Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

426. S Rimankami v Cézarei Prímorskej. Proroctvo vo Vergíliovi.

     1. máj 1946
     Ježiš je hosťom v chudobnej rodine lanára. Domček je nízky a keďže je blízko mora, je nasiaknutý slanou vôňou. Vzadu za domom sú trocha zapáchajúce sklady, kam vykladajú tovar, kým si ho vyzdvihnú rôzni kupci. Popred dom vedie prašná cesta, rozbrázdená ťažkými kolesami, hlučná od ustavičného lomozu robotníkov vykladajúcich tovar, nezbedníkov, povozníkov a námorníkov. Za cestou je malý dok so stojatou olejnatou vodou znečistenou odpadkami. Z vnútorného doku vychádza malý kanál, ktorý ústi do skutočného rozsiahleho prístavu, súceho prijímať veľké lode. Na západnej strane je piesočnaté námestie, kde sa vyrábajú laná za silného vrzgotu ručne krútených hriadeľov. Na východnej strane je ďalšie námestie, omnoho menšie, ale o to hlučnejšie, s veľkým neporiadkom, kde muži i ženy opravujú siete a látajú plachty. A nízke domčeky nasiaknuté slanou vôňou, plné polonahých malých detí.
     Určite nemožno povedať, že Ježiš si vybral panské bývanie. Miesto ovládajú muchy, prach, hluk, zápach stojacej vody a zápach konope namočeného pred spracovaním. A unavený Kráľ kráľov natiahnutý spolu so svojimi apoštolmi na hromadách konope na spracovanie spí v tom žalostnom prostredí. Je to napoly komora a napoly skladisko v zadnej časti domčeka. Odtiaľ sa vchádza cez dvere čierne ako decht do kuchyne, tiež čiernej. A cez ďalšie dvere, rozožraté červotočom, prachom a soľou, ktoré vyzerajú ako bielosivá pemza, sa vychádza na námestie. Tam sa vyrábajú laná a odtiaľ prichádza zápach namočeného konope.
     Na námestie praží slnko napriek štyrom obrovským platanom, dvom na jednom a dvom na druhom konci obdĺžnikového námestia, pod ktorými sú hriadele na krútenie konope. Neviem, či som správne nazvala používané náradie. Muži oblečení len v tunikách upravených tak, aby zakrývali to najnutnejšie, čo si vyžaduje slušnosť, sa kúpu vo vlastnom pote, akoby boli pod sprchou. Krútia hriadeľ v ustavičnom pohybe ako odsúdenci na galejach... Povedia si len nutné slová týkajúce sa práce. Takže keď ustane vrzgot kolies hriadeľov a praskot konope naťahovanej pri krútení, na námestí nie je hluk, čo zvláštne kontrastuje s lomozom okolia, obklopujúceho dom lanára.
     A tak ako čosi nemysliteľné prekvapí zvolanie jedného z výrobcov povrazov: „Ženy?! V týchto hrozných hodinách?! Hľaďte! Idú priamo sem..."
     „Možno potrebujú povrazy, aby zviazali svojich manželov...," zavtipkuje mladý lanár.
     „Možno potrebujú konope pre svoju prácu."
     „Ó! Naše konope, také drsné, asi nie, keď môžu dostať česané!?"
     „Naše sú lacnejšie. Vidíš? Sú chudobné..."
     „No nie sú Židovky. Vidíš, že majú iné plášte..."
     „Možno to nie sú Židovky. V Cézarei sú teraz ľudia všetkých rás..."
     „Možno hľadajú Rabbiho. Sú možno choré... Vidíš, ako sú všetky zakryté aj v tejto horúčave..."
     „Len aby neboli malomocné... Chudobu áno, ale malomocenstvo nie. To nechcem ani len z odovzdanosti Bohu," povie lanár, ktorého všetci poslúchajú.
     „Nepočul si však Učiteľa? 'Treba prijať všetko, čo nám Boh posiela.'"
     „Ale malomocenstvo nám neposiela Boh. To nám prinášajú hriechy, neresti a nákazy..."
     Ženy už prišli k nim, nie k tým, čo rozprávajú a sú na samom konci námestia, ale k tým vedľa domu. Jedna ženy sa skloní a povie niečo povrazníkovi, ktorý sa zarazene obráti a zostane stáť ako pomätený.
     „Poďme sa pozrieť... Keď sú takto zakryté... Už len malomocenstvo by mi chýbalo v dome pri všetkých tých deťoch, ktoré mám...!" povie lanár – majiteľ, zastaví hriadeľ a ide k ženám. Jeho druhovia idú za ním...
     „Šimon, táto žena chce niečo, ale hovorí cudzím jazykom. Vypočuj ju ty, veď ty si sa plavil," povie ten, na ktorého sa žena obrátila.
     „Čo chceš?" spýta sa drsne lanár, usilujúc sa vidieť ju cez závoj z tmavého jemného bysu, ktorý jej zakrýva tvár.
     Žena mu čistučkou gréčtinou odpovie: „Kráľa Izraela. Učiteľa."
     „Aha! Rozumiem. Ale... ste malomocné?"
     „Nie."
     „Kto mi to zaručí?"
     „On sám. Spýtaj sa jeho."
     Muž je nerozhodný... Potom povie: „Dobre. Urobím úkon viery a Boh ma ochráni... Idem ho zavolať. Zostaňte tu."
     Štyri ženy sa ani nepohnú. Povrazníci odstúpení na pár krokov s údivom a so zjavným strachom hľadia na mĺkvu skupinku.
     Muž vojde do skladu a dotkne sa spiaceho Ježiša. „Učiteľ... Poď von. Hľadajú ťa."
     Ježiš sa prebudí a ihneď vstane. Spýta sa: „Kto?"
     „Ktovie...! Nejaké Grékyne... celé zakryté... Vravia, že nie sú malomocné a že ty mi to môžeš zaručiť..."
     „Hneď idem," povie Ježiš a obúva si sandále, uväzuje si hornú časť šiat pri krku a upevňuje si opasok, ktorý si zložil, aby sa cítil v spánku voľnejšie. A vychádza s lanárom.
     Ženy urobia pohyb v ústrety. „Zostaňte tam, hovorím vám! Nechcem, aby ste chodili po miestach, kde sa hrajú moje deti... Najprv chcem, aby on povedal, že ste zdravé." Ženy sa zastavia.
     Ježiš podíde k nim. Najvyššia, nie tá, ktorá predtým hovorila po grécky, povie potichu jedno slovo. Ježiš sa obráti k lanárovi: „Šimon, môžeš byť pokojný. Ženy sú zdravé a potrebujem si ich v pokoji vypočuť. Môžem vojsť do domu..."
     „Nie. Je tam starká, taký táraj a zvedavá viac než straka. Choď tam dozadu, pod prístrešok s korytami. Je tam aj jedna malá miestnosť. Tam budeš sám a na pokoji."
     „Poďte...," povie Ježiš ženám. A ide s nimi na koniec námestia pod zapáchajúci prístrešok do malej miestnosti úzkej ako cela, kde je polámané náradie, handry, zvyšky konope, obrovské pavučiny a kde sa silný zápach korýt na máčanie konope a pleseň až zarezáva do hrdla. Ježiš, ktorý je veľmi vážny a bledý, sa zľahka usmeje a povie: „Nie je to miesto podľa vašej chuti... ale nemám iné..."
     „My sa nepozeráme na miesto, pretože vidíme toho, kto v ňom teraz býva," odpovie Plautína. Stiahne si závoj a odloží plášť a ostatné ženy – Lýdia, Valéria a oslobodená otrokyňa Albula Domicila – to urobia tiež.
     „Z toho usudzujem, že napriek všetkému ma ešte považujete za spravodlivého človeka."
     „Viac než spravodlivého. Klaudia nás posiela práve preto, že verí, že si viac než spravodlivý, a neberie do úvahy reči, ktoré počula. Chce však, aby si ich potvrdil ty, aby ťa mohla dvojnásobne uctievať."
     „Alebo ma neuctievať, ak by som sa jej javil taký, akého ma chceli opísať. Ja však nemám ľudské zámery, ubezpečte ju o tom. Celým mojím poslaním a túžbou je len nadprirodzené. Áno, chcem zhromaždiť všetkých ľudí v jedinom kráľovstve. Ale čo z ľudí? Ich telo a krv? Nie. Túto pominuteľnú vec ponechávam pominuteľným kráľovstvám, neistým ríšam. Ja chcem zhromaždiť pod svojím žezlom iba duchov ľudí, nesmrteľných duchov v nesmrteľnom kráľovstve. Odmietam každú inú verziu mojej vôle, ak sa líši od tejto, nech pochádza od kohokoľvek. A prosím vás, aby ste uverili a povedali tej, ktorá vás posiela, že Pravda má iba jedno slovo..."
     „Tvoj apoštol hovoril s takou istotou..."
     „To je nadchnutý mladý muž. Treba ho počúvať ako takého."
     „Ale on ti škodí! Napomeň ho... pošli ho preč..."
     „A kde by potom bolo moje milosrdenstvo? On to robí z pomýlenej lásky. Nemám mať preto s ním súcit? A čo by sa zmenilo, keby som ho vyhnal? Škodil by dvojnásobne viac sebe i mne."
     „Potom je ako guľa priviazaná k tvojej nohe...!"
     „Pre mňa je nešťastník, ktorého treba vykúpiť..."
     Plautína padne na kolená, vystrie ruky a povie: „Ach! Učiteľ, väčší než ktokoľvek iný, aké je ľahké uveriť, že si svätý, keď v tvojich slovách je cítiť tvoje srdce! Aké je ľahké milovať a nasledovať ťa pre túto tvoju lásku, ktorá je ešte väčšia než tvoja inteligencia!"
     „Nie väčšia. Ale pre vás pochopiteľnejšia... pretože vášmu intelektu bráni priveľa chýb a nie ste veľkodušné úplne sa ich zbaviť, aby ste mohli prijať Pravdu."
     „Máš pravdu. Si rovnako predvídavý ako múdry."
     „Múdrosť je formou svätosti, a tak dáva svetlo na posúdenie minulých či prítomných udalostí, ako i predvída budúce udalosti."
     „A preto vaši proroci..."
     „Boli svätí. Boh sa im preto sprostredkúval s veľkolepou plnosťou."
     „Boli svätí, pretože boli z Izraela?"
     „Boli svätí, pretože boli z Izraela a pretože boli vo svojom konaní spravodliví. Lebo nie celý Izrael je a bol svätý, hoci všetci patria do Izraela. Náhodná príslušnosť k nejakému národu alebo náboženstvu neurobí človeka svätým. Tieto dve veci môžu veľmi napomôcť k svätosti, ale nie sú jej absolútnym faktorom."
     „Ktorý je to teda faktor?"
     „Vôľa človeka. Vôľa, ktorá vedie konanie človeka k svätosti, ak je dobrá, a k hriešnosti, ak je zlá."
     „Teda... nemožno povedať, že aj medzi nami nemôžu byť spravodliví."
     „Nemožno. Naopak, medzi vašimi predchodcami i medzi žijúcimi sú určite spravodliví. Lebo to by bolo skutočne hrozné, keby celý pohanský svet pozostával zo zlých duchov. Tí medzi vami, ktorí cítia príťažlivosť k Dobru, k Pravde a odpor k Zlu, a vyhýbajú sa zlým skutkom ako takým, ktoré ponižujú človeka, verte, že sú už na ceste spravodlivosti."
     „Potom Klaudia..."
     „Áno. Aj vy. Vytrvajte."
     „Ale keby sme mali zomrieť skôr než... by sme sa obrátili k tebe? Aký úžitok by bolo byť čnostné...?"
     „Boh je v posudzovaní spravodlivý. Prečo však váhať prísť k pravému Bohu?"
     Tri dámy sklonia hlavu... Ticho... A potom veľké vyznanie, ktoré vysvetľuje toľké krutosti a silný odpor Rimanov voči kresťanstvu... „Pretože sa nám zdá, že by sme zradili vlasť, keby sme to urobili..."
     „Naopak, poslúžili by ste vlasti, urobili by ste ju morálne a duchovne významnejšou, lebo okrem sily jej vojska a bohatstva by poznala a bola pod ochranou Boha. Rím, mesto sveta, mesto univerzálneho náboženstva...! Premýšľajte o tom..."
     Ticho.
     Potom Lívia, zapýrená ako oheň, povie: „Učiteľ, prednedávnom sme hľadali správy o tebe aj na stránkach nášho Vergília. Pretože pre nás majú väčšiu hodnotu... proroctvá tých, ktorí nepoznajú vieru Izraela, než proroctvá vašich prorokov, v ktorých cítime vplyv tisícročnej viery... A potom sme debatovali... Porovnávali sme rôzne proroctvá, ktoré ťa vycítili v každom čase, národe a náboženstve. Nikto ťa však nepocítil tak správne ako náš Vergílius... Koľko sme v ten deň rozprávali aj s Diomedom, gréckym prepusteným otrokom, astrológom, ktorý je Klaudii taký drahý! On tvrdil, že sa to stalo preto, lebo čas sa priblížil a hviezdy svojím usporiadaním prehovorili... A na podporu svojej tézy uviedol fakt troch mudrcov z troch krajín východu, ktorí sa ti prišli pokloniť ako dieťaťu a vyvolali vraždenie, z ktorého sa Rím zhrozil... Nás však nepresvedčil, pretože... viac ako päťdesiat rokov nikto z mudrcov celého sveta nehovoril o tebe vysvetľujúc hlasy hviezd, hoci sme ešte bližšie k tvojmu súčasnému zjaveniu. Klaudia zvolala: 'Potrebovali by sme Učiteľa! On by nám povedal slovo pravdy a dozvedeli by sme sa miesto a nesmrteľný osud nášho najväčšieho básnika!' Keby si nám povedal... pre Klaudiu... Dar ako dôkaz toho, že sa na ňu nehneváš pre jej pochybnosti o tebe..."
     „Pochopil som jej reakciu Rimanky a nehnevám sa na ňu. Ubezpečte ju o tom. A počúvajte. Vergílius nebol veľký len ako básnik, však?"
     „Ó, nie! Aj ako človek. Uprostred skazenej a nerestnej spoločnosti žiaril duchovnou čistotou. Nikto nemôže povedať, že ho poznal ako chlipného, milujúceho orgie a uvoľnené mravy. Jeho spisy sú čisté, ale ešte čistejšie bolo jeho srdce. Až tak, že na miestach, kde žil, ho nerestníci s posmechom prezývali 'panenka' a dobrí ľudia hovorili o ňom s úctou."
     „Nemohol sa teda v čistej duši čistého človeka odrážať Boh, i keď ten človek bol pohan? Dokonalá Čnosť by nemilovala čnostného človeka? A keď sa mu ukázala láska a pohľad Pravdy pre čistú krásu jeho ducha, nemohol dostať záblesk proroctva? Proroctva, ktoré nie je ničím iným ako pravdou, čo sa zjavuje tomu, kto si ju zaslúži poznať ako odmenu a ako podnecovanie k stále väčšej čnosti?"
     „Potom... on o tebe skutočne prorokoval?"
     „Jeho myseľ zapálená čistotou a géniom vystúpila k poznaniu jednej strany, ktorá sa ma týka, a o ňom možno povedať, že bol spravodlivý pohanský básnik, predkresťanský prorocký duch za odmenu za svoje čnosti."
     „Ó, náš Vergílius!! A bude odmenený?"
     „Povedal som: 'Boh je spravodlivý.' No vy nenapodobňujte básnika tak, že sa zastavíte pri ňom. Postupujte ďalej, pretože vám sa Pravda neukázala intuitívne a čiastočne, ale úplne, a hovorila s vami."
     „Vďaka, Učiteľ... Už pôjdeme. Klaudia sa nám kázala spýtať, či ti môže byť užitočná v morálnych veciach," povie Plautína, pričom neodpovie na Ježišovu poznámku.
     „A kázala vám povedať mi to, ak nie som uchvatiteľ..."
     „Ó, Učiteľ! Ako to vieš?"
     „Som viac než Vergílius a proroci..."
     „To je pravda! Všetko je pravda! Môžeme ti poslúžiť...?"
     „Pokiaľ ide o mňa, potrebujem len vieru a lásku. Ale je tu jedno dievča vo veľkom nebezpečenstve, lebo mu dnes večer zabijú dušu. Klaudia by ju mohla zachrániť."
     „Tu? Kto? Zabiť dušu?"
     „Váš patricij usporiada večeru a..."
     „Ach, áno! Enius Kasius. Aj môj manžel je pozvaný...," povie Lívia.
     „Aj môj... pravdupovediac aj my. Ale keďže Klaudia nepôjde, nepôjdeme ani my. Rozhodli sme sa, že by sme odišli hneď po večeri, ak by sme išli... Pretože... naše večere končia orgiami... ktoré už nemôžeme zniesť... A s odporom zanedbávaných manželiek tam nechávame manželov...," povie prísne Valéria.
     „Nie s odporom... So súcitom k ich úbohej morálke...," opraví ju Ježiš.
     „To je ťažké, Učiteľ... Vieme, čo sa tam deje..."
     „Ja tiež viem veľa vecí, ktoré sa dejú v srdciach... a predsa odpúšťam..."
     „Ty si svätý..."
     „A vy sa máte stať svätými. Pre moju túžbu a pre podnietenie svojej vôle..."
     „Učiteľ...!"
     „Áno. Môžete povedať, že ste teraz také šťastné, ako ste boli, keď ste ma nepoznali, šťastné zo svojho živočíšneho zmyselného šťastia pohaniek, ktoré si neboli vedomé, že sú viac než telo, teraz, keď poznáte trocha Múdrosť...?"
     „Nie, Učiteľ. Priznávame to. Sme nespokojné, znepokojené ako človek, ktorý hľadá poklad a nenachádza ho."
     „A on je pred vami! To, čo vás znepokojuje, je túžba vášho ducha po Svetle. Duch trpí, že sa oneskorujete... odovzdať mu to, o čo vás Svetlo žiada..."
     Ticho... Potom Plautína bez toho, aby odpovedala na Ježišovu poznámku, povie: „A čo by mohla urobiť Klaudia?"
     „Zachrániť to dievča kúpené na rozkoš pre Rimana. Pannu, ktorá už zajtra ňou nebude."
     „Ak si ju kúpil... patrí jemu."
     „To dievča nie je kus nábytku. V jej tele je duch..."
     „Učiteľ... naše zákony..."
     „Ženy, Boží zákon...!"
     „Klaudia nejde na oslavu..."
     „Nehovorím jej, aby išla. Hovorím vám, aby ste jej povedali: 'Učiteľ žiada Klaudiu o pomoc pre dušu tohto dievčaťa, aby mal istotu, že ho neobviňuje...'"
     „To povieme. No nebude môcť urobiť nič... Kúpená otrokyňa... je predmet, s ktorým môže človek disponovať..."
     „Kresťanstvo naučí, že otrok má takú istú dušu ako cisár, vo väčšine prípadov ešte lepšiu, a táto duša patrí Bohu. A kto ju skazí, je prekliaty." Ježiš to hovorí veľmi dôstojne.
     Ženy cítia jeho autoritu a prísnosť. Uklonia sa bez námietok. Oblečú si plášte a závoje a povedia: „Oznámime to. Salve, Učiteľ."
     „Zbohom."
     Ženy vychádzajú na horúce námestie. Plautína sa však obráti a povie: „Pre všetkých sme boli Grékyne. Rozumieme sa?"
     „Rozumiem. Choďte bez obáv."
     Ježiš zostane pod nízkou verandou a ženy odchádzajú tadiaľ, kadiaľ prišli.
     Lanári sa vracajú k svojej práci...
     Ježiš sa pomaly vráti do skladu. Je zamyslený. Už si neľahne. Sedí na hromade skrútených lán a vrúcne sa modlí... Jedenásti apoštoli naďalej tvrdo spia...
     Takto plynie čas... Asi hodinu. Potom lanár strčí hlavu dovnútra a pokynie Ježišovi, aby prišiel k dverám. „Je tu nejaký otrok a hľadá ťa."
     Otrok, Numídčan, je vonku na námestí ešte vystavenom slnku. Pokloní sa a bez slov podá Ježišovi voskovú tabuľku.
     Ježiš ju prečíta a povie: „Povieš, že budem čakať do svitania. Porozumel si?"
     Muž prikývne hlavou a aby dal najavo, prečo nehovorí, otvorí ústa a ukáže, že má vyrezaný jazyk.
     „Chudák!" povie Ježiš a pohladí ho.
     Otrokovi sa skotúľajú po čiernych lícach dve slzy. Vezme Ježišovu bielu ruku do svojich čiernych rúk podobných rukám veľkej opice, prejde si ňou po tvári, bozkáva ju, priloží si ju na srdce a potom sa hodí na zem. Vezme Ježišovu nohu a vyloží si ju na hlavu... Je to reč gest, ktorá vyjadruje jeho vďačnosť za toto gesto súcitnej lásky...
     Ježiš zopakuje: „Chudák!", ale neurobí uzdravujúce gesto.
     Otrok vstane a chce späť voskovú tabuľku... Klaudia nechce zanechať stopy po svojom písomnom kontakte... Ježiš sa usmeje a vráti mu tabuľku. Numídčan odíde a Ježiš ide za lanárom.
     „Musím zostať do svitania... Dovolíš mi...?"
     „Všetko, čo si želáš. Je mi ľúto, že som chudobný..."
     „Páči sa mi, že si čestný."
     „Kto boli tie ženy?"
     „Cudzinky, ktoré potrebovali radu."
     „Zdravé?"
     „Ako ty a ja."
     „Ó, dobre...! Aha, tvoji apoštoli..."
     Skutočne, jedenásti apoštoli ešte napoly spiac vychádzajú zo skladu, pretierajú si oči, vystierajú sa a idú k Učiteľovi.
     „Učiteľ... treba sa navečerať, ak chceš, aby sme odišli večer...," povie Peter.
     „Nie. Neodídeme do svitania."
     „Prečo?"
     „Pretože ma poprosili, aby som tak urobil."
     „Ale prečo? Kto? Lepšie by sa išlo v noci. Už je nov mesiaca..."
     „Dúfam, že zachránim jedno dievča... A to je žiarivejšie než mesiac a osvieži ma to viac než nočný chládok."
     Peter ho potiahne nabok: „Čo sa stalo? Videl si Rimanky? Akú majú náladu? To ony sa obrátia? Povedz mi to..."
     Ježiš sa usmeje: „Ak ma necháš odpovedať, poviem ti to, ty neprekonateľný zvedavec. Videl som Rimanky. Prichádzajú k Pravde, no veľmi pomaly. Ale necúvajú späť. A už to je veľa."
     „A... pokiaľ ide o to, čo povedal Judáš... Ako to vyzerá?"
     „Že si ma naďalej ctia ako múdreho človeka."
     „Ale... čo sa týka Judáša? Nie je on toho príčinou?"
     „Prišli vyhľadať mňa, nie jeho..."
     „Prečo mal teda strach stretnúť sa s nimi? Prečo nechcel, aby si išiel do Cézarey?"
     „Šimon, nie je to prvýkrát, čo Judáš má zvláštne rozmary..."
     „To je pravda. A... prídu dnes večer Rimanky?"
     „Už prišli."
     „A prečo teda čakáme do svitania?"
     „A prečo si taký zvedavý?"
     „Učiteľ, buď dobrý... Povedz mi všetko."
     „Áno. Aby som odstránil tvoje pochybnosti... Ty si tiež počul rozhovor tých troch Rimanov..."
     „Áno. Nečistí! Mor! Diabli! No čo to má dočinenia s nami...? Á, chápem! Rimanky pôjdu na večeru a potom prídu požiadať o odpustenie, že sa zúčastnili na tých zvrhlostiach... Čudujem sa, že s tým súhlasíš."
     „Ja sa čudujem, že tak nerozvážne usudzuješ!"
     „Odpusť mi, Učiteľ!"
     „Áno. Vedz však, že Rimanky nejdú na večeru a že som poprosil Klaudiu, aby zasiahla vo veci toho dievčaťa..."
     „Ó! Klaudia predsa nič nezmôže! Riman si dievča kúpil, a preto si s ňou môže robiť, čo sa mu zachce!"
     „Ale Klaudia môže uplatniť svoj vplyv na Rimana. A Klaudia mi poslala správu, aby som s odchodom počkal do svitania. Nič iné. Si spokojný?"
     „Áno, Učiteľ. Ale ty si vôbec neodpočíval... Poď teraz... Si taký unavený! Postarám sa, aby ťa nechali na pokoji... Poď, poď..." A jemne ho ťahá, strká a prinúti, aby si znova ľahol...
     Čas plynie. Nastáva súmrak, práca sa končí a deti hlasnejšie vykrikujú po cestách i námestiach a lastovičky štebocú vo vzduchu. Padajú prvé tiene, lastovičky zlietajú do hniezd a deti na lôžka. Postupne prestáva hluk a počuť iba jemné špliechanie vĺn v kanále a silnejšie nárazy vĺn na pláži. Domy unavených robotníkov sa zatvárajú, svetlá v nich zhasínajú a všetkých sa zmocňuje odpočinok, ktorý ich urobí slepých a nemých... vzdialených... Vynára sa mesiac a svojím striebrom zjemňuje aj špinavé zrkadlo malého doku, ktoré teraz vyzerá ako strieborná dlaždica...
     Apoštoli znovu spia na konope... Ježiš sedí na jednom z pevných hriadeľov, ruky má v lone, modlí sa, premýšľa, čaká... Nespustí z očí cestu vedúcu z mesta.
     Mesiac sa dvíha vyššie a vyššie. Je už kolmo nad jeho hlavou. Hukot mora je hlasnejší a zápach vody v kanáli výraznejší. Kužeľ mesiaca, ponárajúci svoje lúče do mora, sa ustavične rozširuje, objíma celé zrkadlo pred Ježišom a stráca sa stále ďalej ako svetelná cesta, ktorá, zdá sa, prichádza k Ježišovi od konca sveta, vedie popri kanáli a končí sa na hladine prístavu. A po tejto ceste sa blíži malá biela loďka. Približuje sa a ako postupuje na vodnej ceste, nezanecháva stopy, lebo voda sa po jej plavbe opäť zavrie... Preplaví sa kanálom... A už je v mĺkvom doku. Pristáva. Zastaví. Zostupujú tri tiene. Robustný muž, žena a medzi nimi útlučká postava. Uberajú sa k lanárovmu domu.
     Ježiš vstane a ide im v ústrety. „Pokoj vám. Koho hľadáte?"
     „Teba, Učiteľ," povie Lýdia, odhalí sa a podíde sama dopredu. A pokračuje: „Klaudia splnila tvoje želanie, lebo to bola správna a morálna vec. Tu je to dievča. Valéria si ju vezme o nejaký čas ako opatrovateľku pre malú Faustínu. Zatiaľ ťa však prosí, aby si si ju ponechal. Aby si ju zveril svojej matke alebo matke tvojich príbuzných. Je úplná pohanka. Ba je ešte viac než pohanka. Pán, ktorý ju vychovával, nevložil do nej absolútne nič. Nevie nič ani o Olympe, ani o ničom inom. Má len šialenú hrôzu z ľudí, lebo iba pred niekoľkými hodinami sa jej odhalil život so všetkou svojou surovosťou..."
     „Ó, to je smutné! Príliš neskoro?"
     „Nie z hľadiska fyzického... Ale on ju pripravoval na svoje... nazvime to zneuctenie. A dievča sa preľaklo... Klaudia ju musela nechať počas celej večere vedľa toho satyra a začala konať, až keď mu víno odobralo schopnosť uvažovať. Nemusím ti pripomínať, že muž je stále nehanebný vo svojej zmyselnej láske a vrcholne vtedy, keď je opitý... Ale až vtedy sa stáva pascou, na ktorú možno silne pritlačiť a zbaviť ju jej koristi. Klaudia to využila. Enius túži po návrate do Itálie, z ktorej musel odísť, lebo upadol do nemilosti... Klaudia mu prisľúbila návrat ako výmenu za dievča. Enius vletel do pasce... Ale zajtra, keď vytriezvie, sa vzbúri, bude ju hľadať a spôsobí rozruch. Pravda je, že zajtra Klaudia nájde spôsob, ako ho umlčať."
     „Násilím? Nie...!"
     „Ó! Násilie, použité na dobrý cieľ, je užitočné! Ale nepoužije ho... Iba Pilát, ešte oťapený z vína, ktorého večer vypil neúrekom, podpíše pre Enia príkaz, aby išiel podať správy do Ríma... Cha! Cha...! A odpláva prvou vojenskou loďou. Ale medzitým... bude dobre, keď tu dievča nezostane, keby sa Pilát zľutoval a odvolal rozkaz... Je taký neistý! A bude dobré, aby dievča zabudlo, ak môže, na ľudskú špinavosť. Ó, Učiteľ...! Kvôli tomu sme boli na večeri... Ale ako sme mohli chodiť na také orgie až donedávna a necítili sme pritom odpor? Utiekli sme odtiaľ ihneď, len čo sme dosiahli svoje... No naši manželia tam doteraz prekonávajú šelmy v divokosti... Aké je to odporné, Učiteľ...! A my ich po tom všetkom musíme prijímať... potom, ako..."
     „Buďte zdržanlivé a trpezlivé. Príkladom napravíte svojich manželov."
     „Ó, to nie je možné...! Ty nevieš..." Žena sa rozplače väčšmi z hnusu ako od bolesti. Ježiš vzdychne.
     Lýdia pokračuje: „Klaudia ti odkazuje, že to urobila, aby ti ukázala, že si ťa ctí ako jediného Človeka, ktorý si zaslúži úctu. A chce, aby som ti povedala, že ti ďakuje, že si ju poučil o hodnote duše a čistoty. Bude si to pamätať. Chceš vidieť to dievča?"
     „Áno. A kto je ten muž?"
     „Nemý Numídčan, ktorému Klaudia zveruje najtajnejšie veci. Pri ňom nie je riziko udania... Nemá jazyk..."
     Ježiš zopakuje ako popoludní: „Chudák!" Ale ani teraz neurobí zázrak.
     Lýdia odíde po dievča, vezme ju za ruku a takmer ju pritiahne pred Ježiša. Vysvetľuje: „Pozná len zopár latinských slov a ešte menej židovských... Divoké zvieratko... Jedine predmet rozkoše." A dievčaťu povie: „Neboj sa. Povedz mu 'ďakujem'. To on ťa zachránil... Kľakni si. Pobozkaj mu nohy. Tak! Netras sa...! Odpusť, Učiteľ! Je vydesená z posledných pohladení opitého Enia..."
     „Úbohé stvorenie!" povie Ježiš kladúc ruku na zahalenú hlavu dievčaťa. „Neboj sa! Zavediem ťa na nejaký čas k mojej matke. K mamke, rozumieš? A budeš mať okolo seba veľa dobrých bratov... Neboj sa, dcéra moja!"
     Čo je v Ježišovom hlase a v jeho pohľade? Je tam všetko – pokoj, istota, čistota, svätá láska. Dievča to vycíti, zhodí plášť s kapucňou, aby ho lepšie videla, a štíhla postavička dievčaťa ešte na prahu puberty, takmer dieťaťa, nezrelého pôvabu a nevinného výzoru sa ukáže v šatách, ktoré sú pre ňu priveľké...
     „Bola polonahá... Obliekla som jej a dala do tašky prvé šaty, čo som našla...," vysvetľuje Lýdia.
     „Dievčatko!" povie súcitne Ježiš. Vystrie k nej ruku a spýta sa: „Chceš ísť so mnou, bez strachu?"
     „Áno, pane."
     „Nie. Ja nie som tvoj majiteľ. Povedz mi: Učiteľ."
     „Áno, Učiteľ," povie istejšie dievča a bojazlivý úsmev nahradí prestrašený výraz, ktorý mala prv na bledulinkej tvári.
     „Si schopná ísť veľmi ďaleko?"
     „Áno, Učiteľ."
     „Potom si odpočinieš u mojej mamky, v mojom dome, keď budeš čakať na Faustínu... malé dievčatko, ktoré budeš mať veľmi rada... Páči sa ti to?"
     „Ó, áno...!" Dievča s dôverou zodvihne jasné sivomodré oči, ktoré sa prekrásne vynímajú spod zlatých mihalníc a odváži sa spýtať: „Tamten pán už nebude?" Záblesk hrôzy jej ešte zakalí zrak.
     „Už nikdy," prisľúbi jej opäť Ježiš a znova položí ruku na husté medovozlatisté vlasy dievčaťa.
     „Zbohom, Učiteľ. O niekoľko dní budeme aj my na jazere. Azda sa opäť uvidíme. Modli sa za biedne Rimanky."
     „Zbohom, Lýdia. Povedz Klaudii, že toto sú dobytia, o ktoré sa usilujem, a nie iné. Poď, dievča. Odídeme ihneď..." Vezme ju za ruku a vo dverách skladu zavolá apoštolov.
     Kým loďka sa vracia na otvorené more, nezanechávajúc po sebe stopy, Ježiš s apoštolmi a s dievčaťom zakrúteným do plášťa medzi nimi sa uberajú do polí po okrajových a opustených uličkách...