Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

369. Štvrtok pred Veľkou nocou. Podobenstvo a ďalšie pokyny apoštolom

     25. január 1946
     Na spiatočnej ceste do Janinho domu, keď mnohých učeníkov, ktorí nasledujú Ježiša, oddeľujú navzájom ľudia v preplnených uliciach, Peter, idúc s Učiteľom a dvoma Alfejovými synmi, sa spýta: „Pozri, Pane, teraz, keď sa už môžeme trocha pozhovárať, povieš mi niečo, na čo myslím už od včera večera?"
     „Áno, Šimon. Povedz mi, o čo ide, a odpoviem ti."
     „Od včerajška uvažujem o veľkej milosti, ktorú preukazuješ Jánovi v Antigónii. Ale vieš, že to je skutočne veľká milosť?! Niečo jedinečné! Dané iba jemu! No aj Syntycha si zaslúži veľa... A napokon, je toľko dobrých ľudí, ktorí... by si zaslúžili vidieť ťa... a ktorí ťa nevidia inokedy, len keď sú ti nablízku. My, napríklad, ako by si nás bol potešil, keď si nás poslal do sveta! A mali sme občas chvíle, keď jediné tvoje slovo by nás bolo pozdvihlo z neistoty... Ale ty si k nám nikdy neprišiel... Prečo ten rozdiel?"
     „Aby sme to zhrnuli, ty, Šimon môj, si trocha žiarlivý...?"
     „Nieee! Ale... Skrátka, chcel by som vedieť tri veci: Prečo Jánovi z Endoru? Či iba jemu? A či sa to jedného dňa stane aj nám, napríklad mne, že ťa uvidím zázračne a že sa od teba dozviem, ako sa mám zachovať?"
     „Odpoviem ti. Jánovi preto, lebo má veľmi ochotného ducha, ale pre svoje minulé dobrodružstvá má aj slabosti, viac telesné než iné, a tie by mohli zničiť budovu, ktorú postavil svojim pozdvihnutím sa k Bohu. Vieš, priateľu môj? Minulosť na nás dlho doliehala ako škrupina prenikajúca do hĺbky a nielenže vryla do nás nezmazateľné znamenia, ale zanecháva v každom človeku aj nezničiteľné sklony. Pozri sa, napríklad, na ten domček postavený na úpätí hory. Pomaly doň nasiakli vody stekajúce z vrchov počas dažďov. Teraz je slnečné počasie a potrvá ešte celé mesiace. Ale pleseň, ktorá prenikala cez omietku, tam zostane stále ako škvrny malomocenstva. Dom je opustený, lebo bol vyhlásený za malomocný. V inej dobe – menej zneváženej – by dom podľa Zákona úplne zbúrali.* Prečo sa biednemu domu prihodilo také nešťastie? Pretože majitelia domu nevykopali rigol okolo domu, aby voda nestála pri základoch, a neodviedli vody stekajúce zo svahu. Teraz je dom nielen škaredý, ale ho podmieľa aj vlhkosť. Keby dajaký usilovný človek porobil tieto práce a potom očistil dom, oškrabal steny a vymenil poškodené tehly za nové, dom by sa ešte mohol používať. No zostal by aj tak oslabený a pri zemetrasení by spadol ako prvý. Do Jána prenikali roky jedy svetského zla. Silou vôle si ich vyrezal z duše, ktorá opäť ožila. Ale v skrytom základe v tele, v jeho nižšej časti, zostali slabosti... Duch je silný, ale jeho telo je slabé. A telo rozpúta búrky, keď sa jeho pudy spoja so živlami sveta, schopnými otriasť jeho vlastným ja. Ján...! Koľko z jeho minulosti sa odstránilo tým, čo sa stalo! Ja mu pomáham odolávať, očisťovať sa a zvíťaziť, aby sa nevzkriesila minulosť. Potešujem ho v jeho veľmi trpkom utrpení, ako len môžem. Lebo on si to zaslúži. Pretože je spravodlivé pomáhať svätej vôli, proti ktorej zaútočila všetka ničomnosť sveta. Pochopil si?"

*(Pozri Lv 14, 33-57.)

     „Áno, Učiteľ. A... iba jemu sa zjavuješ?"
     Ježiš sa usmeje hľadiac na Petra, ktorý na neho pozerá uprene zdola ako dieťa pozorujúce otcovu tvár. Odpovie: „Nielen jemu. Aj iným, ktorí sú ďaleko, aby si vybudovali svätosť, namáhavo a sami."
     „Kto to je?"
     „To nie je potrebné vedieť."
     Jakub Alfejov sa spýta: „A nám, napríklad, keď budeme sami a ktovie ako nás bude trápiť svet...? Nepomôžeš nám svojou prítomnosťou?"
     „K vám príde Tešiteľ (Parakletos) so svojím svetlom."
     „V poriadku... Ale ja... ho nepoznám... a... myslím, že ho nikdy nepochopím. Zato ty... Poviem: 'Ó, je tu Učiteľ' a spýtam sa ťa, čo mám robiť, s istotou, že to si ty...," povie Peter. A ukončí: „Tešiteľ! Príliš vznešený pre biedneho rybára! Ktovie, ako zložito rozpráva a aký je... ľahký – závan, ktorý prechádza... Kto ho pocíti? Ja potrebujem silno zatriasť, výkrik, aby sa moja tekvica prebrala a mohla chápať. Ale ak sa mi zjavíš ty, uvidím ťa, takže...! Sľúb mi, teda sľúb nám, že aj nám sa zjavíš. Ale takto, ako si, dobre?! S telom i krvou. Aby ťa bolo dobre vidieť a ešte lepšie počuť."
     „A keby som prišiel napomínať?"
     „Na tom nezáleží! Ale aspoň – pravda, vy dvaja? – aspoň budeme vedieť, čo treba robiť!"
     Dvaja Alfejovi synovia súhlasne prikývnu.
     „Nuž dobre, sľubujem vám to. Avšak, verte mi, že Tešiteľ vie, ako pôsobiť, aby ho vaše duše pochopili. Ale prídem ja a poviem vám: 'Jakub, urob toto. Šimon Peter, nie je správne, čo robíš. Júda, posilni sa, aby si bol pripravený na toto alebo na tamto.'"
     „Ó, výborne! Teraz som už spokojnejší. A príď často, vieš? Lebo ja budem ako úbohé stratené dieťa, ktoré vie len plakať a... konať nie dobré veci..." A Peter sa takmer rozplače už teraz...
     Júda Tadeáš sa ho spýta: „Nemohol by si to robiť odteraz pre všetkých? Chcem povedať: pre pochybujúcich, pre vinníkov, pre tých, ktorí popierajú. Azda zázrak..."
     „Nie, bratku. Zázrak urobí veľa dobra, osobitne taký druh zázraku, keď sa urobí v správnom čase a na správnom mieste takým ľuďom, ktorí nie sú vinní zo zlomyseľnosti. Ak sa dá vinným zo zlomyseľnosti, zväčšuje ich previnenie, pretože sa zväčšuje ich pýcha. Boží dar považujú za slabosť Boha, ktorý ich – pyšných – prosí, aby mu dovolili milovať ich. Považujú Boží dar za výsledok svojich veľkých zásluh. Hovoria si: 'Boh sa pokoruje predo mnou, lebo som svätý.' To je potom úplná skaza. Napríklad skaza Marka Joziášovho a s ním ďalších... Beda, beda tomu, kto nastúpi na túto satanskú cestu. Boží dar sa na nej zmení na satanov jed. Ak je človek požehnaný mimoriadnymi darmi, to je najväčší a najistejší dôkaz stupňa jeho povznesenia a svätej vôle. Veľmi často sa však človek nimi ľudsky opojí a z duchovného sa stane úplne ľudský. Potom klesá nižšie, až sa stane diabolský."
     „A prečo ich potom Boh udeľuje? Bolo by lepšie, keby ich neudelil!"
     „Šimon Jonášov, tvoja matka ťa stále držala v povojníku alebo v náručí, aby ťa naučila chodiť?"
     „Nie. Postavila ma na zem s voľnými nohami."
     „A padol si?"
     „Ó, veľmi často! O to viac, že som bol veľmi... Teda, už ako malý som chcel robiť všetko sám a myslel som si, že to robím veľmi dobre."
     „Ale teraz už nepadáš!"
     „To by tak chýbalo! Teraz viem, že je nebezpečné liezť na operadlo stoličky, že je hlúposť zliezť dolu zo strechy po odkvapovej rúre a že je bláznovstvom chcieť zliezť z figovníka na dom ako vták. Ale ako chlapec som to nevedel, a že som sa nezabil, to je pre mňa záhadou. Ale postupne som sa naučil správne používať nohy i rozum."
     „Teda Boh urobil dobre, že ti dal nohy a rozum? A tvoja matka tiež urobila dobre, keď ťa nechala učiť sa na vlastných chybách?"
     „Pravdaže!"
     „Takto to robí Boh s dušami. Dá im dary a ako matka upozorňuje a učí. Ale potom musí každý sám rozmýšľať, ako ich používať."
     „A ak je človek slabomyseľný?"
     „Boh nedáva dary slabomyseľným. Tých miluje, lebo sú nešťastní, ale nedá im to, čo by nechápali, že majú."
     „Ale keby im ich dal a oni by ich užívali zle?"
     „Boh by sa k nim správal ako k takým, akí sú: neschopní, a preto nezodpovední. Neodsúdil by ich."
     „A ak je niekto rozumný, keď dary dostane, a potom ohlúpne alebo sa zblaznie?"
     „Ak je to v dôsledku choroby, nie je vinný, že nepoužíval dar, ktorý dostal."
     „Ale... jeden z nás, napríklad? Joziáš... alebo... alebo niekto iný, nuž?!"
     „Ó! V tom prípade by bolo preňho lepšie, keby sa nebol narodil! Ale takto sa oddeľujú dobrí od zlých... Je to bolestná operácia, ale spravodlivá."
     „Ale čo pekného si rozprávate? Nič pre nás?" pýtajú sa ďalší apoštoli, ktorí sa vďaka širšej ceste môžu pripojiť k Ježišovi.
     „Hovorili sme o mnohých veciach. Ježiš mi povedal podobenstvo o malomocenstve domov. Potom vám ho porozprávam," odpovie Peter.
     „Čo sú to len za povery! Skutočne hodné tejto doby. Múry predsa nedostávajú malomocenstvo. Hlúpi dávni ľudia pripisovali oblečeniu a múrom živočíšne vlastnosti. Smiešne výmysly, ktoré aj nás zosmiešňujú," zatvári sa učene Iškariotský.
     „Nie sú to výmysly, ako hovoríš, Judáš. Pod zdaním, potrebným pre zmýšľanie vtedajšej doby, sa skrýva dôležitý cieľ, ktorý utvárala svätá prezieravosť. Ako mnohé ďalšie príkazy starého Izraela. Príkazy zamerané na zdravie ľudí. Zachovávať zdravý národ je povinnosť zákonodarcov, znamená to ctiť si Boha a slúžiť mu, pretože národ tvoria Božie stvorenia. Nemožno ho preto zanedbávať, tak ako nezanedbávame zvieratá ani rastliny. Je pravda, že domy, nazvané malomocné, nemajú fyzickú chorobu malomocenstva. Ale majú stavebné nedostatky a sú nesprávne umiestnené. To ich robí nezdravými a spôsobuje škvrny nazývané malomocenstvo stien. Z dlhodobého hľadiska sa stávajú nielen nezdravými pre človeka, ale i nebezpečnými, lebo sa môžu ľahko zrútiť. Preto Zákon správne predpisuje, keď nariaďuje, aby ich ľudia opustili, opravili alebo aj zbúrali, ak sú po rekonštrukcii znova nezdravé."
     „Ó! Ale trocha vlhka! Čo už len môže spôsobiť? Vysuší sa ohňom."
     „Vlhkosť sa neprejaví navonok, a tým sa klam zväčšuje. Vlhkosť rastie v hĺbke a rozhlodáva a jedného pekného dňa sa dom zrúti a pochová tých, čo sú v ňom. Judáš, Judáš! Lepšie je byť prehnane opatrný než nerozumný!"
     „Ja nie som dom."
     „Si domom svojej duše. Nedovoľ, aby do domu vniklo zlo a zrútil sa... Bdej nad bezpečnosťou svojej duše. Bdejte všetci."
     „Budem bdieť, Učiteľ. Ale povedz mi pravdu, silne na teba zapôsobili slová mojej matky? Tá žena je chorá. Vidí tiene. Musím ju dať liečiť. Uzdrav mi ju ty, Učiteľ."
     „Poskytnem jej útechu. Ale iba ty ju môžeš uzdraviť, keď zmierniš jej úzkosť."
     „Neopodstatnenú úzkosť. Ver mi, Pane."
     „Lepšie tak, Judáš. Lepšie tak. Ale ty sa stále lepším správaním usiluj zbaviť ju úzkosti. Ak vznikla, tak existovala aj príčina. Odstráň aj spomienku na ňu a tvoja matka i ja ti budeme dobrorečiť."
     „Učiteľ, bojíš sa, že sme sa dohodli s Markom Joziášovým?"
     „Ja sa nebojím ničoho."
     „Ó, dobre! Pretože ja som sa ho naozaj usiloval presvedčiť. A myslím, že to bola moja povinnosť. Nikto to nerobí! Ja naozaj mám horlivosť pre duše!"
     „Dávaj pozor, aby ti to neublížilo," povie Peter dobrosrdečne.
     „Čo tým chceš povedať?" napadne ho Judáš.
     „Nič viac než toto: Ak sa chceš chytiť niečoho, čo páli, musíš vziať niečo ohňovzdorné."
     „A čo v našom prípade?"
     „Čo? Veľkú svätosť."
     „A ja ju nemám, však?"
     „Ani ty, ani ja, nikto medzi nami. A preto... by sme sa mohli popáliť."
     „No a kto sa potom postará o duše?"
     „Zatiaľ Učiteľ. Potom – keď podľa jeho prísľubu dostaneme prostriedky, aby sme to mohli robiť – my."
     „Ale ja to chcem robiť skôr. Človek nikdy nepracuje pre Pána príliš zavčasu."
     „Áno, myslím, že hovoríš správne. No myslím si, že prvú prácu pre Pána treba urobiť v sebe samom. Ísť ohlasovať svätosť iným skôr ako sebe samým..."
     „Si sebec."
     „Vôbec nie."
     „Áno."
     „Nie."
     Začína sa hádka. Zasiahne Ježiš: „Peter má z veľkej časti pravdu. Ty máš tiež trocha pravdy. Pretože ohlasovanie sa musí opierať o fakty. Takže sa musíte posväcovať, aby ste mohli povedať: 'Robte to, čo hovorím, lebo je to správne.' A to potvrdzuje to, čo hovorí Peter. Ale práca na duchu iných slúži aj k formovaniu vlastného ducha, pretože nás núti zlepšovať sa, aby sme neboli vystavení námietkam zo strany tých, ktorých máme obrátiť. Aha, už sme pri Janinom dome... Vojdime doň a tešme sa z lásky, že sme medzi robotníkmi Pána, a skutkami ohlasujme budúce časy."