Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

408. Na poliach Jozefa z Arimatey. Rozmnoženie obilia a sila viery

     31. marec 1946
     Aj tu je práca žencov v plnom prúde. Ba lepšie povedané, bola v plnom prúde. Kosy už nie sú teraz potrebné, lebo na týchto poliach, ktoré sú ešte bližšie k pobrežiu Stredozemného mora než Nikodémove, nezostal nepokosený ani jeden klas. Lebo Ježiš nešiel do Arimatey, ale na Jozefov majetok na prímorskej rovine. Jeho polia pred žatvou museli byť druhým malým morom klasov, také sú rozsiahle.
     Uprostred zožatých polí stojí nízky, široký biely dom. Vidiecky, ale dobre udržiavaný. Jeho štyri humná sa napĺňajú množstvom pekne poukladaných snopov, ako to robia vojaci s batohmi, keď sa zastavia v poli. Z polí do stodôl zvážajú tento poklad početné vozy a mnohí muži ho vykladajú a ukladajú. Jozef chodí od jednej stodoly k druhej a dozerá, aby bolo všetko urobené dobre.
     Z vrchu hromady snopov naložených na voze jeden roľník oznámi: „Pane, skončili sme. Všetko obilie je v stodolách. Toto je posledný voz z posledného pozemku."
     „Dobre. Zlož snopy, potom vypriahni voly a odveď ich k napájadlu a do stajne. Dobre pracovali a zaslúžia si odpočinok. Aj vy všetci ste dobre pracovali a zaslúžite si odpočinok. Ale posledná námaha bude ľahká, pretože pre dobré srdcia je radosť blížnych útechou. Teraz zavoláme Božie deti a dáme im Otcov dar. Abrahám, choď ich pozvať," obráti sa k starému roľníkovi, ktorý je možno vodcom roľníkov na tomto Jozefovom majetku. Myslím si to, pretože vidím, že ostatní sluhovia majú veľkú úctu k starcovi, ktorý nepracuje, ale dozerá a pomáha pánovi svojimi radami.
     A starec odchádza... Vidím ho, ako sa uberá k širokej, veľmi nízkej budove, ktorá sa väčšmi podobá na kôlňu než na dom, s dvoma obrovskými bránami, ktoré siahajú až po podstrešie. Myslím, že je to sklad, kde sa odkladajú vozy a iné poľnohospodárske náradie. Vojde dnu a potom vyjde. A za ním zástup rôznorodých chudobných ľudí každého veku... a všetkej biedy... Sú tam ľudia vychudnutí na kosť, no nie postihnutí telesne, sú tam mrzáci, slepí, ľudia s kýpťami, s chorými očami... Je tam veľa vdov s malými sirotami okolo seba, aj manželky chorých mužov, smutné, chatrné, zoslabnuté z bdenia a z obetí pri ich liečení.
     Prichádzajú s výzorom typickým pre chudákov, ktorí idú na miesto, kde im preukážu dobrodenie: ostýchavé pohľady, okúňavosť čestného chudáka alebo úsmev, ktorý sa vynorí na perách a zatieni smútok vtlačený do ich tvárí pochudnutých dňami bolesti, či maličká iskierka víťazstva sťaby odpoveď na tvrdý údel v stále smutných dňoch, akoby chceli povedať: „Dnes je sviatok, jeden deň aj my máme sviatok, dnes máme radosť a úľavu!"
     Deti vyvaľujú oči na hromady naukladaných snopov, ktoré sú vyššie než dom. Ukazujú na ne svojim mamám a hovoria: „Pre nás? Ó, krásne!" Starí ľudia šepkajú: „Nech Požehnaný požehná súcitného!" Žobráci, mrzáci, slepci či ľudia s kýpťami alebo s chorými očami: „Konečne budeme mať aj my chlieb a nebudeme musieť stále vystierať ruky a žobrať oň!" Chorí svojim príbuzným: „Aspoň sa budeme môcť liečiť a budeme vedieť, že vy netrpíte pre nás. Teraz nám lieky pomôžu." A príbuzní chorým: „Vidíte? Teraz nám už nepoviete, že sa postíme, aby sme nechali kúsok aj pre vás. Tak sa tešte...!" A vdovy sirotám: „Deti moje, treba nám veľmi dobrorečiť nebeskému Otcovi, ktorý sa stará o vás ako otec, a dobrému Jozefovi, ktorý je jeho správcom. Teraz vás už nebudeme počuť plakať od hladu, chúďatá deti, ktoré máte len mamy, aby vám pomáhali... úbohé mamy, ktoré nemajú iné bohatstvo, len svoje srdcia..." Je to radostný zbor a pohľad, ktorý však aj zalieva oči slzami...
     Jozef, keď má týchto nešťastníkov pred sebou, obíde rady ľudí, volá jedného za druhým a vypytuje sa, koľko ich je v rodine, odkedy sú ženy vdovami, odkedy majú chorých a tak podobne... a robí si poznámky. A pre každý prípad prikáže sluhom: „Daj desať. Daj tridsať."
     „Daj im šesťdesiat," povie, keď si vypočul poloslepého starca, ktorý mu ide v ústrety so sedemnástimi vnukmi, všetci sú mladší než dvanásť rokov, deťmi svojich dvoch detí – syna, ktorý zomrel pred rokom pri žatve, a dcéry, ktorá zomrela pri pôrode... A starec povie: „Jej manžel sa uspokojil a po roku sa znova oženil, nechal mi svojich päť detí a povedal, že sa bude o ne starať. No nedal mi ani halier...! Teraz mi zomrela aj manželka a som sám... s deťmi..."
     „Daj šesťdesiat starému otcovi. A ty, otče, zostaň, aby som ti potom dal oblečenie pre malých."
     Sluha upozorní, že ak dajú zakaždým šesťdesiat snopov, obilie nevystačí pre všetkých...
     „A kde je tvoja viera? Azda pre seba hromadím tieto snopy a rozdeľujem ich? Nie. Pre deti, ktoré sú Pánovi najdrahšie. Pán sa postará, aby vystačilo pre všetkých," odpovie Jozef sluhovi.
     „Áno, pane. Ale počet je počet..."
     „Ale viera je viera. A aby som ti ukázal, že viera dokáže všetko, prikážem, aby sa zdvojnásobilo množstvo, ktoré sa už dalo prvým. Kto dostal desať, nech mu dajú ďalších desať, kto dvadsať, dostane ďalších dvadsať a starcovi dajte stodvadsať. Choď! Urobte to!"
     Sluhovia pokrčia plecami a vykonajú rozkaz. A rozdeľovanie pokračuje za radostného údivu obdarených, ktorí vidia, ako im dávajú množstvo, ktoré presahuje ich najtrúfalejšie nádeje. A Jozef sa tomu usmieva, pohládza maličkých, ktorí sa usilujú pomáhať svojim mamám, alebo pomáha mrzákom, ktorí si robia svoje malé hromádky, alebo starým, ktorí už nevládzu, či príliš zoslabnutým ženám. Dvom chorým prikáže postaviť sa nabok, aby ich potom ešte obdaril, ako to urobil so starcom so sedemnástimi vnukmi. Hromady, ktoré boli vyššie než dom, sú už veľmi nízke, takmer pri zemi. No všetci dostali v hojnosti.
     Jozef sa spýta: „Koľko snopov ešte zostáva?"
     „Stodvanásť, pane," povedia sluhovia, keď ich spočítali.
     „V poriadku. Vezmite z nich..." Jozef prebehne zoznam mien, ktoré si poznačil a povie: „Vezmite z nich päťdesiat. Odložíte ich ako osivo, pretože to je sväté semeno. A zvyšok nech sa rozdá po jednom každej hlave tu prítomnej rodiny. Je ich presne šesťdesiatdva."
     Sluhovia poslúchnu. Odnesú päťdesiat snopov do sýpky a zvyšok rozdávajú. Teraz už niet hromád zlata v humnách. Na zemi je však uložených šesťdesiatdva hromád rôznej veľkosti a ich majitelia sa usilujú ich poviazať a naložiť na primitívne vozíky alebo na biedne oslíky, ktoré si išli odviazať od plotu za domom.
     Staručký Abrahám, ktorý sa rozprával s hlavnými roľníkmi, pristúpi s nimi k pánovi a on sa ich spýta: „Nuž, videli ste? Vystačilo pre všetkých! A ešte sa aj zvýšilo!"
     „Ale, pane! V tom je nejaké tajomstvo! Naše polia nemohli vydať také množstvo snopov, aké si rozdelil. Ja som sa tu narodil a mám sedemdesiatosem rokov. Žnem šesťdesiatšesť rokov. A viem. Môj syn mal pravdu. Bez tajomstva by sme nemohli rozdať toľko...!"
     „Ale naozaj sme toľko rozdali, Abrahám. Bol si vedľa mňa. Sluhovia rozdávali snopy. Tu nie sú žiadne kúzla. Žiadna vidina. Snopy sa dajú ešte spočítať. Sú ešte tam, hoci sú rozdelené na mnoho častí."
     „Áno, pane. Ale... nie je možné, aby polia vydali toľko!"
     „A čo viera, deti moje? Čo viera? Kam dáte vieru? Mohol by Pán sklamať svojho služobníka, ktorý sľúbil v jeho mene a pre svätý účel?"
     „Teda ty si urobil zázrak?!" zvolajú sluhovia, ochotní prevolávať na slávu.
     „Ja nie som človek, ktorý koná zázraky. Ja som úbohý človek. Pán urobil zázrak. Čítal mi v srdci a videl v ňom dve túžby: prvou bolo, aby som vás priviedol k takej viere, akú mám ja. Druhou bolo dať veľa, čo najviac mojim nešťastným bratom. Boh súhlasil s mojimi túžbami... a urobil to. Nech je za to zvelebený!" povie Jozef s úctivým úklonom, akoby bol pred oltárom.
     „A jeho služobník s ním," povie Ježiš, ktorý bol doteraz skrytý za rohom domčeka ohradeného živým plotom – neviem, či je to pec na chlieb alebo miestnosť s lisom na olej – a teraz sa objaví na humne, kde stojí Jozef.
     „Učiteľu môj a Pane môj!" zvolá Jozef a padne na kolená, aby si uctil Ježiša.
     „Pokoj tebe. Prišiel som ťa požehnať v Otcovom mene. Odmeniť tvoju milosrdnú lásku a vieru. Dnes večer budem tvojím hosťom. Prijmeš ma?"
     „Ó, Učiteľ! Že sa to pýtaš? Len... len tu si ťa nebudem môcť uctiť... Som tu medzi roľníkmi... vo svojom vidieckom dome... Nemám tu jemné obrusy ani kuchárov, ani skúsených sluhov... Nemám tu vyberané jedlá... ani vynikajúce vína... Nemám tu priateľov... Bude to veľmi biedne pohostinstvo... Ale ty budeš mať porozumenie... Prečo si mi, Pane, nedal vedieť dopredu? Bol by som sa postaral... Predvčerom tu bol Hermas so svojimi... Využil som ich, aby dali vedieť tým ľuďom, ktorým som chcel rozdať, vrátiť to, čo patrí Bohu... No Hermas mi nič nepovedal! Keby som bol vedel...! Dovoľ, Učiteľ, aby som dal príkazy, aby som sa pokúsil napraviť to... Prečo sa tak usmievaš?" spýta sa napokon Jozef, ktorý je celý bez seba z náhlej radosti a zo situácie, ktorú považuje... za katastrofu.
     „Usmievam sa pre tvoje zbytočné starosti. Jozef, čo hľadáš? To, čo máš?"
     „Čo mám? Nemám nič."
     „Ó, aký hmotný človek si teraz! Prečo už nie si ten duchovný Jozef, ako pred chvíľou, keď si hovoril ako múdry človek? Keď si s istotou sľuboval skrze vieru a aby si dal vieru?"
     „Ó, počul si to?"
     „Počul a videl, Jozef. Ten vavrínový plot je veľmi užitočný, lebo spoza neho som videl, že to, čo som zasial do teba, nie je mŕtve. Preto ti hovorím, že si robíš zbytočné starosti. Nemáš kuchárov ani skúsených sluhov? No tam, kde sa žije milosrdná láska, tam je Boh a kde je Boh, tam sú jeho anjeli. A akých sluhov v dome chceš mať schopnejších než sú oni? Nemáš lahodné jedlá a vína? A aký lahodnejší pokrm a nápoj mi chceš dať než lásku, ktorú máš k týmto ľuďom a ku mne? Nemáš priateľov, aby si ma uctili? A čo títo ľudia? Ktorí priatelia sú drahší Učiteľovi, ktorý sa volá Ježiš, než chudobní a nešťastní ľudia? No tak, Jozef, vzchop sa! Ani keby sa Herodes obrátil a otvoril mi svoje siene, aby mi preukázal úctu a pohostinstvo v očistenom kráľovskom paláci a keby boli s ním vodcovia všetkých spoločenských vrstiev, aby si ma uctili, nemal by som vyberanejší dvor než je tento, ku ktorému chcem tiež prehovoriť pár slov a dať mu dar. Dovolíš mi to?"
     „Ó, Učiteľ! Chcem všetko, čo chceš ty! Prikáž mi."
     „Povedz im, aby sa zhromaždili a nech sa zíde aj služobníctvo. Pre nás bude vždy chlieb... Teraz bude lepšie, ak si vypočujú moje slová namiesto toho, aby tu pobiehali zaujatí drobnými starosťami."
     Ľudia sú prekvapení a rýchlo sa schádzajú...
     Ježiš hovorí:
     „Tu ste už spoznali, že viera môže rozmnožiť obilie, keď táto túžba vychádza z lásky. Neobmedzujte však vieru len na hmotné potreby. Boh stvoril prvé pšeničné zrno a odvtedy zrno rastie do klasov pre chlieb ľuďom. No Boh stvoril aj raj a on očakáva svojich obyvateľov. Stvoril ho pre tých, ktorí žijú podľa Zákona a zostávajú mu verní napriek bolestným životným skúškam. Majte vieru a s Pánovou pomocou zostanete svätí tak, ako Jozef mohol prideliť obilie v dvojnásobnom množstve, aby vás urobil dvojnásobne šťastnými a posilnil svojich služobníkov vo viere. Veru, veru, hovorím vám, že keby mal človek vieru v Pána a bol by na to spravodlivý dôvod, ani hory vrastené svojimi kamennými útrobami do zeme by nemohli odolať a na príkaz toho, kto má vieru v Pána, by sa premiestnili. Máte vieru v Boha?" pýta sa obracajúc sa na všetkých.
     „Áno, Pane!"
     „Kto je Boh pre vás?"
     „Najsvätejší Otec, ako nás učia Kristovi učeníci."
     „A kto je Kristus pre vás?"
     „Spasiteľ. Učiteľ. Svätý!"
     „Iba to?"
     „Boží Syn. Ale to nemáme hovoriť, lebo farizeji nás prenasledujú, keď to hovoríme."
     „No vy veríte, že on je Boží Syn?"
     „Áno, Pane."
     „Dobre, vzrastajte vo viere. Aj keď vy budete mlčať, kamene, stromy, hviezdy, zem, všetko bude ohlasovať, že Kristus je pravý Vykupiteľ a Kráľ. Budú to ohlasovať v hodine jeho vyzdvihnutia, keď bude v najsvätejšom purpure s vencom vykúpenia. Blahoslavení tí, ktorí to veria už teraz a potom budú veriť ešte viac. Budú mať vieru v Krista, a preto aj večný život. Máte túto neochvejnú vieru v Krista?"
     „Áno, Pane. Povedz nám, kde je, a my ho poprosíme, aby zväčšil našu vieru, aby sme boli blahoslavení." Poslednú časť prosby prednesú nielen chudobní, ale aj sluhovia, apoštoli a Jozef.
     „Ak budete mať vieru ako horčičné zrno a túto vieru, vzácnu perlu, si uchováte v srdci a nedovolíte, aby vám ju nič ľudské či nadľudské a zlé nevyrvalo, budete všetci môcť povedať aj tamtej mohutnej moruši, ktorá tieni Jozefovu studňu: 'Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora.'"
     „Ale kde je Kristus? Čakáme na neho, aby nás uzdravil. Učeníci nás neuzdravili, ale nám povedali: 'On to môže urobiť.' Chceli by sme sa uzdraviť, aby sme mohli pracovať," vravia chorí a postihnutí.
     „A veríte, že Kristus to môže urobiť?" pýta sa Ježiš a dáva znamenie Jozefovi, aby nepovedal, že on je Kristus.
     „Veríme to. On je Boží Syn. On môže všetko."
     „Áno. Môže všetko... a všetko chce!" zvolá silným hlasom Ježiš, vystrie autoritatívne pravú ruku a potom ju spustí, akoby prisahal. A ukončí s mocným zvolaním: „A tak nech sa stane na slávu Boha!"
     A chce sa obrátiť k domu. No uzdravení – a je ich asi dvadsať – kričia, zbiehajú sa a zovrú ho v tlačenici vystieraných rúk, aby sa ho mohli dotknúť, požehnať. A hľadajú jeho ruky, odev, aby ho pobozkali a pohladili. Oddelia ho od Jozefa, od všetkých...
     A Ježiš sa usmieva, pohládza, žehná... Pomaly sa oslobodí a stále nasledovaný ľuďmi sa stratí v dome, kým prevolávanie hosanna stúpa k oblohe, ktorá sa v počiatočnom súmraku sfarbuje do fialova.