Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

415. Krátke zastavenie sa v Betánii

     11. apríl 1946
     Západ slnka sfarbuje oblohu do červena, keď Ježiš príde do Betánie. Rozhorúčení a zaprášení apoštoli idú s ním. Ježiš s apoštolmi sú jediní, ktorí sa trápia na ceste rozpálenej ako pec, ktorú len veľmi málo chránia stromy rozprestierajúce sa od Olivovej hory po svahy Betánie.
     Leto páli, no ešte viac zúri nenávisť. Polia sú zožaté a vyprahnuté, sú ako pece vyžarujúce ohnivé závany. Ale duše Ježišových nepriateľov sú ešte viac zbavené, nehovorím lásky, ale cti, ľudskej morálky, vyprahnuté nenávisťou... A pre Ježiša existuje iba jediný dom, jediný útulok – v Betánii. V ňom je láska, osvieženie, ochrana, vernosť... Prenasledovaný Pútnik sa tam uberá v bielom odeve, s utrápenou tvárou, unaveným krokom človeka, čo sa nemôže zastaviť, pretože doňho bodajú nepriatelia, s odovzdaným pohľadom človeka, ktorý už rozjíma o smrti blížiacej sa každou hodinou, každým krokom, a ktorý ju z poslušnosti k Bohu už prijíma...
     Dom uprostred rozľahlej záhrady je pozatváraný a nemý v očakávaní chladnejších dní. Záhrada je prázdna a mĺkva, iba slnko v nej neúprosne panuje.
     Tomáš zavolá hlasným barytónom.
     Odhrnie sa jeden záves a spoza neho vykukne tvár... Potom výkrik: „Učiteľ!" Sluhovia vybehnú von a za nimi prekvapené panie, ktoré určite neočakávali Ježiša v tejto dennej horúčave.
     „Rabbuni! Môj Pane!" Marta a Mária pozdravia z diaľky a už sú sklonené, pripravené pokľaknúť si, čo urobia hneď, len čo sa otvorí brána, ktorá ich už nedelí od Ježiša.
     „Marta, Mária, pokoj vám a vášmu domu!"
     „Pokoj tebe, Učiteľ a Pán... No prečo v tomto čase...?" spýtajú sa sestry a prepustia sluhov, aby Ježiš mohol rozprávať slobodne.
     „Aby som si odpočinul na tele i na duchu tam, kde niet voči mne nenávisti...," povie smutne Ježiš a vystrie ruky, ako by chcel povedať: „Prijmete ma?" Prinúti sa usmiať, ale je to veľmi smutný úsmev, ako to prezrádzajú jeho zarmútené oči.
     „Ublížili ti?" spýta sa Mária zrumenená v tvári.
     „Čo sa ti prihodilo?" spýta sa Marta a matersky dodá: „Poď, občerstvíš sa. Odkedy si na ceste, že si taký unavený?"
     „Od svitania... a môžem povedať, že nepretržite, lebo krátke zastavenie v dome Helkiáša, člena veľrady, bolo horšie než dlhá cesta..."
     „Tam ťa zdeptali...?"
     „Áno... a predtým v chráme..."
     „Ale prečo si išiel k tomu hadovi?" opýta sa Mária.
     „Lebo keby som tam nešiel, poslúžilo by to na ospravedlnenie jeho nenávisti a obvinil by ma, že pohŕdam členmi veľrady. Ale teraz... či pôjdem alebo nepôjdem, miera nenávisti farizejov sa naplnila... a už nebude prímerie..."
     „Tak až sem sme sa dostali? Zostaň s nami, Učiteľ. Tu ti neublížia..."
     „Previnil by som sa voči svojmu poslaniu... Veľa duší očakáva svojho Spasiteľa. Musím ísť..."
     „Ale oni ti zabránia ísť!"
     „Nie. Budú ma prenasledovať, ale mi dovolia ísť, aby preskúmali každý môj krok, dovolia mi hovoriť, aby preskúmali každé slovo, budú striehnuť ako lovecké psy na korisť, aby mali... niečo, čo sa môže zdať ako vina... a všetko im poslúži..."
     Marta, vždy taká ohľaduplná, je taká dojatá ľútosťou, že zodvihne ruku, akoby chcela pohladkať Pána po jeho vychudnutom líci, no zastaví sa, začervená a povie: „Odpusť! Je mi ťa tak ľúto, ako mi je ľúto nášho Lazára! Odpusť, Pane, že ťa milujem ako trpiaceho brata!"
     „Som trpiaci brat... Milujte ma čistou sesterskou láskou... Ale čo robí Lazár?"
     „Chradne, Pane...," odpovie Mária a týmto vyznaním spolu s bolesťou, že vidí svojho Učiteľa takého zarmúteného, prenechá voľný priebeh slzám, ktoré jej už vyhŕkli z očí.
     „Neplač, Mária. Ani kvôli mne, ani kvôli nemu. My plníme Božiu vôľu. Plakať treba nad tým, kto ju nevie plniť..."
     Mária sa skloní, vezme Ježišovu ruku a pobozká mu končeky prstov.
     Medzitým prišli do domu a ihneď idú k Lazárovi, kým apoštoli sa osviežujú tým, čo im prinášajú sluhovia.
     Ježiš sa skloní nad Lazárom, ktorý je čoraz pochudnutejší, a pobozká ho s úsmevom, aby zahnal smútok svojho priateľa.
     „Učiteľu, ako ma miluješ! Nečakal si ani do večera, aby si prišiel ku mne. V takej horúčave..."
     „Priateľu môj, ja sa teším z teba a ty zo mňa. A na ostatnom nezáleží."
     „To je pravda. Nezáleží. Ani utrpenie mi už neprekáža... Teraz viem, prečo trpím a čo tým môžem dosiahnuť." Lazár sa usmeje dôverným, duchovným úsmevom.
     „Tak to je, Učiteľ. Človek by takmer povedal, že náš Lazár sa teší zo svojej choroby a..." Vzlyk pretne Martin hlas a ona zmĺkne.
     „Ale áno, len to povedz: A zo smrti. Učiteľ, povedz im, že mi majú pomôcť, ako to robia leviti pri kňazoch."
     „V čom ti majú pomôcť, priateľu môj?"
     „Dovŕšiť obetu..."
     „Veď ešte donedávna si sa triasol pred myšlienkou na smrť! To už nás nemáš rád? Už nemiluješ ani Učiteľa? Nechceš mu už slúžiť...?" opýta sa Mária, ktorá je silnejšia, ale teraz poblednutá zo zármutku, hladkajúc bratovu žltú ruku.
     „A to sa pýtaš ty, práve ty, vrúcna a šľachetná duša? Nie som tvoj brat? Nemám rovnakú krv ako ty a rovnaké lásky – Ježiša, duše a vás, milované sestry...? Ale od Veľkej noci moja duša prijala veľké slovo. A milujem smrť. Pane, tebe ju obetujem, na tvoj úmysel."
     „Už ma teda nežiadaš o uzdravenie?"
     „Nie, Rabbuni. Žiadam ťa o požehnanie, aby som vedel trpieť... a zomrieť... a ak to nie je priveľa žiadať, tak aj vykupovať... Ty si to povedal..."*

*(V 376. kapitole.)

     „Povedal som to. A žehnám ťa, aby som ti dal potrebnú silu." Ježiš položí na neho ruky a pobozká ho.
     „Zostaneme spolu a budeš ma učiť..."
     „Nie teraz, Lazár. Nezostanem. Prišiel som len na pár hodín. V noci odídem."
     „Ale prečo?" opýtajú sa všetci traja sklamaní súrodenci.
     „Pretože nemôžem zostať... Vrátim sa na jeseň. A potom... tu zostanem dlho a veľa urobím tu... a na okolí..."
     Smutné ticho. Potom ho Marta poprosí: „Tak si aspoň odpočiň, občerstvi sa..."
     „Nič ma neobčerství väčšmi než vaša láska. Nech si odpočinú moji apoštoli a mňa nechajte tu, medzi vami, tak v pokoji..."
     Marta odíde so slzami v očiach a vráti sa so šálkami studeného mlieka a so skorým ovocím...
     „Apoštoli sa najedli a unavení spia. Učiteľ môj, naozaj si nechceš odpočinúť?"
     „Nenaliehaj, Marta. Nebude ešte ani svitať a už ma budú hľadať tu, v Getsemani, u Jany, v každom hostiteľskom dome. Ale na svitaní už budem ďaleko."
     „Kam ideš, Učiteľ?" opýta sa Lazár.
     „Do Jericha, ale nie po zvyčajnej ceste... Zabočím k Tekue a potom sa vrátim späť do Jericha."
     „Ťažká cesta v tomto ročnom období...!" zašepká Marta.
     „Práve preto je opustená. Pôjdeme v noci. Noci sú jasné prv než vyjde mesiac... A svitanie nastane skoro..."
     „A potom?" opýta sa Mária.
     „Potom do Zajordánska. Na severe Samárie prejdem cez rieku, keď prídem z tejto strany."
     „Choď čím prv do Nazareta. Si unavený...," povie Lazár.
     „Najskôr musím ísť na morské pobrežie... Potom... pôjdem do Galiley. Ale aj tam ma budú prenasledovať..."
     „Budeš mať pri sebe matku, ktorá ťa poteší...," povie Marta.
     „Áno, úbohá mamka!"
     „Učiteľ, Magdala je tvoja. To vieš," pripomenie mu Mária.
     „To viem, Mária... Viem o všetkom dobre i o všetkom zle..."
     „Takto musíme byť odlúčení...! Tak dlho! Nájdeš ma ešte živého, Učiteľu?"
     „Nepochybuj o tom. Neplačte... Treba si zvyknúť aj na odlúčenia. Sú užitočné, aby vyskúšali silu citov. Srdcia, ktoré milujeme, lepšie pochopíme, keď ich vidíme duchovným zrakom z diaľky. Vtedy, keď nás neláka ľudské potešenie z toho, že sme fyzicky blízko pri milovanom človeku, môžeme meditovať o jeho duchu a láske... a lepšie pochopíme jeho vnútro na diaľku... Som si istý, že keď budete myslieť na svojho Učiteľa, pochopíte ma ešte lepšie, keď budete v pokoji vidieť a rozjímať o mojich činoch a citoch!"
     „Ó, Učiteľu! Ale my nepochybujeme o tebe!"
     „Ani ja o vás. To viem. Ale spoznáte ma ešte lepšie. A nehovorím vám, aby ste ma milovali, pretože poznám vaše srdcia. Hovorím iba: modlite sa za mňa."
     Traja súrodenci plačú... Ježiš je taký smutný...! Ako neplakať?
     „Čo chcete? Boh vložil lásku medzi ľudí, ale ľudia ju nahradili nenávisťou... A nenávisť rozdeľuje nielen nepriateľov, ale vtiera sa aj medzi priateľov, aby ich odlúčila."
     Dlhé ticho. Potom Lazár povie: „Učiteľ, odíď na nejaký čas preč z Palestíny..."
     „Nie. Moje miesto je tu. Tu musím žiť, evanjelizovať a umrieť."
     „Ale postaral si sa aj o Jána a Grékyňu. Choď za nimi."
     „Nie. Ich bolo treba zachrániť. Ja musím zachraňovať, spasiť. To je rozdiel, ktorý všetko vysvetľuje. Oltár je tu a tu je i katedra. Nemôžem ísť inam. A ostatne...! Myslíte si, že by sa zmenilo to, o čom je rozhodnuté? Nie. Ani na zemi, ani v nebi. Iba by to zatienilo duchovnú čistotu mesiášskej postavy. Bol by som 'zbabelec', ktorý sa zachraňuje útekom. Musím dať príklad terajším aj budúcim ľuďom, že vo veciach týkajúcich sa Boha, vo svätých veciach človek nesmie byť zbabelý..."
     „Máš pravdu, Učiteľ," vzdychne Lazár...
     Marta odťahuje záves a povie: „Máš pravdu... Stmieva sa. Už nie je slnko..."
     Mária sa úzkostlivo rozplače, akoby ju tieto slová obrali o morálnu silu, ktorá zadržiavala jej mĺkvy plač. Plače ešte srdcervúcejšie než v dome farizeja, keď svojím plačom prosila Spasiteľa o odpustenie...
     „Prečo tak plačeš?" opýta sa jej Marta.
     „Pretože si povedala pravdu, sestra! Už nie je slnko... Učiteľ odchádza... Už nie je slnko pre mňa... pre nás."
     „Buďte dobrí. Žehnám vás a nech moje požehnanie spočíva na vás. Teraz ma nechajte s Lazárom, lebo je unavený a potrebuje ticho. Bdením pri svojom priateľovi si odpočiniem. Postarajte sa o apoštolov a dozrite, aby boli pripravení na hodinu, keď sa zotmí..."
     Učeníčky odídu a Ježiš zostane ticho, zabratý do svojich myšlienok, sediac pri chradnúcom priateľovi, ktorý upokojený jeho blízkosťou zaspí s jemným úsmevom na tvári.

     Ježiš hovorí:
     „Sem vložíte videnie o Ježišovi a žobrákovi na ceste do Jericha, ktoré si mala 17. mája 1944, a hneď po ňom videnie o obrátení Zacheja, ktoré si mala 17. júla 1944."