Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

420. Uzdravenie úplne posadnutého muža. Povolanie ženy milovať

     29. september 1944
     Ježiš a jeho apoštoli chodia ešte po poliach. Tu sa už žatva skončila a na poliach sú vyprahnuté strniská. Ježiš kráča po tienistom chodníku a rozpráva sa s mužmi, ktorí sa pripojili ku skupine apoštolov.
     „Áno," povie jeden. „Nič ho neuzdraví. Je horší ako blázon. A vieš, všetkých terorizuje, najmä ženy, pretože ich naháňa s oplzlými nadávkami. A beda, keby ich dochytil!"
     „Nikdy nevedno, kde je," povie iný. „Na horách, v lese, na lúkach... vynorí sa náhle ako had... Ženy majú z neho veľký strach. Jedna dievčina, vracajúca sa od rieky, ktorú zovrel blázon do náručia, mala potom niekoľko dní vysoké horúčky a zomrela."
     „Minule môj švagor išiel na miesto, kde si pripravil hrob pre seba a svojich blízkych, lebo mu zomrel svokor, a išiel všetko prichystať na pohreb. Ale musel utiecť, pretože posadnutý bol tam dnu, bol nahý a vykrikoval ako vždy a vyhrážal sa mu, že bude hádzať kamene... Prenasledoval ho skoro až do dediny a potom sa vrátil do hrobu. A mŕtveho musel pochovať do môjho hrobu."
     „A vtedy, keď si spomenul, že Tobiáš a Daniel ho násilne zviazali a priviedli domov? Čakal na nich skrytý medzi tŕstím a riečnym blatom, a keď nastúpili do loďky na lov či previezť sa, neviem presne, svojou diabolskou silou loďku zodvihol a prevrátil. Zázrakom sa zachránili, ale to, čo bolo v loďke, sa zničilo a samotná loďka vyšla z toho so zlomeným kýlom a s veslami rozbitými na kúsky."
     „Neukázali ste ho kňazom?" opýta sa Júda Alfejov.
     „Áno. Zviazaného ako kus tovaru ho priniesli až do Jeruzalema... To bola cesta...! Poviem ti, lebo som tam bol, že mi už netreba zostúpiť do pekla, aby som sa dozvedel, čo sa tam deje a hovorí. No bolo to zbytočné..."
     „Ako predtým?"
     „Ešte horšie!"
     „A predsa... kňaz...!" zvolá Bartolomej.
     „Ale čo môžeš čakať...! Bolo by treba..."
     „Čo? Pokračuj..." Ticho. „Len hovor. Neboj sa. Neobviním ťa."
     „Nuž... povedal som... ale nechcem zhrešiť... povedal som... že... áno... kňazovi by sa to mohlo podariť... keby..."
     „Keby bol svätý, chceš povedať, a neodvážiš sa. Ja ti hovorím: neposudzuj. Ale je pravda, čo hovoríš. Je to bolestná pravda...!" povie Peter.
     Ježiš je ticho a vzdychne. Krátke rozpačité ticho.
     Potom sa jeden odváži znova. „Ak ho stretneme, uzdravíš ho? Oslobodíš tento kraj?"
     „Dúfaš, že to môžem? Prečo?"
     „Pretože si svätý."
     „Svätý je Boh."
     „A ty si jeho Syn."
     „Ako to môžeš vedieť?"
     „Hm! Ľudia rozprávajú... A potom, my sme od rieky a vieme, čo si urobil pred troma mesiacmi. Kto môže zastaviť rieku pri povodni, ak nie je Boží Syn?"
     „A Mojžiš? A Jozue?"
     „Konali v mene Boha a na jeho slávu. A mohli, pretože boli svätí. Ty si viac než oni."
     „Urobíš to, Učiteľ?"
     „Urobím to, ak ho stretneme."
     Pokračujú v ceste. Stúpajúca horúčava ich prinúti zísť z cesty a vyhľadať osvieženie v húštine stromov, lemujúcich rieku, ktorá už nie je rozbúrená ako počas povodne. Aj keď je vody ešte bohato, je pokojná, modrá a žiari na slnku.
     Chodník sa rozširuje a na jeho konci sa ukazujú biele domy. Určite to bude dedina, ku ktorej sa blížia. Na jej okrajoch sú biele malé stavby len s jedným otvorom v stene. Niektoré sú otvorené. Väčšina je však hermeticky uzavretá. Dookola niet nikoho. Sú roztrúsené na pustej, neobrábanej a zdá sa, že opustenej pôde. Je tam len burina a veľké kamene.
     „Choď preč! Choď preč! Späť, lebo ťa zabijem!"
     „To je posadnutý, ktorý nás videl! Ja odchádzam."
     „Ja tiež."
     „A ja idem s vami."
     „Nebojte sa. Zostaňte a uvidíte."
     Ježiš pôsobí tak isto, že... odvážni poslúchnu, no postavia sa za Ježiša. Aj učeníci zostanú vzadu. Ježiš kráča dopredu sám a slávnostne, akoby nič nevidel a nepočul.
     „Choď preč!" Výkrik hlasu trhá srdce. Znie ako vrčanie a zavýjanie. Zdá sa nemožné, že by vychádzal z ľudského hrdla. „Choď preč! Späť! Zabijem ťa! Prečo ma prenasleduješ? Nechcem ťa vidieť!" Posadnutý skáče, je úplne nahý, hnedý, má dlhú rozstrapatenú bradu a vlasy. Čierne naježené kučery plné suchého lístia a prachu mu padajú na krvou podliate gániace oči, gúľajúce sa v očných jamkách siahajúcich takmer po otvorené ústa. Vyrevuje a vybuchuje do šialeného smiechu, ktorý znie ako des, ústa sa mu penia a krvácajú, pretože pomätený sa po nich bije ostrým kameňom a hovorí: „Prečo ťa nemôžem zabiť? Kto mi zväzuje silu? Ty? Ty?"
     Ježiš na neho pozerá a ide dopredu.
     Blázon sa váľa po zemi, hryzie sa, pení ešte viac, tlčie sa kameňom, vyskakuje na nohy, ukazovákom ukáže na Ježiša, na ktorého zmätene pozerá, a povie: „Počujte! Počujte! Ten, čo prichádza, je..."
     „Mlč, diabol človeka! Prikazujem ti to!"
     „Nie! Nie! Nie! Nebudem mlčať, nie, nebudem. Čo je tu medzi nami a tebou? Prečo nám nedáš pokoj? Nestačilo ti, že si nás zahnal do pekelnej ríše? Nestačí ti, že si prišiel, aby si nám vytrhol človeka? Prečo nás strkáš tam dolu? Nechaj nás prebývať v našej koristi! Ty, veľký a mocný, choď a dobýjaj, ak môžeš. Ale nás nechaj, aby sme si užívali a škodili. Preto sme tu. Ó, pre... Nie! Nemôžem to povedať! Nedovolíš mi povedať ti to! Nedovolíš mi povedať ti to! Nemôžem ťa preklínať! Nenávidím ťa! Prenasledujem ťa! Čakám na teba, aby som ťa umučil! Nenávidím teba a toho, od ktorého pochádzaš, a nenávidím toho, ktorý je vaším Duchom. Nenávidím Lásku, ja, ktorý som Nenávisť! Chcem ti zlorečiť! Chcem ťa zabiť! Ale nemôžem. Nemôžem! Ešte nemôžem! Ale počkám na teba, Kristus, počkám na teba! Uvidím ťa mŕtveho! Ó, hodina radosti! Nie! Nie radosť! Ty mŕtvy? Nie. Nie mŕtvy! A ja porazený! Porazený! Navždy porazený...! Ach...!" Záchvat vrcholí.
     Ježiš postupuje k posadnutému a drží ho v žiare svojich magnetických očí. Teraz je Ježiš úplne sám. Apoštoli a vidiečania zostali vzadu. Tí sú za apoštolmi a apoštoli sú aspoň tridsať metrov za Ježišom.
     Vyšli aj obyvatelia dediny, ktorá je zrejme husto osídlená a bohatá. Privolali ich výkriky a sledujú scénu aj oni pripravení utiecť, ako druhá skupina. Scéna vyzerá takto: v strede je posadnutý a Ježiš, len niekoľko metrov od seba, za Ježišom vľavo sú apoštoli a vidiečania, vpravo za posadnutým sú ľudia z dediny.
     Ježiš už neprehovoril, odkedy dal posadnutému príkaz mlčať. Iba na neho uprene hľadí. Ale teraz sa Ježiš zastaví, zodvihne ramená, vystrie ich smerom k posadnutému a chystá sa prehovoriť. Výkriky sa stávajú ozaj pekelné. Posadnutý sa skrúca, vyskakuje doprava, doľava, do výšky. Vyzerá, akoby chcel utiecť alebo sa vrhnúť na Ježiša, ale nemôže. Je tam ako pribitý a okrem skrúcania nemôže urobiť nijaký iný pohyb. Keď Ježiš vystrie ramená a napne ruky, ako keď sa prisahá, blázon vykrikuje ešte silnejšie a po toľkom hrešení, výbuchoch smiechu a rúhaní sa pustí do plaču a úpenlivo prosí: „Do pekla nie! Nie do pekla! Neposielaj ma do pekla! Môj život je hrozný aj tu, keď som uväznený v človeku, pretože ja chcem chodiť po svete a roztrhať tvoje stvorenia na franforce. Ale tam, tam, tam...! Nie! Nie! Nie! Nechaj ma vonku...!"
     „Vyjdi z neho. Prikazujem ti to."
     „Nie!"
     „Vyjdi!"
     „Nie!"
     „Vyjdi!"
     „Nie!"
     „V mene pravého Boha, vyjdi!"
     „Ó, prečo ma porážaš? Ale nevyjdem. Nie. Ty si Kristus, Boží Syn, ale ja som..."
     „Kto si?"
     „Ja som Belzebul. Som Belzebul, pán sveta, a nevzdám sa, budem ti vzdorovať, ó, Kristus!"
     Posadnutý náhle znehybnie, stuhne. Je takmer vznešený a upiera na Ježiša svoje fosforeskujúce oči. Sotva pohne perami, vydá zo seba nezrozumiteľné slová a jeho ruky so zohnutými lakťami sa pomaly dvíhajú k pleciam.
     Ježiš sa tiež zastavil. Ruky má teraz skrížené na prsiach a uprene naňho pozerá. Aj Ježiš sotva pohne perami. Ale nepočujem ani slovo.
     Prítomní čakajú a sú rôznej mienky: „Nepodarí sa mu to!" – „Áno, teraz Kristus zvíťazí." – „Nie. Zvíťazí ten druhý." – „Je silný." – „Áno." – „Nie."
     Ježiš roztvorí náručie. Jeho tvár vyžaruje rozkaz, jeho hlas znie ako hrom. „Vyjdi. Poslednýkrát. Vyjdi, ó, Satan! Ja som ten, kto rozkazuje!"
     „Áááááá!" (Je to dlhočizný výkrik nekonečných múk. Ani muž, ktorého pomaly prebodávajú mečom, taký zo seba nevydá.) Potom sa výkrik zmení do konkrétnych slov: „Áno, vyjdem. Porazil si ma. Ale pomstím sa. Vyháňaš ma, ale vedľa seba máš diabla a ja vojdem doňho, aby som sa ho zmocnil a vložím doň všetku svoju moc. A nijakým svojím príkazom mi ho nevytrhneš. V každom čase a na každom mieste si splodím deti, ja, pôvodca zla. A ako sa Boh splodil sám zo seba, ja sa tiež plodím sám zo seba. Počnem sa v srdci človeka a ten ma porodí, porodí nového Satana, ktorým bude on sám, a ja jasám, že mám toľko potomstva! Ty a ľudia budete stále nachádzať tieto moje stvorenia, ktoré sú druhými satanmi. Idem, ó, Kristus, ujať sa vlastníctva mojej novej ríše, ako ty chceš, a nechám ti túto handru človeka, ktorého som zmrzačil. Za neho, ktorého ti nechávam ako Satanovu almužnu tebe, Bohu, si vezmem tisíc a desaťtisíc teraz, a ty ich nájdeš, keď ty sám budeš špinavým zdrapom mäsa hodeného psom na výsmech, a po celé stáročia si budem brať desaťtisíce a stotisíce, aby som z nich urobil svoj nástroj a tvoje mučenie. Myslíš, že zvíťazíš, keď zodvihneš svoje znamenie? Moji nasledovníci ho zhodia a ja zvíťazím... Ach! Nie, nepremôžem ťa! Ale budem ťa mučiť v tebe a v tvojich...!"
     Počuť zvuk, ako keď udrie hrom. Ale nevidno záblesk svetla ani zahučanie hromu. Iba ostrý trýznivý tresk a kým posadnutý padne na zem ako mŕtvy a zostane tam, vedľa učeníkov padne na zem hrubý kmeň stromu, akoby ho odrezala píla rýchlosťou blesku asi meter od zeme. Skupina apoštolov stihne práve včas odskočiť, kým vidiečania sa rozutekajú na všetky strany.
     Ale Ježiš sa skloní nad muža vystretého na zemi, chytí ho za ruku, obráti sa a tak, sklonený s rukou uzdraveného človeka vo svojej, povie: „Poďte! Nebojte sa!" Ľudia sa bojazlivo približujú. „Je uzdravený. Prineste mu šaty." Jeden muž odbehne po ne.
     Muž sa pomaly, pomaly preberá k vedomiu. Otvorí oči a stretne sa s Ježišovým pohľadom. Posadí sa. Voľnou rukou si zotrie pot, krv a sliny, hodí si kučery dozadu, pozoruje sa. Zistí, že je nahý pred toľkými ľuďmi a zahanbí sa. Schúli sa do klbka a opýta sa: „Čo sa stalo? Kto si? Prečo som tu? Nahý?"
     „To nič, priateľu. Teraz ti prinesú šaty a vrátiš sa domov."
     „Odkiaľ prichádzam? A ty si odkiaľ?" Hovorí unaveným a slabým hlasom chorého.
     „Ja pochádzam od Galilejského mora."
     „Ako to, že ma poznáš? Prečo mi pomáhaš? Ako sa voláš?"
     Prichádzajú muži so šatami a oblečú zázračne uzdraveného. Prišla chuderka plačúca starenka, ktorá si pritúli uzdraveného k srdcu.
     „Synu môj!"
     „Mamka! Prečo si ma opustila na tak dlho?"
     Stará žena plače silnejšie, bozkáva ho a hladká. Povedala by niečo, ale Ježiš ju ovláda svojimi očami a vnuká jej iné, súcitnejšie slová: „Bol si veľmi chorý, synku môj! Veleb Boha, že ťa uzdravil, a jeho Mesiáša, že konal v Božom mene."
     „Tohto? Ako sa volá?"
     „Ježiš z Galiley. Ale jeho meno je Dobrota. Pobozkaj mu ruky, synku, povedz mu, aby ti odpustil to, čo si urobil alebo povedal... určite si rozprával vo svojej..."
     „Áno, rozprával v horúčke," povie Ježiš, aby zastavil nerozumné slová. „Ale to nebol on, čo hovoril, a ja nie som k nemu prísny. Buď dobrý, teraz. Buď zdržanlivý." Ježiš zdôrazní to slovo. Muž, celý zmätený, sklopí hlavu.
     Avšak od toho, od čoho muža ušetril Ježiš, neušetria ho bohatí obyvatelia dediny, ktorí už prišli. Medzi nimi sú aj honosní farizeji. „Mal si šťastie! Dobre pre teba, že si stretol tohto pána diablov."
     „Ja... bol som posadnutý diablom?" Muž je vystrašený.
     Starenka vybuchne: „Prekliati! Nemáte súcit ani úctu! Sebecké a kruté zmije! A ty tiež, zbytočný správca synagógy. Svätý je pán diablov?"
     „A čo chceš, kto má silu nad nimi, ak nie ich pán a kráľ?"
     „Ó! Bezbožníci! Rúhači! Buďte pre..."
     „Buď ticho, žena. Buď šťastná so svojím synom. Nenadávaj. Oni ma netrápia ani neurážajú. Choďte v pokoji. Dobrým moje požehnanie. Poďme, priatelia."
     „Môžem ťa nasledovať?" spýta sa uzdravený muž.
     „Nie. Zostaň. Buď mojím svedkom a na radosť svojej matke. Choď."
     A za radostných výkrikov a výsmešného šepotu prejde Ježiš časťou obce a potom opäť vchádza do tieňa stromov popri rieke.
     Apoštoli ho uzavrú medzi seba.
     Peter sa spýta: „Učiteľ, prečo kladie nečistý duch taký odpor?"
     „Pretože to bol úplný duch."
     „Čo to znamená?"
     „Počúvajte ma. Sú ľudia, ktorí sa oddajú Satanovi tým, že otvoria dvere jedným ťažkým hriechom. Niektorí sa oddajú dvakrát, trikrát, sedemkrát. Keď človek otvoril svojho ducha siedmim ťažkým hriechom, vtedy vojde do neho úplný duch. Vojde Satan, čierne knieža."
     „Ako sa mohol toho muža, ešte mladého, zmocniť Satan?"
     „Ó, priatelia! Viete, po akom chodníku prichádza Satan? Všeobecne sú tri vyšliapané cesty a jedna nikdy nechýba. Tri: zmyselnosť, peniaze a pýcha mysle. Zmyselnosť nikdy nechýba. Štafeta ostatných žiadostivostí prechádza a zasieva svoj jed a všetko rozkvitne diabolskou kvetenou. Preto vám hovorím: 'Ovládajte si telo!' Nech je toto ovládanie začiatkom každého iného ovládania, tak ako je aj toto otroctvo začiatkom každého iného. Človek zotročený zmyselnosťou sa stáva zlodejom, luhárom, ukrutníkom a vrahom, len aby slúžil svojej panej. Rovnako i smäd po moci súvisí s telom. Nezdá sa vám to? Tak to je. Uvažujte o tom a uvidíte, či sa mýlim. Cez telo Satan vošiel do muža a šťastný, že to môže robiť, cez telo tam znova vojde. On, jediný a sedmoraký, vchádza a plodí svoje légie menších diablov."
     „Povedal si,* že Mária Magdaléna mala sedem zlých duchov, a určite to boli diabli zmyselnosti. A predsa ju si oslobodil omnoho ľahšie."

*(Povie v 503. kapitole.)

     „Áno, Judáš. To je pravda."
     „Nuž a?"
     „Ty teda vravíš, že moja teória padá. Nie, priateľu. Tá žena vtedy už chcela byť oslobodená z jeho moci. Chcela. Vôľa je všetko."
     „Učiteľ, prečo vidíme, že mnohých žien sa zmocní diabol a možno povedať, že práve tento diabol?"
     „Pozri, Matúš. Žena nie je taká istá ako muž v tom, ako bola utvorená a ako reaguje na dedičný hriech. Muž má iné ciele svojej túžby, ktoré sú viac-menej dobré. Žena má jeden cieľ – lásku. Muž je inak utvorený. Žena je utvorená takto – je citlivá, dokonalejšia, pretože bola určená na plodenie. Vieš predsa, že väčšia dokonalosť plodí zvýšenú citlivosť. Dokonalý sluch počuje to, čo unikne inému, menej dokonalému uchu, a využíva to. Tak je to so zrakom, chuťou a čuchom. Žena mala byť sladkosťou Boha na zemi, mala byť láskou, vtelením toho ohňa, ktorým hýbe Ten, ktorý je, mala byť prejavom a svedectvom tejto lásky. Boh ju preto obdaril mimoriadne citlivým duchom, aby, keď sa stane jedného dňa matkou, vedela a mohla otvoriť oči srdca svojim deťom, aby milovali Boha a svojich blížnych, tak ako muž otvorí svojim deťom oči rozumu, aby chápali a konali. Uvažuj o Božom príkaze, ktorý si sám dal: 'Urobme Adamovi spoločníčku.' Boh-Dobrota nemohol iné, len chcieť urobiť dobrú spoločníčku Adamovi. Kto je dobrý, ten miluje. Preto Adamova spoločníčka mala byť schopná milovať, aby urobila Adamov deň v šťastnej záhrade blaženým. Mala byť tak schopná milovať, aby bola druhá, spolupracovníčka a nástupkyňa Boha v láske k mužovi, k jeho stvoreniu, aby sa tak aj v čase, keď sa Božstvo nezjavovalo svojmu stvoreniu svojím hlasom lásky, muž necítil nešťastný z jej nedostatku. Satan vedel o tejto dokonalosti. Satan vie veľa vecí. To on hovorí perami veštcov, keď rozpráva klamstvá zmiešané s pravdou. A tieto pravdy, ktoré nenávidí, lebo on je Lož – majte to na pamäti vy všetci teraz i v budúcnosti –, hovorí iba preto, aby vás zviedol predstavou, že ten, čo hovorí, nie je Tma, ale Svetlo. Satan, ľstivý, prefíkaný, zákerný a krutý, sa votrel do tejto dokonalosti ženy, zahryzol do nej a zanechal tam svoj jed. Dokonalosť ženy milovať sa tak stala nástrojom pre Satana, aby ovládol ženu a muža a šíril zlo..."
     „No ale čo naše matky?"
     „Ján, bojíš sa ich? Nie všetky ženy sú nástrojom pre Satana. Sú dokonalé v citoch a preháňajú v činnosti: sú anjelmi, ak chcú patriť Bohu, a diablami, ak chcú patriť Satanovi. Sväté ženy, a tvoja matka patrí medzi také, chcú byť Božie a sú anjelmi."
     „Nemyslíš si, že potrestanie ženy je nespravodlivé, Učiteľ? Aj muž zhrešil."
     „A čo potom odmena? Je napísané, že skrze Ženu sa vráti na svet Dobro a Satan bude porazený.
     Nikdy neposudzujte Božie diela. To ako prvé. Ale myslite na to, že tak ako cez ženu vošlo na svet Zlo, je správne, aby cez Ženu vošlo na svet i Dobro. Treba zničiť jednu stranu, ktorú napísal Satan. A to urobia slzy jednej Ženy. A potom, keď Satan bude vyrevovať svoje výkriky vo večnosti, hlas Ženy bude spievať, aby prekryl tieto výkriky."
     „Kedy?"
     „Veru, hovorím vám, že jej hlas už zostúpil z neba, kde vo večnosti spievala svoje aleluja."
     „Bude väčšia než Judita?"
     „Väčšia než každá žena."
     „Čo bude robiť? Čo len urobí?"
     „Obráti naruby Evu s jej trojnásobným hriechom. Absolútna poslušnosť. Absolútna čistota. Absolútna pokora. Na tomto povstane ako víťazná kráľovná..."
     „Ale nie je tvoja matka, Ježiš, tá, ktorá je najväčšia, keďže ťa porodila?"
     „Veľký je ten, kto plní Božiu vôľu. Preto je Mária veľká. Každá iná zásluha pochádza od Boha. Ale toto je všetko jej a nech je zato požehnaná."
     A všetko sa končí.

     Ježiš hovorí:
     „Videla si 'posadnutie' Satanom. V mojich slovách je veľa odpovedí. Nielen pre teba, ale i pre iných. Budú na úžitok? Nie. Pre tých, ktorí ich najviac potrebujú, nebudú užitočné. Odpočiň si v mojom pokoji."