Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

428. Podobenstvo o vinici a vinohradníkovi, obrazy duše a slobodnej vôle

     4. máj 1946
     „Pokoj vám, priatelia moji. Pán je dobrý. Dovoľuje nám zhromaždiť sa na bratské hodovanie. Kam ste išli?" opýta sa Ježiš bývalých pastierov, kým vchádza do lesíka, aby sa uchránil pred slnkom.
     „Niektorí k moru, iní do hôr. No až sem sme prišli spolu. Náš počet stále narastal, lebo ostatné skupiny, ktoré sme cestou stretli, sa k nám pripojili," povie Daniel, bývalý pastier z Libanonu.
     „Áno, a my dvaja by sme chceli ísť k Veľkému Hermonu, aby sme popásli srdcia tam, kde sme predtým pásavali stáda," povie jeho druh Benjamín.
     „Dobrý nápad. Pôjdem na určitý čas do Nazareta, potom budem medzi Kafarnaumom a Betsaidou až do novu mesiaca elúl. To vám hovorím, aby ste ma v prípade potreby mohli nájsť. Posaďte sa a dajme dohromady jedlo, aby sme sa s ním spravodlivo podelili."
     Tak aj urobia a vyložia na plátno svoje bohatstvo: koláče, syr, slané ryby, olivy, zopár vajec, prvé jablká... a ako to veselo povykladali, tak radostne si to delia hneď, len čo Ježiš pokrm obetoval a požehnal.
     Akí natešení sú z týchto neočakávaných hodov lásky! Už zabudli na únavu a horúčavu a rozplývajú sa od radosti, že počujú Ježiša, ktorý sa vypytuje, čo robili, a radí im alebo im rozpráva, čo robil on. Napriek tomu, že veľká horúčava dusného dňa spôsobuje otupenosť a ospalosť, záujem oň je taký, že nikto sa neoddal spánku, ale po skončení jedla zozbierali zvyšné potraviny, rozdelili si ich na rovnaké časti a odobrali sa ešte hlbšie do húštiny prvých porastov pahorku. Tam si posadali do tieňa stromov okolo Ježiša a prosia ho, aby im povedal pekné podobenstvo, ktoré by použili ako praktické pravidlo pre život a učenie.
     Ježiš sedí smerom k Ezdrelonskej rovine, teraz už bez obilia, ale plnej vinohradov a ovocných sadov. Upriami pohľad na panorámu, akoby v nej hľadal tému. Usmeje sa. Našiel ju. Začne všeobecnou otázkou: „Vinice na tejto nížine sú pekné, však?"
     „Veľmi. Sú neuveriteľne obťažkané dozrievajúcim hroznom. A sú veľmi dobre obhospodarované. Preto dávajú takú úrodu."
     „Musia to byť ušľachtilé rastliny...," poznamená Ježiš. A dodá: „Nížinu si takmer celú rozdelili bohatí farizeji, preto na nich pestujú dobré rastliny a neľutujú náklady na ich nákup."
     „Ó! Nestačilo by len nakúpiť najlepšie rastliny, keby sa potom o ne ustavične nestarali. Ja sa v tom veľmi dobre vyznám, pretože pestujem vinič na celom svojom majetku. Ale ak sa tam usilovne nenamáham ja, teda keby som nebol drel, ako teraz naďalej tvrdo pracujú moji bratia, ver, Učiteľ, že by som ti nemohol ponúknuť rovnaké strapce pri vinobraní, ako boli minulého roku," povie silný, asi štyridsaťročný muž, ktorého som už asi videla, ale nepamätám si jeho meno.
     „Máš pravdu, Kleopas. Celé tajomstvo, ako dopestovať dobré ovocie, spočíva v starostlivosti, ktorú venujeme svojmu majetku," povie iný muž.
     „Dobré ovocie a dobré zisky. Pretože keby pôda dávala iba toľko, čo sa do nej vložilo, boli by to zle investované peniaze. Pôda musí vrátiť kapitál, ktorý sme do nej vložili, plus zisk, ktorý nám umožní zväčšiť bohatstvo. Pretože treba myslieť na to, že otec sa musí postarať o deti. A majetok, či už pozemky alebo peniaze, musí rozdeliť na toľko častí, koľko má detí, aby mali všetky z čoho žiť. Nemyslím si, že takéto zväčšenie majetku pre úžitok detí je nesprávne," potvrdí Kleopas.
     „Nie je, ak sa dosiahne čestnou prácou a čestnými spôsobmi. Takže hovoríš, že napriek dobrej kvalite zaštepených výhonkov treba okolo nich ťažko pracovať, aby priniesli úžitok?"
     „A ako! Skôr než sa utvoria prvé strapce... Lebo to všetko si vyžaduje čas, vieš! Preto musíme byť trpezliví a pracovať aj vtedy, keď mladý vinič len vyháňa lístie, aj potom, keď už dáva ovocie a zmocnel. Treba dozerať, či nie sú na ňom neužitočné ratolesti, škodlivý hmyz, či parazitné rastliny nevyčerpávajú pôdu a listy kríkov, či pupenec a iné popínavé rastliny neudúšajú ratolesti viniča. Treba ho okopať pri koreni a vytvoriť okolo neho jamky, aby sa v nich usadila rosa a aby sa voda v nich zadržala dlhšie než inde, a tak vyživovala rastlinu. Treba ho pohnojiť... Ťažká práca! No je potrebná, i keď je odporná, pretože hrozno, ktoré je také sladké a krásne, že každý strapec vyzerá ako zväzok drahokamov, sa utvára práve tým, že vsakuje zapáchajúci čierny hnoj. Zdá sa to nemožné, ale je to tak! Musíme tiež pretrhávať listy, aby na strapce svietilo slnko. A keď sa vinobranie skončí, treba ošetriť vinič – poviazať ho, prerezať, zakryť korene pred mrazom slamou a hnojom, aj v zime treba ísť a dozrieť, či vietor alebo zlodej nezhodil tyče alebo či počasie neuvoľnilo prúty, ktorými sú konáre priviazané k tyčiam... Ó, vždy je čo robiť vo vinici, kým vinič úplne neodumrie... Aj potom ho ešte treba vykopať a pôdu očistiť a vybrať z nej všetky korene, aby bola pripravená prijať nový vinič. A vieš, že človek musí mať ľahkú a trpezlivú ruku a tiež bystré oko, aby rozmotal ratolesti mŕtvych rastlín prepletených s ratolesťami živých? Keby si človek počínal hlúpo a s ťažkou rukou, spôsobil by veľa škôd! Človek musí poznať svoje remeslo...!
     Vinič? Je ako deti! A skôr než sa dieťa stane mužom, koľko sa treba natrápiť, aby sa uchoval v zdraví na tele i na duchu...! Ale ja len rozprávam a nenechám hovoriť teba... Sľúbil si nám podobenstvo..."
     „Vlastne si ho už povedal ty. Stačí použiť tvoj záver a povedať, že duše sú ako vinič..."
     „Nie, Učiteľ! Hovor ty! Ja... som rozprával hlúposti a my sami si to nedokážeme aplikovať..."
     „Nuž dobre. Počúvajte.
     Keď sme mali živočíšne telo v lone našej matky, Boh v nebi stvoril dušu,* aby utvoril budúceho človeka na svoju podobu, a vložil ju do tela, ktoré sa utváralo v lone. Keď pre človeka nastal čas narodenia, narodil sa i so svojou dušou, ktorá až do obdobia, kedy človek začína užívať rozum, bola ako pôda ponechaná úhorom. No keď nadišiel vek užívania rozumu, človek začal uvažovať a rozlišovať Dobro a Zlo. Vtedy zistil, že má vinicu, ktorú má pestovať pre svoje dobro. Uvedomil si tiež, že má aj vinohradníka povereného spravovaním vinice – svoju slobodnú vôľu. Vskutku sloboda, ktorú Boh dal človeku, svojmu synovi, aby sa ňou riadil, je ako nadaný sluha, ktorého Boh dal človeku, svojmu synovi, aby mu pomáhal zúrodňovať vinicu, to znamená jeho dušu.