Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

366. Do Getsemani so Šimonom, Marziamom a Anastazikou. Listy z Antiochie

     22. január 1946
     Ježiš odišiel z Betánie spolu s tými, čo boli s ním, teda so Šimonom Horlivcom a Marziamom. K nim sa však pripojila Anastazika, ktorá celá zahalená v závoji kráča vedľa Marziama, kým Ježiš je trochu vzadu so Šimonom. Obidve dvojice sa cestou zhovárajú. Každá o tom, čo im najviac leží na srdci.
     Anastazika pokračuje v rozhovore s Marziamom: „Neviem sa dočkať, aby som ju spoznala." Možno žena hovorí o Elize z Betsury. „Veríš, že som nebola taká vzrušená ani vtedy, keď som sa vydávala alebo keď ma vyhlásili za malomocnú? Ako ju pozdravím?"
     A Marziam s nežným úsmevom a zároveň vážne povie: „Ó, jej pravým menom – mamka!"
     „Ale ja ju nepoznám. Nie je to príliš dôverné? Kto som, ostatne, ja v porovnaní s ňou?"
     „To, čo som bol ja minulého roku. Naopak, ty si omnoho viac než ja! Ja som bol úbohá, malá, špinavá, vyplašená a drsná sirota. A predsa ona ma vždy od prvej chvíle volala synom a bola pre mňa pravou matkou. Minulého roku som sa ja chvel vzrušením v očakávaní, že ju uvidím. Ale keď som ju uvidel, už som sa viac nechvel. Úplne som sa zbavil hrôzy, čo mi zostala v krvi, odkedy som na vlastné detské oči videl najskôr zúrenie prírody, ktoré celkom zničilo môj dom a moju rodinu, a potom... a potom týmito mojimi detskými očami som mohol, som musel vidieť, ako sa človek stáva šelmou krutejšou než šakal a upír... Vždy som sa triasol... stále som plakal... cítil som tu tvrdú, bolestnú hrču strachu, žiaľu, nenávisti, všetkého... Za pár mesiacov som spoznal všetko zlo, bolesť a krutosť, aké existujú na svete... A už som nemohol uveriť, že je ešte aj dobro, láska, ochrana..."
     „Ale ako? Kedy ťa Učiteľ vzal...?! A odkedy si medzi jeho učeníkmi, takými dobrými?!"
     „Ešte som sa triasol, sestra... a ešte som nenávidel. Ó! To chcelo veľa času, kým som sa prestal báť... A ešte viac, aby som prestal nenávidieť tých, ktorí mi spôsobili utrpenie duše, lebo ju vystavili poznaniu toho, čo sa môže stať z človeka: diabol odetý do zvieracej kože. Utrpenie nie je bez dlhodobých dôsledkov, najmä keď ide o dieťa... Zostane po ňom znak, pretože srdce dieťaťa je ešte nežné a teplé od bozkov mamky, vyhladované po bozkoch väčšmi než po chlebe. A namiesto bozkov vidí rozdávať údery..."
     „Chúďa dieťa!"
     „Áno. Chúďa! Veľmi úbohé! Už som nemal ani nádej v Boha, ani úctu k človeku... Mal som strach z ľudí. Aj pri Ježišovi aj v Petrovom náručí som sa bál... Hovoril som si: 'Je to možné? Ó, to nemôže vydržať. Aj ich to unaví byť dobrými... ' A túžil som sa dostať k Márii. Mamka je vždy mamka, no nie? A naozaj, keď som ju uvidel, keď som sa ocitol v jej náručí, už som sa nebál. Pochopil som, že celá minulosť sa skončila a že z pekla som prešiel do raja... Keď som videl, že na mňa zabudli a nechali ma bokom, to bola moja posledná bolesť... Stále som podozrieval zo zla. A žalostne som plakal. Ó, vtedy! S akou láskou ma vzala! Nie. Od tej chvíle som už neplakal za svojou mamkou, už som sa netriasol... Mária je nežnosťou a pokojom pre nešťastných ľudí..."
     „Nežnosť a pokoj potrebujem aj ja...," povzdychne si žena.
     „A onedlho ju budeš mať. Vidíš tú zeleň tam dolu? V nej je ukrytý dom v Getsemani."
     „Bude tam aj Eliza? Ale čo im poviem? Čo ony povedia mne?"
     „To neviem, či tam bude Eliza. Bola chorá."
     „Ó! Neumrie?! Kto by si ma vzal potom za dcéru?"
     „Neboj sa. On povedal: 'Budeš mať matku a domov.' A tak bude. Poďme trochu rýchlejšie dopredu. Neviem sa brzdiť, keď sa blížim k Márii."
     Zrýchlia krok a už nepočujem ich rozhovor.
     Horlivec ich vidí takmer bežať po ceste plnej ľudí a povie Ježišovi: „Vyzerajú ako súrodenci. Pozri, akí dobrí priatelia sú."
     „Marziam je dobrý spoločník každému. Je to náročná čnosť, veľmi potrebná pre jeho budúce poslanie. Pestujem v ňom túto šťastnú vlastnosť, lebo mu bude veľmi užitočná."
     „Ty ho formuješ podľa svojich predstáv. Pravda, Učiteľ?"
     „Áno. Jeho vek mi to dovoľuje."
     „Ale aj starého Jána Félixa si mohol formovať..."
     „Áno. Pretože mi dovolil, aby som ho úplne rozbil a znovu úplne pretvoril."
     „To je pravda. Všimol som si, že veľkí hriešnici, keď sa obrátia, prevýšia v spravodlivosti nás, ktorí sme relatívne menej vinní. Prečo?"
     „Pretože ich kajúcnosť je úmerná ich hriechom. Obrovská. Lebo ich drví pod žarnovom bolesti a pokory. 'Svoj hriech mám stále pred sebou,' vraví žalmista.* A to drží ducha v pokore. Je to dobrá spomienka, ak je spojená s nádejou a dôverou v milosrdenstvo. Polovičatá alebo i menšia dokonalosť sa u ľudí často zastaví, lebo im chýbajú podnety spôsobené výčitkami, že ťažko zhrešili a že musia svoje hriechy odčiňovať a postupovať k pravej dokonalosti. Stagnujú ako stojaté vody. A sú spokojní, lebo sú čistí. Ale aj tá najčistejšia voda, ak sa nečistí od prachu a odpadkov, ktoré do nej vnáša vietor, sa zašpiní a skazí sa."