Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

429. Judáš sa prezvedá u Učiteľa

     6. máj 1946
     Muselo pršať celý predchádzajúci deň a v noci, pretože zem je veľmi vlhká a na cestách je blato. No náhradou za to je čisté ovzdušie bez prachu. Obloha sa hore smeje a vyzerá taká čistá a jasná po búrke, ktorá ju očistila, akoby bola jar. Aj zem sa usmieva, vlhká, svieža, čistá, i ona akoby jarná vo svojej sviežosti jasného svitania po búrke. A posledné kvapky zadržané v spleti listov alebo visiace na viničných úponkoch sa jagajú ako diamanty na slnku, ktoré ich zasiahne, kým ovocie obmyté lejakom ukazuje farby šupiek v pastelových odtieňoch, ktoré každým dňom nadobúdajú dokonalejšiu farbu úplnej zrelosti. Iba olivy a hrozno, ešte tvrdé a nezrelé, splývajú v zeleni lístia, no na konci každého malého plodu olivy visí kvapôčka a husté strapce hrozna sú ako sieť drobných kvapiek visiacich na maličkých bobuľkách.
     „Ako sa dnes dobre ide!" povie Peter kráčajúc s radosťou po zemi, ktorá sa nepráši, nepáli ani nešmýka od blata.
     „Akoby človek vdychoval čistotu. Pozri na tú farbu oblohy!" odpovie mu Júda Tadeáš.
     „A tie jablká? Tamtie, obrastené okolo konára, ktorý neviem ako udrží takú ťarchu! A ani nevidno listy! Koľko farieb! Tie zelené s odtieňom do žlta sú viac skryté, ostatné sú už ružové, a tie dve, najviac vystavené slnku, sú už úplne červené. Vyzerajú ako poliate pečatným voskom!" povie Horlivec.
     Kráčajú veselo a obdivujú krásu stvorenia, kým Tadeáš nezanôti žalm velebiaci tvorivú slávu Boha. Hneď sa pridá k nemu Tomáš a za ním ďalší.
     Ježiš sa usmeje, keď ich počuje radostne spievať a pripojí sa svojím krásnym hlasom k zboru. No nemôže dospievať, lebo sa k nemu priblíži Iškariotský a povie mu: „Učiteľ, kým sú ostatní zaujatí spevom, povedz mi, čo si robil v Cézarei, ako dopadla návšteva? Ešte si mi to nepovedal... Toto je prvá chvíľa, keď si môžeme pohovoriť. Najprv to boli druhovia, učeníci a roľníci, ktorí nás prijali, potom opäť druhovia a učeníci, a teraz, keď nás učeníci predišli a druhovia... Nikdy som sa ťa nespýtal..."
     „Máš o to veľký záujem... V Cézarei som robil len to, čo budem robiť na Johananovom majetku. Rozprával som o Zákone a o nebeskom kráľovstve."
     „Komu?"
     „Roľníkom. Na trhovisku."
     „Á! A Rimanom nie?! Nevidel si ich?"
     „Ako môžeš byť v Cézarei, sídle prokonzula, a nevidieť Rimanov?"
     „To viem. Ale hovorím... Nuž... Osobitne si im nehovoril?"
     „Opakujem, máš o to veľký záujem!"
     „Nie, Učiteľ. Obyčajná zvedavosť."
     „Nuž dobre. Rozprával som sa s Rimankami."
     „Aj s Klaudiou? Čo ti povedala?"
     „Nič, pretože Klaudia sa neukázala. Naopak, dala mi vedieť, že si neželá, aby sa vedelo, že je v kontakte s nami."
     Ježiš veľmi zdôrazní túto vetu a pozoruje Judáša, ktorý, hoci je bezočivý, zmení farbu, najprv sa mierne začervená a potom zbledne. No vzchopí sa a ihneď povie: „Nechce? Už si ťa nectí? Je bláznivá."
     „Nie, nie je bláznivá. Je vyvážená. Vie rozlíšiť a oddeliť svoju povinnosť Rimanky a svoju povinnosť voči sebe. Sebe a svojmu duchu obstaráva svetlo a dych tým, že prichádza k Svetlu a Čistote, pretože je bytosť, ktorá inštinktívne hľadá Pravdu a neuspokojuje sa s klamstvom pohanstva. A ako Rimanka nechce škodiť svojej vlasti ani teoreticky, ako by sa to mohlo stať, keby si ľudia mysleli, že stojí na strane možného súpera Ríma..."
     „Ó, ale ty si Kráľ ducha...!"
     „No vy sami, ktorí toto poznáte, sa o tom neviete presvedčiť. Môžeš to poprieť?"
     Judáš sa opäť začervená, potom zbledne, nemôže klamať a povie: „Nieee! Ale to je naša nadmerná láska, ktorá..."
     „Kto ma nepozná, čiže Rím, má ešte väčší dôvod k obave vidieť vo mne súpera. Klaudia koná správne voči Bohu aj voči svojej vlasti, keď mne vzdáva česť, ak nie ako Bohu, tak ako kráľovi a duchovnému učiteľovi, a je verná vlasti. Obdivujem verných duchov. A spravodlivých. A nie tvrdohlavých. Chcel by som, aby si moji apoštoli zaslúžili chválu, ktorú dávam pohanke."
     Judáš nevie, čo povedať. Chystá sa odísť od Učiteľa. Ale potom ho ešte premôže zvedavosť. Viac než zvedavosť túžba vedieť, do akej miery Učiteľ vie... a spýta sa: „Hľadali ma?"
     „Ani teba, ani iného apoštola."
     „Ale o čom ste hovorili?"
     „O bezúhonnom živote. O ich básnikovi Vergíliovi. Vidíš, že to bola téma, ktorá nezaujímala Petra, Jána ani ostatných."
     „Ale... čo to má s tým dočinenia? Neužitočné rozhovory..."
     „Nie. Mne poslúžili, aby som ich priviedol k uvažovaniu, že čistý človek má jasný rozum a poctivé srdce. Bolo to veľmi zaujímavé pre pohanky... a nielen pre ne."
     „Máš pravdu... Už ťa nebudem zdržiavať, Učiteľ." A takmer behom doženie tých, ktorí dospievali a čakajú ich...
     Ježiš k nim príde pomalšie a povie: „Poďme týmto lesným chodníkom. Skrátime si cestu a uchránime sa pred slnkom, ktoré už naberá na sile. Môžeme sa aj zastaviť v húštine a v pokoji si zajesť."
     Tak aj urobia. Idú na severozápad, iste k Johananovým pozemkom, lebo počujem, že hovoria o roľníkoch tohto farizeja...

     Ježiš hovorí:
     „Sem vložíte videnie zo 16. júna 1944: Ježiš, spadnuté hniezdo a farizej."