Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

395. Dve nešťastné matky z Kariotu. Rozlúčka s Judášovou matkou

     28. február 1946
     „Pane, nešiel by si so mnou, iba so mnou, k istej nešťastnej matke? Po tomto najviac túžim," pýta sa Mária Šimonova a úctivo stojí pred Ježišom, kým apoštoli sa po poludňajšom jedle rozišli, aby si odpočinuli skôr, než sa vydajú večer na cestu. Ježiš odpočíva v tieni jabloní obťažkaných malými zelenými jablkami, ktoré pomaly dozrievajú. Zdá sa, že Mária pokračuje v rozhovore, ktorý pred chvíľou začala.
     „Áno, žena. Ja tiež chcem byť s tebou osamote v týchto posledných hodinách, ako som bol prvý raz, keď som tu bol. Poďme." Vojdú do domu, Ježiš si vezme plášť a Mária závoj s plášťom.
     Idú poľnou cestou cez ovocné sady a popri vysokých stromoch. Ešte stále je horúco. Z dozrievajúcich polí prichádzajú závany teplého vzduchu. Vietor z hôr však mierni horúčavu, ktorá by inak na nížine bola neznesiteľná.
     „Je mi ľúto, že musíme ísť v tejto horúčave. Ale potom... by sme už nemohli. A tak veľmi som po tom túžila, hoci som ťa nikdy o to nepožiadala. Pred chvíľou si mi povedal: 'Mária, aby som ti ukázal, že ťa milujem tak, akoby si bola mojou matkou, vravím ti: Požiadaj ma o čokoľvek a ja ti vyhoviem,' takže som sa odvážila. Pane, vieš, kam ideme?"
     „Nie, žena."
     „Ideme do domu tej ženy, ktorá mala byť Judášovou svokrou... (Mária bolestne vzdychne). Mala byť... Nie je ňou a nikdy nebude, lebo Judáš zanechal dievča a ono zomrelo od žiaľu... Jej matka teraz mňa i môjho syna nenávidí. Stále ho preklína... Judáš je taký... taký slabý voči zlu, že potrebuje len požehnania...! Chcela by som, aby si sa s ňou porozprával... Ty ju môžeš presvedčiť... povedať jej, že to bola milosť, že nedošlo k manželstvu... povedať jej, že ja nemám na tom vinu... povedať jej, aby zomrela bez hnevu; pretože žena pomaly umiera s touto ťarchou na duši. Chcela by som, aby bol medzi nami pokoj... pretože ja som tým trpela a hanbila som sa za to, čo sa stalo. S bolesťou vidím, ako sa rozbilo priateľstvo so ženou, ktorá bola mojou kamarátkou, odkedy som sem prišla ako nevesta. Veď ty, Pane, to vieš..."
     „Áno, nerob si starosti. Tvoja žiadosť je správna a ja splním toto poverenie."
     Prejdú cez malé údolie a opäť vystúpia na kopec, na ktorom je malá dedina.
     „Anna tu býva od smrti svojej dcéry. Na svojom majetku. Predtým bývala v Kariote. Kým však bývala tam a stretávali sme sa, jej výčitky mi zraňovali srdce."
     Krátko pred dedinou odbočia na chodník vedúci k nízkemu domčeku uprostred polí.
     „Tu sme! Ó, srdce sa mi chveje, keď som tu! Nebude ma chcieť vidieť... vyženie ma... rozruší sa a jej úbohé srdce bude trpieť ešte viac... Učiteľ..."
     „Áno, pôjdem ja. Ty počkaj, kým ťa zavolám. A modli sa, aby si mi pomohla."
     Ježiš ide sám až k dokorán otvoreným domovým dverám. Vojde dnu a pozdraví svojím láskavým pozdravom.
     Podíde istá žena: „Čo si želáš? Kto si?"
     „Prichádzam priniesť úľavu tvojej panej. Zaveď ma k nej."
     „Si lekár? To nepomôže! Už niet nádeje! Zomiera jej srdce."
     „Ešte treba uzdraviť dušu. Som Rabbi."
     „Ani tak nepomôžeš. Hnevá sa na Večného a nechce počúvať nijaké kázne. Nechaj ju na pokoji."
     „Práve preto som prišiel, že je v takom stave. Dovoľ mi vojsť k nej a vo svojich posledných dňoch bude menej nešťastná."
     Žena pokrčí plecami a povie: „Poď ďalej!"
     Chladná tmavšia chodba a niekoľko dverí. Posledné vzadu sú privreté a spoza nich počuť vzlyky. Žena prejde dverami so slovami: „Pani moja, je tu nejaký rabbi, ktorý sa chce s tebou rozprávať."
     „Prečo...? Aby mi povedal, že som prekliata? Že nebudem mať pokoj ani v druhom živote?" povie udychčaná a nepokojná chorá žena.
     „Nie. Chce ti povedať, že nadobudneš úplný pokoj, ak budeš chcieť, a budeš so svojou Johannou blažená vo večnosti," povie Ježiš, ktorý sa objavil na prahu.
     Chorá, žltá, napuchnutá, dychčiaca na posteli, podoprená mnohými vankúšmi, pozrie sa na neho a vraví: „Ó! Aké slová! To je prvýkrát, čo mi rabbi nevyčíta... Aká nádej...! Moja Johanna... so mnou... v blaženosti... už nijaká bolesť... bolesť spôsobená zlorečeným... ktorému nezabránila tá, čo ho porodila... a ktorá ma zradila... po tom, čo mi lichotila... Moja nešťastná dcéra..." Dýcha stále ťažšie.
     „Vidíš to? Zhoršuješ jej stav. Vedela som to. Choď preč."
     „Nie. Ty choď preč. Nechaj ma samého..."
     Žena odíde kývajúc hlavou.
     Ježiš pomaly pristupuje k lôžku. Láskavo utiera pot z tváre chorej, ktorá si ho svojimi neuveriteľne opuchnutými rukami nemôže zotrieť, a ovieva ju vejárom z palmových listov. Dáva jej napiť sa, pretože žena hľadá nápoj na osvieženie, postavený na stolíku. Vyzerá ako syn pri chorej matke. Potom sa posadí, láskavo, ale pevne rozhodnutý splniť svoje poslanie.
     Žena ho pozoruje, medzitým sa upokojí a s trpkým úsmevom povie: „Si pekný a dobrý. Kto si, rabbi? Keď ma opatruješ, si taký láskavý ako moja milovaná dcéra."
     „Som Ježiš z Nazareta!"
     „Ty?! Ty...?! U mňa...? Prečo...?"
     „Pretože ťa milujem. Aj ja mám matku. A v každej matke vidím svoju a v slzách matiek vidím slzy svojej..."
     „Prečo? Tvoja matka plače? Prečo? Zomrel jej iný syn?"
     „Ešte nie... Som jej jednorodený a ešte žijem. Ale ona už plače, pretože vie, že musím zomrieť."
     „Ó, ó! Nešťastná! Vedieť vopred, že syn musí zomrieť! Ale ako to vie? Si zdravý. Si silný. Si dobrý. Ja som klamala seba samu, až kým mi nezomrela, a bola taká chorá...! Ako môže tvoja matka vedieť, že musíš zomrieť?"
     „Pretože ja som Syn človeka, o ktorom predpovedali proroci. Som Muž bolestí, ktorého videl Izaiáš. Mesiáš ospevovaný Dávidom a opísaný vo svojom mučení Vykupiteľa. Som Spasiteľ, Vykupiteľ, žena. A čaká ma smrť, hrozná... a moja matka bude pri nej... moja matka vie od môjho narodenia, že jej srdce bude tak ako moje prebodnuté bolesťou... Neplač... Svojou smrťou otvorím brány raja tvojej Johanne..."
     „Aj mne! Aj mne!"
     „Áno. V svojom čase. Ale najskôr sa musíš naučiť milovať a odpúšťať. Opäť milovať. Byť spravodlivá. Odpúšťať... Inak nebudeš môcť prísť do neba, s Johannou, so mnou..."
     Žena žalostne plače. Vzdychá: „Milovať... Milovať, keď nás ľudia naučili nenávidieť... keď nás Boh prestal milovať, lebo sa nad nami nezmiloval, je ťažké... Ako milovať, keď nás ľudia trápili, priateľky zranili a Boh nás opustil...?"
     „Nie, neopustil. Ja som tu. Aby som ti dal prísľub neba. Aby som ťa ubezpečil, že tvoja bolesť sa skončí radosťou, ak budeš chcieť. Anna, vypočuj si ma... Ty plačeš pre zrušenú svadbu. Vidíš v tom príčinu celého svojho zármutku, obviňuješ za to jedného človeka z vraždy a jeho nešťastnú matku zo spolupáchateľstva. Počúvaj, Anna. Uplynie len niekoľko mesiacov a uvidíš, že to bola milosť z nebies, že Johanna sa nestala Judášovou manželkou..."
     „Nemenuj ho!" vykríkne žena.
     „Menujem ho. Aby som ti povedal, že musíš ďakovať Pánovi. A už o niekoľko mesiacov mu budeš ďakovať..."
     „Skoro zomriem..."
     „Nie. Budeš žiť a spomenieš si na mňa a pochopíš, že je omnoho väčšie utrpenie než tvoje..."
     „Väčšie? To nie je možné!"
     „A čo utrpenie mojej matky, keď ma uvidí zomierať na kríži?" Ježiš vstal. Je majestátny. „A čo bolesť matky zradcu Ježiša Krista, Božieho Syna? Mysli, žena, na tú matku... Ty... celý Kariot, okolitý kraj a široké okolie, všetci s tebou cítili v tvojej bolesti! Mohla si sa ňou pýšiť ako korunou mučeníka. Ale tá matka! Ako Kain, a pritom nie je Kainom, ale Ábelom – je obeťou svojho syna zradcu, bohovraha, svätokrádežníka, prekliateho –, ona nebude môcť zniesť pohľad človeka, lebo každý pohľad bude pre ňu ako kameň kameňovania a v každom hlase človeka, v každom slove sa jej bude zdať, že počuje zlorečenie a potupu. Nikdy nenájde útočisko na zemi, až do smrti, až kým Boh, ktorý je spravodlivý, ju nevezme k sebe ako mučenicu a dá jej zabudnúť, že je matkou bohovraha tým, že jej dožičí mať Boha... Nie je toto väčšia bolesť, utrpenie tejto matky?"
     „Ó, obrovské...!"
     „Vidíš... Buď dobrá, Anna. Uznaj, že Boh bol dobrý, keď tak konal..."
     „Ale moja dcéra je mŕtva! K smrti ju doviedol Judáš, lebo hľadal väčšie veno... Jeho matka s tým súhlasila."
     „Nie. To nie. Ja ti to hovorím, ja, ktorý vidím do sŕdc ľudí. Judáš – je to môj apoštol, ale poviem ti to – konal zle a bude za to potrestaný. Ale jeho matka je nevinná. Miluje ťa, chcela by, aby si ju aj ty mala rada... Anna, ste dve nešťastné matky. No ty môžeš byť hrdá na svoju mŕtvu nevinnú, čistú dievčinu, ktorú si svet váži... Mária Šimonova nemôže byť hrdá na svojho syna. Jeho konanie mu ľudia vyčítajú."
     „To je pravda. Ale keby sa bol oženil s Johannou, nevytýkali by mu to."
     „No onedlho by si videla Johannu umrieť od bolesti, pretože Judáš zahynie násilnou smrťou."
     „Čo to hovoríš? Ó, nešťastná Mária! Kedy? Kde?"
     „Čoskoro. Hrozným spôsobom... Anna! Anna! Ty si dobrá! Ty si matka! Ty vieš, čo je bolesť matky! Anna, buď znova Máriinou priateľkou! Nech vás spojí bolesť, ako vás mala spojiť radosť. Dovoľ mi odísť spokojne, s vedomím, že Mária bude mať priateľku, jedinú, aspoň jednu..."
     „Pane... milovať ju... znamená odpustiť jej... To je veľmi bolestné... Akoby som znova pochovávala dcéru... Akoby som ju ja zabila..."
     „To sú myšlienky, ktoré prichádzajú z temnôt! Nepočúvaj ich! Počúvaj mňa, Svetlo sveta. Svetlo ti hovorí, že Johannin osud bol menej trpký, keď zomrela ako panna, ako keby bola zomrela ako vdova po Judášovi. Ver mi, Anna. A uvedom si, že Mária Šimonova je nešťastnejšia než ty..."
     Žena uvažuje, premýšľa, bojuje, plače a povie: „Ale ja som ju prekliala, ju i plod jej lona! Zhrešila som..."
     „A ja ti to odpúšťam. A čím viac ju budeš milovať, tým väčšmi budeš mať odpustené v nebi."
     „Ale keď sa budem s ňou priateliť... stretnem sa s Judášom. Nemôžem to, Pane, urobiť...!"
     „Už ho nikdy nestretneš. Ja už nikdy neprídem do Kariotu, ani Judáš. Už sme sa rozlúčili s obyvateľmi..."
     „Ó, povedal si..."
     „Že sa už nevrátim. Judáš povedal, že nebude môcť prísť, až po mojom vyzdvihnutí. No on si myslí, že ma uvidí vystúpiť na trón. Miesto toho ma však čaká smrť na kríži. A myslí si, že sa stane mojím ministrom. Miesto toho ho čaká smrť. Ale ty to nepovieš. Nikdy! Aby matka o tom nevedela, kým sa to všetko neuskutoční. Povedala si: 'Nešťastná! Vedieť vopred, že syn musí zomrieť.' No ak utrpenie mojej matky, aj kvôli tomuto, už teraz zvyšujú zásluhy mojej obete, pre Máriu Šimonovu je potrebné súcitné mlčanie. Ty o tom nehovor."
     „Nie, Pane. To prisahám na meno mojej Johanny."
     „Chcem ešte ďalší sľub! Veľký! Svätý! Ty si dobrá. Už ma miluješ..."
     „Áno. Veľmi. Mám v sebe pokoj, odkedy si sem prišiel..."
     „Keď už Mária Šimonova nebude mať syna a svet ju zahrnie... výsmechom, ty, ty jediná jej otvoríš dom a srdce. Sľúbiš mi to? V mene Boha a Johanny. Tá by to urobila, pretože Mária bola pre ňu vždy matkou toho, koho stále milovala," nalieha Ježiš.
     „Áno!" A žena sa rozplače...
     „Nech ťa žehná Boh, žena, a nech ti dá pokoj... a zdravie... Poď, poďme v ústrety Márii, aby sme jej dali bozk pokoja..."
     „Ale... Pane... Ja nemôžem chodiť. Mám opuchnuté a nehybné nohy. Vidíš? Som tu oblečená, ale som ako peň..."
     „Bola si. Poď!" A vystrie k nej svoju pozývajúcu ruku...
     Žena s očami upretými na jeho oči pohne nohami, vystrčí ich z lôžka, zloží bosé nohy na zem, vstane, kráča... Vyzerá ako fascinovaná. Ani si neuvedomí, že sa uzdravila... Vyjde do chodby stále držiac Ježiša za ruku.. Ide k východu a keď je už takmer tam, stretne slúžku, ktorá od radostného úľaku vykríkne... Pribehnú aj ostatní sluhovia v obave, že je to znamenie smrti. Tí vidia, že ich pani, ktorá krátko predtým bola takmer na umretie a nenávidela Máriu Šimonovu, teraz kráča rýchlo s otvoreným náručím – keď pustila Ježišovu ruku – ku skrúšenej Márii, zavolá ju, privinie si ju na srdce a obidve sa rozplačú...
     ... A po priateľskej rozlúčke Mária Šimonova pri návrate domov ďakuje svojmu Pánovi a spýta sa: „Kedy prídeš vykonať ďalšie dobro?"
     „Už nikdy, žena. Už som to povedal aj obyvateľom. Ale moje srdce bude stále s tebou. Pamätaj si, zapamätaj si navždy, že som ťa miloval a že ťa milujem. Pamätaj si, že viem, že si dobrá a že Boh ťa preto miluje. Pamätaj si to vždy. Aj keď nastanú tie najstrašnejšie hodiny. Nech ti nikdy nenapadne myšlienka, že Boh ťa považuje za vinnú. V jeho očiach je a vždy bude tvoja duša zdobená pokladmi tvojich čností a perlami tvojho utrpenia. Mária Šimonova, matka Judáša, chcem ťa požehnať, chcem ťa objať a pobozkať, aby mi tvoj materský, úprimný, verný bozk nahradil každý iný... a aby môj bozk bol pre teba náhradou za všetko tvoje utrpenie. Poď, Judášova matka. A vďaka, vďaka za všetku lásku a úctu, ktorú si mi preukázala." Objíma ju a pobozká na čelo, ako to robí Márii Alfejovej.
     „Ale ešte sa uvidíme! Prídem na Paschu..."
     „Nie. Nechoď. Veľmi ťa o to prosím. Chceš, aby som bol šťastný? Nepríď. Nechcem, aby prišli ženy na budúcu Paschu, nie!"
     „Ale prečo...?"
     „Pretože na budúcu Paschu bude v Jeruzaleme hrozná vzbura. To nie je miesto pre ženy! Naopak... Mária, prikážem tvojmu príbuznému, aby prišiel k tebe. Zostaňte spolu. Budeš ho potrebovať, lebo... Judáš ti odteraz už nebude môcť pomáhať, ani nebude môcť prísť..."
     „Urobím, ako hovoríš... Teda už nikdy, už nikdy neuvidím tvoju tvár, v ktorej sa zrkadlí nebeský pokoj? Koľko pokoja si svojimi očami vlial do môjho uboleného srdca...!" Mária sa rozplače.
     „Neplač. Život je krátky. Potom ma budeš vidieť naveky v mojom kráľovstve."
     „Tak ty si myslíš, že tvoja pokorná služobnica sa tam dostane...?"
     „Už vidím tvoje miesto v zástupe mučeníc a spoluvykupiteliek. Neboj sa, Mária. Pán bude tvojou večnou odmenou. Poďme. Zvečerieva sa a je čas vydať sa na cestu..."
     A kráčajú opäť cestou pomedzi polia a ovocné sady až k domu, kde čakajú apoštoli.
     Ježiš urýchli rozlúčku, požehná, postaví sa na čelo svojich apoštolov... a odíde... Mária plače na kolenách...