Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

417. Bývalý malomocný Zachariáš a obrátenie mýtnika Zacheja

     17. júl 1944
     Vidím veľké námestie, vyzerá ako trhovisko. Je zatienené palmami a inými nižšími listnatými stromami. Palmy voľne rastú tu i tam a ich listnaté koruny sa vlnia a šuštia v teplom vetre, dvíhajúcom červenkastý prach, ktorý akoby prichádzal z púšte alebo aspoň z miest neobrábanej červenej pôdy. Ostatné stromy vytvárajú akoby stĺporadie po okrajoch námestia, tienisté stĺporadie, pod ktoré sa uchýlili predavači a kupci v nepokojnej a hlučnej vrave.
     V rohu námestia, práve tam, kde doň ústi hlavná ulica, je jednoduchý daňový úrad. Sú tam váhy a miery, lavica, na ktorej sedí nízky muž, ktorý dozerá, pozoruje a vyberá peniaze, a s ktorým sa všetci zhovárajú, akoby bol veľmi známy. Viem, že je to Zachej, mýtnik, pretože ho mnohí takto oslovujú. Niektorí, aby sa ho spýtali na udalosti v meste, a to sú cudzinci, iní, aby mu zaplatili dane. Mnohí sú prekvapení, že je taký ustarostený. Naozaj vyzerá akoby bol neprítomný a je pohrúžený do myšlienok. Odpovedá len jednoslabične a občas gestami, čo prekvapuje mnohých, pretože vedia, že Zachej je zvyčajne veľmi zhovorčivý. Ktosi sa ho spýta, či sa necíti dobre alebo či nemá chorých príbuzných. On však odpovie, že nie.
     Iba dvakrát prejaví živý záujem. Prvýkrát, keď sa vypytuje dvoch mužov, ktorí prišli z Jeruzalema a hovoria o Nazaretčanovi, jeho zázrakoch a kázaní. Vtedy im Zachej kladie veľa otázok: „Je naozaj dobrý, ako o ňom hovoria? A slová zodpovedajú jeho skutkom? Ozaj je milosrdný, ako o tom káže? Ku každému? Aj k verejným hriešnikom? Je pravda, že nikoho neodmietne?" Počúva, premýšľa a vzdychá. Druhýkrát je to vtedy, keď ho ktosi upozorní na bradatého muža, ktorý prechádza okolo so svojím somárikom naloženým zariadením pre domácnosť. „Vidíš, Zachej? To je Zachariáš, malomocný. Desať rokov žil v hrobke. Teraz, keď sa uzdravil, nakupuje zariadenie do svojho domu, ktorý vyprázdnili podľa Zákona, keď jeho a jeho príbuzných vyhlásili za malomocných."
     „Zavolaj ho."
     Prichádza Zachariáš.
     „Ty si bol malomocný?"
     „Bol som, aj moja manželka a moje dve deti. Choroba postihla najprv ženu, ani sme si to hneď nevšimli. Deti sa nakazili, keď spali s matkou, a ja, keď som sa s ňou stýkal. Všetci sme boli malomocní! Keď to ľudia zistili, poslali nás z dediny preč... Mohli nás nechať v našom dome. Bol posledný... na konci cesty. Neboli by sme obťažovali... Nechal som už narásť veľmi vysoký plot, aby nás ani nebolo vidieť. Už to bola hrobka... ale bol to náš dom... Poslali nás preč. Preč! Preč! Nijaká obec nás nechcela. A je to správne! Ani naša nás nechcela. Utiahli sme sa blízko Jeruzalema, žili sme v prázdnej hrobke. Tam je veľa nešťastníkov. Ale deti v studenej diere zomreli. Choroba, chlad a hlad ich veľmi skoro usmrtili... Boli to dvaja chlapci... pred chorobou boli veľmi pekní. Silní a pekní. Tmaví ako dve černice v auguste, kučeraví a plní života. Zmenili sa na dve kostry pokryté hnisavými ranami... Vlasy im vypadali, oči mali zlepené chrastami, nôžky a ruky sa im rozpadávali na biele šupiny. Moje deti sa rozpadávali na prach pred mojimi očami...! Už ani nevyzerali na ľudí v to ráno, keď zomreli, a to v rozpätí niekoľkých hodín... Pochoval som ich za žalostných výkrikov ich matky pod trochou zeminy a mnohými kameňmi ako dve zdochliny... po niekoľkých mesiacoch zomrela aj matka... a zostal som sám... Čakal som na smrť a nemal by som ani vykopanú jamu, ktorú by vykopali ruky druhých...
     Bol som už takmer slepý, keď jedného dňa prechádzal okolo Nazaretčan. Zo svojej hrobky som kričal: 'Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!' Takto mi povedal jeden žobrák, ktorý sa nebál nosiť mi svoj chlieb. Bol uzdravený zo slepoty, keď volal na Nazaretčana týmto výkrikom. Povedal mi: 'Nedal mi len zrak – oči, ale aj zrak duše. Uvidel som, že on je Boží Syn, a vidím všetkých ľudí skrze neho. A preto, brat, sa ti nevyhýbam, ale ti nosím chlieb a vieru. Choď za Kristom. Aby bolo o jedného viac, kto mu bude dobrorečiť.' Nemohol som ísť. Nohy, hnisajúce až do kostí, mi nedovolili kráčať... a potom... boli by ma ukameňovali, keby ma zbadali. Vyzeral som ho. Chodieval často okolo, keď prišiel do Jeruzalema. Jedného dňa som videl, pokiaľ som vôbec mohol vidieť, kúdol prachu na ceste a zástup a počul som výkriky. Dovliekol som sa na okraj kopca, kde boli jaskyne s hrobkami. A keď sa mi zdalo, že vidím nezakrytú plavú hlavu medzi ostatnými, ktoré boli zahalené, zakričal som. Silno. Tak hlasno, ako som len vládal. Trikrát som zakričal, kým môj hlas prenikol k nemu.
     Obrátil sa. Zastavil sa. Potom prišiel dopredu, sám. Prišiel rovno pod miesto, kde som bol, a hľadel na mňa. Krásny, láskavý, s nádhernými očami, hlasom, úsmevom...! Povedal: 'Čo chceš, aby som ti urobil?'
     'Chcem byť očistený.'
     Spýtal sa ma: 'Veríš, že to môžem urobiť? Prečo?'
     'Pretože si Boží Syn.'
     'Veríš tomu?'
     'Verím,' odpovedal som. 'Vidím Najvyššieho žiariť v svojej sláve nad tvojou hlavou. Syn Boží, zmiluj sa nado mnou!'
     A on vtedy vystrel ruku a tvár mu zažiarila ako oheň. Oči mi pripadali ako dve belasé slnká a povedal: 'Chcem to. Buď čistý.' A s úsmevom ma požehnal...! Ach! Aký to bol úsmev! Pocítil som, ako vchádza do mňa sila. Ako ohnivý meč, ktorý prenikal a hľadal mi srdce a prenikal cez moje cievy. Srdce, ktoré bolo ťažko choré, sa stalo takým, ako keď som mal dvadsať rokov. Ľadová krv v cievach sa oteplila a začala rýchlo pulzovať. Už nie bolesť, nie slabosť, len radosť a radosť...! On sa na mňa pozrel s úsmevom, ktorý ma robil blaženým. Potom povedal: 'Choď sa ukázať kňazom. Tvoja viera ťa zachránila.'
     Vtedy som pochopil, že som uzdravený, a prezeral som si ruky i nohy. Neboli tam už rany. Tam, kde predtým vytŕčala kosť, bolo teraz čerstvé ružové mäso. Bežal som k potoku a pozeral som sa na svoj odraz vo vode. Aj tvár som mal čistú. Bol som očistený! Po desiatich rokoch hnusu som bol čistý...! Ó! Prečo nešiel okolo skôr? V čase, keď žila moja manželka a moje deti? Bol by nás uzdravil. Teraz vidíš? Nakupujem do svojho domu... Ale som sám...!"
     „Už si ho odvtedy nevidel?"
     „Nie. Ale viem, že je v týchto končinách, a preto som sem prišiel. Chcel by som ho ešte požehnať a byť požehnaný od neho, aby som mal silu vo svojej osamelosti."
     Zachej skloní hlavu a je ticho. Skupina sa rozchádza.
     Uplynie istý čas. Oteplieva sa. Trh sa vyprázdňuje. Mýtnik s hlavou opretou o ruku premýšľa sediac na svojej lavici.
     „Aha, pozrite, Nazaretčan!" kričia deti a ukazujú na hlavnú cestu.
     Ženy, muži, chorí, žobráci sa ponáhľajú a bežia mu v ústrety. Námestie sa vyprázdni. Iba somáriky a ťavy, priviazané k palmám, zostanú na svojich miestach. A zostane i Zachej na svojej lavici.
     Ale potom vstane a vylezie na lavicu. Ešte nič nevidí, pretože mnohí odlomili konáre a s radosťou nimi kývajú, a Ježiš sa skláňa nad chorými. Vtedy si Zachej vyzlečie odev, takže zostane len v krátkej tunike, a vyšplhá sa na jeden zo stromov. Lezie namáhavo hore po hrubom hladkom kmeni, na ktorom sa jeho krátke nohy a ruky len zle pridržiavajú. Ale podarí sa mu to a posadí sa rozkročmo na dva konáre ako na bidlo. Nohy mu visia z tohto zábradlia a Zachej sa vykláňa od pása hore akoby z okna a pozerá sa.
     Zástup prichádza na námestie. Ježiš pozdvihne oči a usmeje sa na osamelého diváka uvelebeného medzi konármi. „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome," prikáže mu.
     Zachej po chvíli údivu, s purpurovou tvárou od dojatia, skĺzne na zem ako vrece. Je taký rozrušený, že ledva sa dokáže znova obliecť. Zavrie svoje účtovné knihy a pokladnicu pohybmi, ktoré by chcel vykonať veľmi rýchlo, miesto toho sú však pomalšie. Ale Ježiš je trpezlivý. Hladká deti, kým na neho čaká.
     Konečne je Zachej hotový. Pristúpi k Učiteľovi a vedie ho k peknému domu v strede obce, obklopeného zo všetkých strán veľkou záhradou. Pekná obec. Ba mesto, len o málo menšie než Jeruzalem, čo sa týka počtu domov, i keď nie rozlohou.
     Ježiš vojde dnu a kým čaká, zakiaľ pripravia jedlo, venuje sa chorým i zdravým. Trpezlivo... ako je schopný len on.
     Zachej pobehuje sem a tam a je celý zaujatý prípravami. Je celý bez seba od radosti. Chcel by sa rozprávať s Ježišom. Ale Ježiša stále obklopuje zástup.
     Napokon Ježiš prepustí všetkých so slovami: „Po západe slnka sa vráťte. Teraz choďte domov. Pokoj nech je s vami."
     Záhrada sa vyprázdni a v peknej sviežej sále, vedúcej do záhrady, sa podáva jedlo. Zachej dal pripraviť veľkolepú hostinu. Nevidím ostatných príbuzných, preto si myslím, že Zachej je slobodný a sám s početným služobníctvom.
     Na konci hostiny, keď sa učeníci rozpŕchnu do tieňa kríkov, aby si odpočinuli, Zachej zostane s Ježišom v chladnej sále. Ba na chvíľu zostane Ježiš sám, pretože Zachej odíde, aby si Učiteľ oddýchol. Potom sa však vráti a pozerá sa cez medzeru v závese. Vidí, že Ježiš nespí, ale premýšľa. Vtedy sa priblíži, v náručí má ťažký kufor. Položí ho na stôl vedľa Ježiša a povie: „Učiteľ... hovorili mi o tebe. Už dávno. Jedného dňa na vrchu si povedal veľa právd, ktoré naši učenci už nevedia povedať. Zostali mi v srdci... a odvtedy myslím na teba... Potom mi povedali, aký si dobrý a že neodmietaš hriešnikov. Ja som hriešnik, Učiteľ. Povedali mi, že uzdravuješ chorých. Ja mám choré srdce, pretože som robil podvody, bral som úžeru, bol som nerestník, zlodej, tvrdý voči chudobným. Ale teraz som uzdravený, pretože si sa so mnou rozprával. Priblížil si sa ku mne a diabol zmyselnosti a bohatstva utiekol. A oddnes som tvoj, ak ma neodmietneš. Aby som ti ukázal, že som sa v tebe znovu narodil, aha, zbavujem sa bohatstva, ktoré som získal zlým spôsobom, a polovicu svojho majetku dám chudobným. Druhú polovicu použijem, aby som vrátil štvornásobne, ak som niekoho oklamal. Viem, koho som oklamal. A potom, keď každému vrátim, čo je jeho, budem ťa nasledovať, Učiteľ, ak to dovolíš..."
     „Chcem to. Poď. Prišiel som zachraňovať a volať k svetlu. Dnes prišlo svetlo a spása do domu tvojho srdca. Ľudia, čo stoja za plotom, šomrú, pretože som ťa vykúpil, keď som vošiel k tebe na hostinu, a zabúdajú, že si Abrahámov syn ako oni a že som prišiel hľadať a zachrániť tých, čo boli stratení a dať Život duchovne mŕtvym. Poď, Zachej. Ty si pochopil moje slová lepšie než mnohí, ktorí ma nasledujú iba preto, aby ma mohli obviniť. A preto odteraz budeš so mnou."
     Tu prestáva videnie.