Ó, také nežné prekvapenie... a potom radosť a ešte väčší pokoj... Zdalo sa mi, akoby som vyšiel z temného väzenia, v ktorom boli mojimi reťazami nespočetné hady a vzduch nasiaknutý zápachom hnilobnej stoky. A akoby som vyšiel do rozkvitnutej záhrady plnej slnka, spevu... Spoznal som raj... ale ani ten sa nedá opísať..." Muž sa usmeje akoby unesený spomienkou na svoju nedávnu krátku hodinu radosti a šťastia. Potom vzdychne a ukončí: „Ale skoro sa to skončilo..."
     „Si si tým istý? Povedz mi, teraz, keď si blízko pri mne a ďalej od tých, ktorí ťa znepokojili, čo prežívaš?"
     „Znova pokoj. Tu pri tebe nemôžem uveriť, že budem zatratený a ich slová mi pripadajú ako rúhanie... Ale ja som im uveril... Neprehrešil som sa voči tebe?"
     „Nie ty si zhrešil. Ale oni. Vstaň, Boží syn, a ver pokoju, ktorý je v tebe. Pokoj prichádza od Boha. Ty si s Bohom. Nehreš a neboj sa." A odtiahne ruky z hlavy muža, aby mohol vstať.
     „Naozaj je to tak, Pane?" pýtajú sa mnohí.
     „Naozaj je to tak. Pochybnosť, ktorú vyvolali úmyselne škodlivé slová, bola poslednou pomstou Satana, ktorý z neho vyšiel porazený, ale znova sa chcel zmocniť stratenej koristi."
     Nejaký muž zdravým sedliackym rozumom povie: „Ale potom... farizeji... slúžili Satanovi!" A mnohí zatlieskajú správnej poznámke.
     „Nesúďte. Je ten, kto súdi."
     „Ale aspoň sme úprimní v súdení... a Boh vidí, že odsudzujeme zjavné hriechy. Farizeji predstierajú, že sú takí, akí nie sú. Používajú lož a ich zámery sú zlé. A predsa sa im darí viac než nám, čestným a úprimným. Sú pre nás hrôzou. Rozširujú svoju moc až na slobodu viery. Musíme veriť a konať obrady, ako oni chcú. Vyhrážajú sa nám, lebo ťa milujeme. Usilujú sa znevážiť tvoje zázraky ako bosoráctvo a vyvolávať z teba strach. Stroja nástrahy, utláčajú, ubližujú..."
     Ľudia v zástupe rozprávajú vzrušene. Ježiš gestom nastolí ticho a povie:
     „Neprijímajte do srdca to, čo pochádza od nich. Ani ich odporúčania, ani ich spôsoby. Nepripustite si ani myšlienku: 'Sú zlí, a predsa sa im darí viac.' Nespomínate si na slová Múdrosti:* 'Pominuteľné je víťazstvo ničomníkov' a ďalšie z Knihy Prísloví:** 'Nenasleduj, synu, príklady hriešnikov a nepočúvaj slová bezbožných, pretože oni sa polapia vo vlastných neprávostiach a zapletú sa v putách svojich pokleskov'? Neosvojujte si od nich to, čo vy sami, hoci ste nedokonalí, považujete za nesprávne. V skutočnosti by ste si osvojovali ten istý kvas, ktorý ich kazí. Kvas farizejov je pokrytectvo. To nech nikdy nie je vo vás, ani pokiaľ ide o formy uctievania Boha, ani čo sa týka vášho správania voči bratom. Chráňte sa kvasu farizejov. Pamätajte si, že nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa napokon neprezvedelo.