Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

416. Žobrák Samaritán na ceste do Jericha

     17. máj 1944
     Vidím Ježiša na veľmi prašnej a slnkom rozpálenej hlavnej ceste. Nie je na nej ani pásik tieňa, ani steblo zelene. Prach na ceste a prach na neobrábaných poliach, ktoré lemujú cestu. Určite to nie sú mierne galilejské kopce ani judejské lesnaté hory, bohaté na vodu a pasienky. Táto zem nie je svojím charakterom púšťou, ale urobil ju takou človek, keď ju ponechal neobrábanú. Je to rovina, nevidím nijaký kopec ani v diaľke. Vôbec nepoznám Palestínu, a preto nemôžem povedať, aká to je oblasť. Určite taká, ktorú som v predchádzajúcich videniach ešte nevidela.* Po jednej strane cesty sú hromady rozdrveného kamenia, azda pripravené na opravu cesty, pretože je vo veľmi zlom stave. Nateraz sa človek brodí v prachu. Keď prší, musí to byť prúd blata. Nevidím nijaký dom ani v diaľke, ani nablízku.

*(Teda vo videniach opísaných pred 17. májom 1944.)

     Ježiš ako zvyčajne kráča niekoľko metrov pred apoštolmi, ktorí rozhorúčení a unavení idú za ním v skupine. Aby sa uchránili pred slnkom, natiahli si plášte na hlavu a vyzerajú ako bratstvo oblečené do pestrofarebných šiat. Zato Ježiš kráča s nepokrytou hlavou. Akoby ho slnko netrápilo. Má na sebe bielu plátennú tuniku s krátkymi rukávmi siahajúcimi po lakte. Je veľmi široká a voľná. Nemá ani zvyčajný opasok zo šnúry. Jeho oblečenie sa hodí práve na toto vyprahnuté miesto. Plášť má z plátna zafarbeného na belaso; je veľmi ľahký a voľne mu padá cez telo, ktoré je takto omnoho menej ovinuté ako zvyčajne. Pokrýva plecia, ale ramená ponecháva voľné. Neviem, ako ho má upevnený, že sa takto drží.
     Na jednej z hromád kamenia sedí, ba napoly leží muž. Určite to bude chudobný žobrák. Je oblečený, ak sa tak dá povedať, v špinavej a roztrhanej krátkej tunike, ktorá bola azda biela, ale teraz má farbu blata. Na nohách má pár úbohých zodratých sandálov, dve napoly deravé podrážky priviazané kúskami špagátu. V rukách má ako palicu kus konára. Na čele má špinavý obväz a na ľavej nohe, medzi kolenom a bedrami, ďalší kus špinavej handry, premočený krvou. Úbožiak je vychudnutý, hromada kostí, skľúčený, špinavý, s ježatými a rozstrapatenými vlasmi.
     Ešte skôr, ako žobrák zavolá na Ježiša, on podíde k nemu. Pristúpi k úbožiakovi a spýta sa ho: „Kto si?"
     „Chudobný, ktorý prosí o chlieb."
     „Na tejto ceste?"
     „Idem do Jericha."
     „Cesta je dlhá a tento kraj nie je obývaný."
     „To viem, ale skôr mi dajú chlieb a mincu pohania, ktorí prechádzajú po tejto ceste, než Judejčania, odkiaľ prichádzam."
     „Prichádzaš z Judey?"
     „Áno. Z Jeruzalema. Ale musel som prejsť dlhú cestu, aby som navštívil dobrých ľudí v dedinách, kde mi vždy pomôžu. V mestách nie. Tam nemajú súcit."
     „Dobre si povedal. Tam nemajú súcit."
     „Ty ho máš. Si Judejčan?"
     „Nie. Som z Nazareta."
     „Kedysi mali Nazaretčania zlú povesť. Ale teraz treba povedať, že sú lepší než ľudia z Judey. Aj v Jeruzaleme len stúpenci toho Nazaretčana, ktorého volajú Prorok, sú dobrí. Poznáš ho?"
     „A ty ho poznáš?"
     „Nie. Bol som tam, pretože, ako vidíš, mám nehybnú, ochrnutú nohu a namáhavo sa vlečiem. Nemôžem pracovať a umieram od hladu a bitky. Dúfal som, že ho stretnem, pretože mi hovoria, že uzdravuje tých, ktorých sa dotkne. Je pravda, že nepatrím k vyvolenému národu... ale hovoria, že je dobrý ku každému. Povedali mi, že bol v Jeruzaleme na sviatok Týždňov. Ale ja kráčam pomaly... a zbili ma, a tak som zostal ranený na ceste... Keď som prišiel do Jeruzalema, už bol preč, pretože Židia aj s ním zle zaobchádzali, ako mi tam povedali."
     „Aj s tebou zle zaobchádzali?"
     „Vždy. Iba rímski vojaci mi dajú chlieb."
     „A čo sa hovorí medzi ľuďmi v Jeruzaleme o tomto Nazaretčanovi?"
     „Že je Boží Syn, veľký prorok, svätý a spravodlivý."
     „A ty veríš, že je taký?"
     „Ja som... som modloslužobník. Ale myslím si, že je Boží Syn."
     „Ako si to môžeš myslieť, keď ho ani nepoznáš?"
     „Poznám jeho skutky. Iba Boh môže byť taký dobrý a môže hovoriť také slová ako on."
     „Kto ti povedal jeho slová?"
     „Iní bedári, chorí, ktorých uzdravil, deti, ktoré mi nosia chlieb... Deti sú dobré a nevedia nič o veriacich a modloslužobníkoch."
     „Ale odkiaľ si?"
     „..."
     „Povedz to. Ja som ako deti. Neboj sa. Len buď úprimný."
     „Som... Samaritán. Nebi ma..."
     „Nikdy nikoho nebijem. Ani nikým nepohŕdam. Mám súcit s každým."
     „Potom... Potom si Rabbi z Galiley!"
     Žobrák si kľakne pred Ježiša, pričom padne dolu z hromady kamenia ako mŕtvola, s tvárou v prachu.
     „Vstaň. Ja som to. Neboj sa. Vstaň a pozeraj sa na mňa."
     Žobrák zodvihne tvár, stále ešte na kolenách, celý vykrivený v dôsledku svojich rán.
     „Dajte tomuto mužovi jesť a piť," prikáže Ježiš učeníkom, ktorí práve prišli. Ján mu podá vodu a chlieb. „Pomôžte mu sadnúť si, aby sa mohol najesť pohodlne. Jedz, brat."
     Chudák plače. Neje. Pozerá sa na Ježiša očami biedneho túlavého psa, ktorého po prvýkrát súcitný človek pohladí a nasýti.
     „Jedz!" prikazuje Ježiš s úsmevom.
     Chudáčisko začne jesť pomedzi vzlyky a slzy mu zmáčajú chlieb. Ale v plači je aj úsmev. Pomaly, pomaly nadobúda istotu.
     „Kto ti spôsobil túto ranu?" opýta sa Ježiš dotýkajúc sa prstami špinavého obväzu na čele.
     „Narazil do mňa úmyselne istý bohatý farizej svojím vozom... Stál som na križovatke a prosil som o chlieb. Zatiahol kone proti mne tak rýchlo, že som sa nemohol vyhnúť. Takmer som z toho zomrel. Ešte mám dieru v hlave a vyteká mi z nej hnis."
     „A tu ťa kto udrel?"
     „Išiel som k domu istého saduceja, kde bola hostina, vypýtať si zvyšky zo stola, keď si už z nich tie najlepšie povyberali psy. Zbadal ma a nahuckal na mňa psov. Jeden z nich mi roztrhal stehno."
     „A túto veľkú jazvu, ktorá ti zmrzačila ruku?"
     „To ma udrel palicou istý zákonník pred troma rokmi. Spoznal, že som Samaritán, a udrel ma tak, že mi polámal prsty. Preto nemôžem pracovať. Zmrzačená pravá ruka, nehybná jedna noha, ako si môžem zarábať na živobytie?"
     „Ale prečo odchádzaš zo Samárie?"
     „Núdza je strašná, Učiteľ. Je nás veľa nešťastných a nie je chleba pre všetkých. Keby si mi ty pomohol..."
     „Čo chceš, aby som ti urobil?"
     „Uzdrav ma, aby som mohol pracovať."
     „Veríš, že to môžem urobiť?"
     „Áno, verím tomu, pretože ty si Boží Syn."
     „Veríš tomu?"
     „Verím."
     „Ty, Samaritán, tomu veríš? Prečo?"
     „Neviem prečo. Viem, že verím v teba a v toho, ktorý ťa poslal. Teraz, keď si prišiel, už nie je rozdiel v klaňaní sa. Stačí sa klaňať tebe, aby som sa klaňal tvojmu Otcovi, večnému Pánovi. Kde si ty, tam je i Otec."
     „Počujete, priatelia?" Ježiš sa obráti na učeníkov. „Tento muž hovorí skrze Ducha, ktorý mu osvecuje pravdu. Veru, hovorím vám, on predišiel krutých zákonníkov, farizejov a saducejov i všetkých tých modloslužobníkov, ktorí si falošne navrávajú, že sú synmi Zákona. Zákon prikazuje milovať blížneho, po Bohu. A oni blížneho, ktorý trpí a žiada chlieb, nabijú, na blížneho, ktorý úpenlivo prosí, naženú kone a psy, na blížneho, ktorý sa poníži viac než psy boháča, nahuckajú samotných psov, aby ho urobili ešte nešťastnejším, než to spôsobuje choroba. Pohŕdajúci, krutí, pokryteckí nechcú, aby ľudia poznali Boha a milovali ho. Keby to chceli, umožňovali by im poznávať ho prostredníctvom svojich skutkov, ako to tento povedal. To skutky, nie náboženské praktiky umožňujú ľuďom vidieť živého Boha v srdciach ľudí a privádzajú ľudí k Bohu. A ty, Judáš, keďže mi vyčítaš, že som nerozvážny, povedz mi, nemal by som ich pokarhať? Mlčať, predstierať, že s nimi súhlasím, by znamenalo, že schvaľujem ich správanie. Nie. Pre slávu Boha, ktorého Synom som, nemôžem dovoliť, aby si pokorní, nešťastní, dobrí ľudia mysleli, že súhlasím s ich hriechmi. Prišiel som, aby som urobil z pohanov Božie deti. Ale ako to môžem urobiť, keď vidia, že synovia Zákona – tak si hovoria, ale sú to nezákonní synovia – praktizujú hriešnejšie pohanstvo než oni, pretože títo Židia poznali Boží Zákon a teraz naň ako nečisté zvieratá vypľúvajú výbuchy svojich ukojených vášní? Mám si myslieť, Judáš, že aj ty si ako oni? Ty, ktorý mi vyčítaš, že hovorím pravdu? Alebo si mám myslieť, že si ustarostený o svoj život? Kto mňa nasleduje, nemusí mať ľudské starosti. Povedal som ti, Judáš, že ešte máš čas vybrať si medzi mojou cestou a cestou Židov, ktorú schvaľuješ. Avšak mysli na to, že moja cesta vedie k Bohu, a tá druhá k Božiemu Nepriateľovi. Premýšľaj a rozhodni sa. Ale buď úprimný. A ty, priateľu, vstaň a choď. Zlož si tie obväzy. Vráť sa domov. Pre svoju vieru si uzdravený."
     Žobrák naňho pozerá zarazene. Neopováži sa ani len vystrieť ruku... potom skúsi. Je neporušená, rovnako zdravá ako ľavá. Pustí palicu, oprie sa rukami o hromadu kameňov a zaprie sa. Vstane. Dokáže stáť. Ochrnutie, ktoré mu znehybňovalo nohu, je vyliečené. Pohne nohou, ohne ju... urobí jeden krok, potom druhý, tretí. Kráča... Pozrie na Ježiša s výkrikom a plačom od radosti. Strhne si obväz z hlavy. Dotkne sa temena hlavy, kde mal hnisajúcu dieru. Nič tam nie je. Všetko je uzdravené. Strhne si krvavú handru z bedier – pokožka je nedotknutá.
     „Učiteľ, Učiteľ a Boh môj!" kričí dvíhajúc ramená a potom sa hodí na kolená, aby pobozkal Ježišovi nohy.
     „Choď teraz domov a vždy ver v Pána."
     „A kam mám ísť, Učiteľ a Boh, ak nie za tebou, ktorý si svätý a dobrý? Neodmietaj ma, Učiteľ..."
     „Choď do Samárie. A rozprávaj o Ježišovi z Nazareta. Hodina vykúpenia je blízko. Buď mojím učeníkom pri svojich bratoch. Choď v pokoji."
     Ježiš ho požehná a potom sa rozídu. Uzdravený muž kráča rezko na sever. Občas sa ešte obráti a pozerá. Ježiš s apoštolmi zídu z cesty a prechádzajú cez neobrábané polia na východ. Idú po cestičke pretínajúcej hlavnú cestu, ktorá sa rozšíri až omnoho ďalej. Azda je to cesta do Jericha. Neviem.