Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

404. Na ceste do Emáuz na nížine

     27. marec 1946
     Brieždenie vyžaruje zelený mliečny svit na nebeskú klenbu vysoko nad chladným tichým údolím. A potom nedefinovateľný jas, ktorý už je a zároveň ešte nie je svetlom, zaplaví vrchol dvoch svahov. Akoby jemne pohladkal najvyššie časti Judejského pohoria, akoby sa prihováral storočným stromom, ktoré ich lemujú: „Hľa, tu som, zostupujem z neba, prichádzam z východu, predchádzam zorničku, zaháňam temnoty, prinášam svetlo, činorodosť a požehnanie nového dňa, ktorý vám dáva Boh." A vrcholce hôr sa prebúdzajú šumom lístia a konárov, štebotom a švitorením prvých vtákov prebudených jemnými záchvevmi konárov a prvým matným svetlom. Brieždenie sa spúšťa čoraz nižšie a nižšie, na kríky, na trávu, potom na úbočia, stále nižšie, a pozdravuje ho čoraz silnejšie štebotanie v konároch a šum a šelest prebúdzajúcich sa jašteričiek v tráve. Potom dosiahne potôčik na dne a premení jeho tmavé vody na matné striebro, ktoré je čím ďalej čistejšie a žiarivejšie. A medzitým tam hore na oblohe, kde práve vybledlo nočné indigo do zelenobelasého úsvitu, prvýkrát sa ohlási zornička, ktorá akoby štetcom sfarbí oblohu do nebeskej belasej so stopami ružovej... A potom, hľa, obláčik, maličký, ľahučko sa vznášajúci, už ako ružová pena...
     Ježiš vychádza z jaskyne a rozhliada sa... Potom sa v potôčiku umyje, upraví si vlasy, oblečie sa, nakukne do jaskyne... Nevolá... Vystúpi na vrch a ide sa modliť na vyčnievajúci vrchol v takej výške, že umožňuje široký pohľad na východ, ktorý je od brieždenia už celý ružový, i na západ ešte stále ponorený do tmavého indiga. Modlí sa... vrúcne sa modlí, na kolenách, s lakťami na zemi, takmer ležiac... Takto sa modlí, kým zdola nepočuť hlasy Dvanástich, ktorí sa už zobudili a volajú ho.
     Vstane a odpovie: „Idem!" Ozvena úzkeho údolia niekoľkokrát zopakuje dokonalý hlas. A údolie akoby šírilo ďalej Pánov prísľub „idem" ponad nížinu, hmlisto sa črtajúcu na západe, aby sa už vopred tešila z tejto radosti.
     Ježiš schádza dolu so vzdychom a jedinou vetou, ktorá zhŕňa a objasňuje jeho dlhú modlitbu: „A ty, Otče, uteš ma..."
     Zostupuje rýchlo a keď príde dolu, pozdraví svojich apoštolov veľmi láskavým úsmevom a obvyklými slovami: „Pokoj vám v tento nový deň."
     „Aj tebe, Učiteľ," odpovedia apoštoli. Všetci.
     Aj Judáš je menej zamračený a menej osamelý. Neviem, či preto, že ho uspokojilo Ježišovo mlčanie, keď mu nič nevyčítal, a že sa správa k nemu rovnako ako k všetkým ostatným, alebo či si v noci premyslel nejaký plán vo svoj prospech. Dokonca práve on sa spýta za všetkých: „Pôjdeme do Jeruzalema? Ak áno, musíme sa vrátiť trochu späť a prejsť cez most. Za ním vedie cesta priamo do Jeruzalema."
     „Nie. Pôjdeme do Emáuz na nížine."
     „Ale prečo? A čo Turíce?"
     „Ešte je čas. Chcem navštíviť Nikodéma a Jozefa, po nížine smerom k moru..."
     „Ale prečo?"
     „Pretože som tam ešte nebol a tí ľudia na mňa čakajú... A pretože to chceli dobrí učeníci. Budeme mať čas na všetko."
     „Toto ti povedala Jana? Preto ťa volala?"
     „To nebolo treba. Povedali to mne počas Veľkej noci, priamo mne. Ja dodržím sľub."
     „Ja by som tam nešiel... Možno už budú v Jeruzaleme... Sviatok je blízko... A potom... Mohol by si tam stretnúť nepriateľov a..."
     „Nepriateľov stretám všade a sú vždy nablízku..." Ježiš prebodne pohľadom apoštola, ktorý je jeho trápením...
     Judáš už nič nepovie. Je príliš nebezpečné pokračovať ďalej! Vycíti to a zmĺkne.
     Vrátia sa Ján s Ondrejom s drobným ovocím, ktoré vyzerá ako maliny či jahody, ale je tmavšie, ako nezrelé moruše, a ponúknu ho Učiteľovi: „Bude ti chutiť. Zazreli sme ich včera večer a natrhali sme ich pre teba. Zjedz ich, Učiteľ. Sú dobré."
     Ježiš pohladí dvoch dobrých mladých apoštolov, ktorí mu ponúkli ovocie na veľkom liste umytom v potôčiku a väčšmi než ovocie mu ponúkajú svoju lásku. Ježiš vyberie najkrajšie plody a rozdáva po troške všetkým apoštolom, ktorí ich jedia s chlebom.
     „Hľadali sme mlieko pre teba. Ale niet tu ani pastiera...," ospravedlňuje sa Ondrej.
     „Na tom nezáleží. Poďme rýchlo, aby sme boli v Emauzoch skôr, než nastane veľká horúčava."
     Odchádzajú a tí najhladnejší ešte cestou dojedia. Kráčajú chladnou dolinou, ktorá sa stále viac rozširuje a napokon vyústi do veľmi úrodnej nížiny, kde je už v plnom prúde žatva.
     „Nevedel som, že Nikodém má domy v Emauzoch," poznamená Bartolomej.
     „Nie v Emauzoch. Ďalej. Toto sú polia, ktoré zdedil po rodičoch...," vysvetľuje Ježiš.
     „Aké krásne polia!" zvolá Tadeáš.
     Vskutku je to more zlatých klasov popretkávané ovocnými sadmi ako z rozprávky a vinicami, ktoré už sľubujú bohaté strapce. Polia sú dobre zavlažované, lebo z blízkych kopcov sem steká nespočetné množstvo potôčikov v mesiacoch, keď treba najviac vody, a iste je tu aj veľa podzemných vôd, takže je to skutočne poľnohospodársky raj.
     „Hm! Sú krajšie ako tie minulého roku," zamrmle Peter. „Aspoň je tu voda a ovocie..."
     „Ešte krajšia je Sáronská rovina," odpovie mu Horlivec.
     „Ale nie je to už ona?"
     „Nie. Je až za ňou. Prejavuje sa však už jej vplyv..."
     Dvaja apoštoli sa pustia do rozhovoru a trocha sa vzdialia.
     „To je majetok farizejov, však?" spýta sa Jakub Zebedejov ukazujúc na krásne polia.
     „Určite Judejčanov. Uchvátili tie najlepšie pozemky, keď o ne najrôznejším spôsobom obrali prvých majiteľov," odpovie mu Tadeáš, ktorý si azda spomína na otcovský majetok v Judei, z ktorého boli vyhnaní, čím utrpeli veľkú stratu.
     Judáš sa cíti urazený a povie: „Ak vám ich vzali, to preto, že vy, Galilejčania, ste menej svätí, horší..."
     „Prosím, aby si nezabúdal, že Alfej a Jozef boli z Dávidovho rodu. Takže pri sčítaní obyvateľstva sa museli ísť dať zapísať do Betlehema v Judei. A on sa tam preto narodil," odpovie pokojne Jakub Alfejov, predíduc tak uštipačnú odpoveď svojho prudkého brata, a ukázal na Pána, ktorý sa zhovára s Matúšom a Filipom.
     „Ó, dobre! Ja vravím, že dobrý a zlý človek je všade. Pri našom obchodovaní sme sa stretli s ľuďmi každej rasy a ubezpečujem vás, že v každej rase som sa stretol s čestnými i nečestnými ľuďmi. A potom... Prečo sa chvastať tým, že sme Judejčania? Chceli sme to azda my? Hm! Keď som bol v lone svojej matky, vari som vedel, čo je to byť Judejčanom alebo Galilejčanom? Bol som tam... a to je všetko. A keď som sa narodil, zavinuli ma do plienok, do tepla a nestaral som sa, či dýcham judejský alebo galilejský vzduch... Poznal som len materský prsník... A tak to bolo so všetkými. Načo sa teraz vzrušovať, že niekto sa narodil viac na severe, iný viac na juhu? Nie sme všetci rovnako Izraeliti?" povie dobrácky a správne Tomáš.
     „Máš pravdu, Tomáš," odpovie mu Ján. A uzavrie: „A ostatne, teraz sme z jedného rodu, z Ježišovho."
     „Áno, ktorý – a verím, že to chcel Najvyšší, aby nás naučil, že rozdelenia sú proti láske k blížnemu a že on je poslaný, aby zhromaždil všetkých ako láskyplná kvočka, o ktorej sa zmieňujú sväté knihy* – ktorý je z judejského rodu, ale bol počatý a býva v Galilei potom, čo sa narodil v Betleheme, akoby nám chcel povedať hlasom faktov, že on je Vykupiteľ celého Izraela, od severu po juh. A už len preto, že ho nazývajú 'Galilejčan', nemali by sa Galilejčania znevažovať," povie láskavo a rozhodne Jakub Alfejov.

*(Pozri analogické obrazy v Dt 32, 11; Rút 2, 12; Ž 17, 8; 36, 8; 61, 5; 63, 8; 91, 4.)

     Ježiš, ktorý sa zdal byť zaujatý rozhovorom s Matúšom a Filipom a išiel niekoľko krokov pred nimi, sa obráti a povie: „Dobre si to povedal, Jakub Alfejov. Ty chápeš Pravdu a pravdy i správnosť každého Božieho skutku. Pretože Boh, a to si všetci navždy pamätajte, nikdy nekoná neúčelne, tak ako ani nikdy nenechá bez odmeny nič z toho, čo robia ľudia s čistým srdcom. Blahoslavení sú tí, ktorí vedia spoznať Božie dôvody aj v tých najmenších udalostiach a Božie odpovede na obety ľudí."
     Peter sa obráti a chce prehovoriť. Potom zavrie ústa a len sa usmeje na Učiteľa, ktorý sa teraz pripojí k apoštolom, pretože na mieste, kadiaľ teraz kráčajú, je už široká hlavná cesta medzi zlatými poľami.
     Postupujú do Emáuz, ktoré sú už blízko – skupina oslepujúcich bielych domov medzi zlatým zrelým obilím a zeleňou úrodných ovocných sadov.
     „Učiteľ! Učiteľ! Zastav sa! Tu sú tvoji učeníci!" kričia hlasy z diaľky a hŕstka mužov opúšťa roľníkov odpočívajúcich v tieni jabloňového sadu. Bežia k Ježišovi po slnkom zaliatej cestičke. Je to Matej a Ján, bývalí pastieri a neskôr učeníci Jána Krstiteľa, a s nimi je Mikuláš, bývalý malomocný Ábel, Samuel, Hermastej a ešte ďalší.
     „Pokoj vám. Tu ste?"
     „Áno, Učiteľ. Prešli sme po celom morskom pobreží. Teraz ideme do Jeruzalema. Viac na sever je Štefan s ostatnými. A ešte severnejšie je Hermas s ďalšími. A potom Izák, malý učiteľ nás všetkých, je ešte vyššie. Aspoň bol. Ako bol Timon v Zajordánsku. Ale teraz majú všetci prísť na sviatok Turíc. Rozdelili sme sa takto do mnohých skupín, malých, ale nie nečinných. Ak by nás prenasledovali, mohli by takto chytiť niektorých, ale nie všetkých," vysvetľuje Matej.
     „Dobre ste urobili. Čudoval som sa, že som vás nestretol v celej južnej Judei..."
     „Učiteľ... Tam si išiel ty... Kto by to mohol urobiť lepšie než ty? A potom... Ó! Judea mala viac než je potrebné, aby sa stala svätou...! A namiesto toho...! Odpláca sa kameňmi tým, ktorí jej prinášajú slovo z neba. Eliáša a Jozefa zbili v tiesňavách Cedronu, takže potom odišli do Zajordánska do Šalamúnovho domu. Jozefa takmer zabili kameňom do hlavy. Osem dní strávili v jednej hlbokej jaskyni s mužom, ktorého si ty poslal a ktorý pozná všetky tajomstvá hôr. Potom za noci pomaly prešli na druhú stranu..."
     Učeníci a apoštoli sú rozrušení, keď si pripomínajú a dozvedajú sa o tomto prenasledovaní. Ale Ježiš ich upokojí slovami: „Už Neviniatka sfarbili purpurom svojej nevinnej krvi Kristovu cestu. Tá cesta však musí byť stále sfarbovaná purpurom, aby sa odstránili stopy zla na Božej ceste. To je kráľovská cesta. Z lásky ku mne ju sfarbujú mučeníci svojou krvou. Blahoslavení medzi blahoslavenými sú tí, ktorí znášajú prenasledovanie pre mňa."
     „Učiteľ, rozprávali sme sa s tými roľníkmi. Neprehovoríš k nim teraz ty?" opýta sa bývalý pastier Ján.
     „Choďte im povedať, že pri západe slnka budem hovoriť pri bráne v Emauzoch. Teraz tomu bráni slnko. Choďte. Boh nech je s vami. Budem na konci tejto cesty."
     Požehná ich a pokračuje v chôdzi hľadajúc tieň, pretože slnko praží na bielu cestu, na ktorej chránia len dva úzke pásiky tieňa z platanov vysadených po okrajoch cesty.