Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

418. Uzdravenie učeníka Jozefa, ktorý sa zotavuje v Šalamúnovom domčeku

     13. apríl 1946
     V Šalamúnovej dedine. Ježiš sem prichádza za hlbokej noci. Podľa polohy mesiaca usudzujem, že sú dve hodiny po polnoci. Krásny mesiac, ktorý práve začína ubúdať, žiari v strede jasnej oblohy a šíri pokoj na zem. Pokoj a hojnú rosu, výdatnú rosu horúcich krajín, užitočnú pre rastliny po horúcom dni.
     Pútnici museli ísť po štrkovitom brehu rieky, ktorá je pri brehoch vysušená a jej koryto je od sucha veľmi zúžené. Vystupujú z miest zarastených tŕstím až k lesu, čo lemuje brehy, ktoré spevňuje rozvetvenými koreňmi svojich stromov.
     „Zastavme sa tu a počkajme do rána," povie Ježiš.
     „Učiteľ... bolí ma celé telo...," povie Matúš.
     „Obávam sa, že mám horúčku. Rieka nie je v lete zdravé miesto... To vieš," pripája sa Filip.
     „Horšie by však bolo, keby sme vystupovali od rieky k Judejským horám. Aj to sa vie," povie Horlivec, ktorému je ľúto Ježiša, lebo všetci mu hovoria svoje drobné trápenia a sťažnosti, ale nikto nechápe jeho duševné rozpoloženie.
     „To je v poriadku, Šimon. Majú pravdu. Onedlho si však odpočinieme... Prosím vás, poďme ešte chvíľu... A tu si krátko oddýchneme. Pozrite, ako sa mesiac obracia na západ. Prečo budiť toho starčeka a azda aj chorého Jozefa,* keď sa čoskoro rozvidnie...?"

*(Jozef je bývalý pastier a učeník, ktorého zranili, ako je uvedené v 404. kapitole.)

     „Problém je, že je tu všetko mokré od rosy. Človek nevie, kam si sadnúť...," frfle Iškariotský.
     „Bojíš sa, že si zašpiníš šaty? Ale choď, po týchto galejníckych pochodoch v prachu a rose sa už nimi nemôžeš vystatovať! Napokon... tak by sa to viac páčilo láskyplnému Helkiášovi. Tvoje výšivky... Ach! Ach! Z tých na leme a na rukávoch zostali len franforce po pichľavých kríkoch na Judejskej púšti, a výšivku okolo krku ti zničil pot... Teraz si dokonalý Žid...," vraví vždy veselý Tomáš.
     „Som sama špina a protiví sa mi to," odsekne nahnevaný Judáš.
     „Stačí, keď máš čisté srdce, Judáš," povie pokojne Ježiš. „To má hodnotu..."
     „Hodnotu! Hodnotu! Sme vyčerpaní od únavy, od hladu... Strácame zdravie a len ono má hodnotu," povie hrubo Judáš.
     „Nedržím ťa tu nasilu... To ty tu chceš zostať."
     „Po toľkom čase...! Bolo by lepšie, keby som to urobil. Som..."
     „Len povedz to slovo, ktoré ťa páli: 'Si skompromitovaný v očiach veľrady.' Ale stále to môžeš napraviť... a znova získať jej dôveru..."
     „Nechcem nič napravovať... pretože ťa milujem a chcem zostať s tebou."
     „V skutočnosti to hovoríš tak, že to vyzerá skôr ako nenávisť, a nie ako láska...," precedí pomedzi zuby Júda Alfejov.
     „Nuž... každý má svoj spôsob na vyjadrenie lásky."
     „Pravdaže! Sú aj takí, čo milujú svoju manželku a mlátia ju... Taká láska by sa mi nepáčila," pokúša sa ukončiť roztržku žartom Jakub Zebedejov.
     No nikto sa nezasmeje. Avšak, Bohu vďaka, ani nikto neodpovie.
     Ježiš poradí: „Poďme si sadnúť na prah domu. Odkvap je široký a ochráni nás od rosy. Je tam ten výklenok pri základoch domčeka..."
     Bez slova poslúchnu a keď prídu k domčeku, posadia sa do radu pozdĺž múru.
     No Tomáš sa zrazu ozve: „Som hladný. Z týchto nočných pochodov človek vyhladne." Táto prostá poznámka opäť prebudí spor.
     „Ale kdeže pochody! Pravda je, že žijeme celé dni z ničoho!" odpovie mu opäť Iškariotský.
     „Popravde, u Veroniky a u Zacheja sme sa dobre najedli. A Veronika nám dala toľko jedla, že sme museli dať chudobným, lebo by sa to pokazilo. Chlieb nám nikdy nechýbal. Aj ten vodca karavány nám dal chlieb a čosi k nemu...," poznamená Ondrej.
     Judáš, ktorý to nemôže poprieť, mlčí.
     V diaľke zakikiríka kohút a pozdraví tak prvé denné svetlo.
     „Ó, to je dobre! Skoro bude svitať!" povie Peter a vystiera sa, pretože takmer zaspal.
     Potichu čakajú na rozvidnenie.
     Ozve sa zabľačanie v ovčinci... Potom v diaľke na hlavnej ceste počuť zvonček... Blízke zahrkútanie Ananiášových holubov. Chrapľavý hlas muža v tŕstí... Je to rybár, ktorý sa vracia z nočného rybolovu a nadáva na slabý úlovok. Zbadá Ježiša a zastaví sa. Váha a potom povie: „Ak ti ho dám, sľúbiš mi hojnosť v budúcnosti?"
     „Pre zisk alebo pre tvoju potrebu?"
     „Pre moju potrebu. Mám sedem detí, ženu a ženinu matku."
     „Máš pravdu. Buď dobročinný a sľubujem ti, že ti nebude chýbať, čo budeš potrebovať."
     „Tak si vezmi. Tam vnútri je tiež ten ranený muž, ktorý sa napriek liečeniu nezotavuje..."
     „Nech ti Boh odplatí a dá ti pokoj," povie Ježiš.
     Muž im zanechá ryby ponavliekané na konáriku vŕby a s pozdravom odchádza.
     Znova nastane ticho, prerušované len šumom trstiny, cvrlikaním vtákov... Potom blízky vrzgot. Zaškrípe drevená bránka, ktorú zhotovil Ananiáš. Starček ju otvorí a vyjde na cestu skúmajúc oblohu. Nasleduje ho bľačiaca ovečka...
     „Pokoj tebe, Ananiáš!"
     „Učiteľ! Ale... odkedy si tu? Prečo si nezavolal, aby som ti otvoril?!"
     „Krátko. Nechcel som nikoho rušiť... Ako sa má Jozef?"
     „Nuž vieš...? Má sa zle. Z uší mu vyteká hnis a má veľké bolesti hlavy. Myslím, že zomrie. Teda, myslel som si. Teraz si tu ty a verím, že sa uzdraví. Išiel som pohľadať byliny, aby som mu dal obklady..."
     „Jozefovi spoločníci sú tu?"
     „Dvaja. Ostatní išli ďalej. Tu ostali Šalamún a Eliáš."
     „Obťažovali vás farizeji?"
     „Len čo si odišiel. Aj potom. Chceli vedieť, kam si išiel. Povedal som im: 'K mojej neveste do Masady.' Urobil som zle?"
     „Dobre si urobil."
     „A... naozaj si tam bol?" Starček je rozrušený.
     „Áno. Má sa dobre."
     „Ale... nepočúvala ťa...?"
     „Nie. Treba sa za ňu veľa modliť."
     „A za malé deti... Aby ich vychovávala pre Pána...," povie starček a dve veľké slzy sa mu skotúľajú po tvári a vyjadria to, o čom mlčí. Ukončí: „Videl si ich?"
     „Jedného, môžem povedať, že jedného som videl... Ostatných som len zazrel. Všetci sa majú dobre."
     „Obetujem Bohu zrieknutie sa a odpustenie... Je to však... také trpké povedať: 'Už ich neuvidím...'"
     „Uvidíš čoskoro svojho syna a budeš s ním v pokoji v nebi."
     „Vďaka, Pane. Poď ďalej..."
     „Áno. Poďme rýchlo k ranenému. Kde je?"
     „Na najlepšej posteli."
     Vojdú do pekne upravenej záhrady, z nej do kuchyne a z kuchyne do izbičky. Ježiš sa skloní nad chorého, ktorý v spánku vzdychá. Skláňa sa, skláňa sa... a dýchne mu na ucho ovinuté kusom plátna, ktoré je už plné hnisu. Postaví sa a nehlučne odstúpi.
     „Nezobudíš ho?" šepne starček.
     „Nie. Nechaj ho spať. Už ho to nebolí. Zotaví sa. Poďme k ostatným."
     Ježiš nehlučne zatvorí dvere a prejde do veľkej izby, v ktorej sú ležadlá kúpené naposledy. Dvaja unavení učeníci ešte spia.
     „Bdejú až do rána. Ja od rána do večera. Preto sú unavení. Sú takí dobrí."
     Učeníci podľa všetkého spia s nastraženými ušami, pretože sa ihneď zobudili: „Učiteľ! Náš Učiteľ! Prišiel si včas! Jozef je..."
     „Uzdravený. Už som sa oňho postaral. Spí a nevie o tom. Ale už mu nič nie je. Už sa len musí umyť od hnisu a bude zdravý ako predtým."
     „Ó! Potom očisti aj nás, pretože sme zhrešili."
     „Čím?"
     „Neboli sme v chráme, lebo sme sa starali o Jozefa..."
     „Milosrdná láska robí chrám všade. A v chráme milosrdnej lásky je Boh. Keby sme sa všetci milovali, celá zem by bola chrámom. Buďte pokojní. Príde deň, keď Turíce budú znamenať 'Láska'. Zjavenie lásky. Vy ste slávili budúce Turíce, pretože ste milovali svojho brata, a tak ste predbehli časy."
     Z druhej miestnosti počuť Jozefov hlas, ktorý zavolá: „Ananiáš! Eliáš! Šalamún! Som uzdravený!" A muž sa ukáže iba v krátkej tunike, vychudnutý, ešte bledý, ale bez bolesti. Vidí Ježiša a povie: „Á...! To si bol ty, Učiteľ môj!" A beží mu pobozkať nohy.
     „Boh nech ti dá pokoj, Jozef, a odpusť mi, že si pre mňa trpel."
     „Chválim sa, že som prelial krv za teba, ako ju prelial môj otec. Ďakujem ti, že si ma urobil toho hodným!" Jozefova prostá tvár žiari radosťou z týchto slov a nadobúda vznešenosť, krásu, ktorá vychádza z vnútorného svetla.
     Ježiš ho pohladí a povie Šalamúnovi: „Tvoj dom slúži na konanie mnohého dobra."
     „Ó! Pretože je teraz tvoj. Predtým slúžil len tvrdému spánku prievozníka. Som rád, že ti poslúžil a bol užitočný aj pre tohto spravodlivého muža. Teraz tu budeme mať niekoľko pekných dní s tebou."
     „Nie, priateľu. Vy odídete ihneď. Nemôžeme si dovoliť oddychovať. Tento čas bude ozajstnou skúškou a iba tí, ktorí majú silnú vôľu, zostanú verní. Teraz budeme spolu lámať chlieb a potom ihneď odídete, pôjdete popri rieke a predídete ma o pol dňa."
     „Áno, Učiteľ. Aj Jozef?"
     „Aj. Iba ak by sa bál nového zranenia..."
     „Ó, Učiteľ! Kiežby Boh chcel, aby som ťa predišiel v smrti a vylial svoju krv za teba!"
     Vychádzajú do zarosenej záhrady, trblietajúcej sa za prvého slnka. Ananiáš sa ujme hostí ako domáci pán a naoberá z konárov najzrelšie skoré figy. Ospravedlňuje sa, že nemôže ponúknuť mladého holuba, pretože dvoch dali zjesť chorému. Ale majú ryby, a tak sa rýchlo pustia do prípravy jedla.
     Ježiš sa prechádza medzi Eliášom a Jozefom, ktorí rozprávajú o nedávnej príhode a o Šalamúnovej sile, ktorý s prestávkami niesol v noci na chrbte zraneného celé kilometre...
     „Ale ty, Jozef, odpúšťaš tým, čo ťa zranili, však?"
     „Nikdy som necítil nenávisť voči tým nešťastníkom. Obetoval som odpustenie a utrpenie za ich vykúpenie."
     „Tak treba robiť, dobrý učeník! A Hegláš?"
     „Hegláš išiel s Timonom. Neviem, či pôjde aj ďalej s ním alebo či sa zastaví na Hermone. Vždy hovoril, že chce ísť do Libanonu."
     „Veru. Boh nech ho vedie, aby urobil, čo je najlepšie."
     Teraz už vtáky zborovo štebotajú v korunách stromov a bľakot, hlasy detí, žien, híkanie oslov, vrzgot kladiek studní, to všetko prezrádza, že dedina sa už zobudila.
     V záhrade sa láme chlieb, rozdeľujú ryby a potom sa najedia. Hneď potom Ježiš požehná troch učeníkov, ktorí odídu z domu. Idú po ceste až k rieke a stratia sa v chladnej a tienistej trstine... Už ich nevidno...
     „A teraz si odpočinieme až do večera a potom sa vydáme za nimi aj my," povie Ježiš.
     Niektorí sa natiahnu na ležadlá, iní na hromadu sietí, ktoré uplietol Ananiáš, s komentárom, že takto aspoň neleňoší a zarába si na každodenný chlieb. Všetci sa usilujú o dobrý osviežujúci spánok.
     Ananiáš medzitým pozbiera prepotené odevy, nehlučne vyjde, zavrie dvere a bráničku a zíde k rieke oprať ich, aby boli čisté a do večera vyschli...

     Ježiš hovorí:
     „Tu vložíte videnie Ježiš v dedinke v Dekapole z 2. októbra 1944 a potom ďalšie Posadnutý z Dekapolu z 29. septembra 1944."