Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

400. V Beteri u Jany Chúzovej. Škodlivé dôsledky stretnutia Judáša s Klaudiou

     12. marec 1946
     Ježiš, nasledovaný Horlivcom, ktorý vedie za uzdu oslíka, na ktorom sedí Eliza, zabúcha na dvere strážcu v Beteri. Nešli tou istou cestou ako naposledy, takže prišli na Janin majetok z dedinky rozprestierajúcej sa na západných svahoch vrchu, na ktorom sa vypína hrad.
     Strážca spozná Pána a ponáhľa sa dokorán otvoriť bránu vedľa svojho domčeka, čo vedie do záhrady. Za bránou začína miesto snov, ktorým sú Janine záhrady ruží. Prenikavá vôňa čerstvých ruží a ružovej esencie sa vznáša v teplom vzduchu súmraku a keď z východu zavanie prvý večerný vetrík, kvitnúce ružové kríky sa zvlnia a vôňa je ešte prenikavejšia, čerstvejšia a rýdzejšia, pretože prichádza z vŕškov vysadených ružovými krami, a tak prerazí ťažkú vôňu esencie vychádzajúcej z nízkej a širokej kôlne postavenej pri západných hradbách majetku.
     Strážca vysvetľuje: „Moja pani je tam. Chodí tam každý večer, kde sa v túto hodinu schádzajú robotníci, ktorí oberajú ruže a vyrábajú z nich esenciu. Rozpráva sa s nimi, vypytuje sa ich, lieči ich a utešuje. Ó, naša pani je dobrá! A taká vždy bola. Ale odkedy je tvojou učeníčkou...! Hneď ju zavolám... Práve teraz je veľa práce a zvyčajní robotníci nestačia, hoci sa od Paschy ich počet zvýšil o nové služobníctvo, ktoré prijala. Počkaj tu, Pane..."
     „Nie, idem za ňou. Nech ťa Boh žehná a udelí ti pokoj," povie Ježiš a zodvihne ruku na požehnanie starého strážcu, ktorého až doteraz trpezlivo počúval. A odchádza k nízkej a širokej kôlni.
     Zvuk krokov na tvrdej zemi chodníka však vzbudí pozornosť zvedavého Mateja, ktorý vystrčí hlavu a vybehne von s výkrikom a s roztvoreným náručím pozývajúcim a túžiacim po objatí. „Je tu Ježiš! Je tu Ježiš!" kričí. Beží Ježišovi v ústrety a keď sa už ocitne v jeho náručí, Pán ho pobozká a potom sa objaví Jana uprostred svojich sluhov.
     „Pane!" zvolá aj ona a padne na kolená, aby si ho uctila z miesta, kde práve je. Potom vstane a tvár sa jej od dojatia sfarbí do purpuru podobného kvetom zapálenej ruže. Potom podíde k Ježišovi. A opäť sa skloní na zem, aby mu pobozkala nohy.
     „Pokoj tebe, Jana. Chcela si, aby som prišiel? Tak som tu."
     „Chcela som... Áno, Pane..." Jana zbledne a zvážnie.
     Ježiš si to všimne. „Vstaň, Jana. Chúza sa má dobre?"
     „Áno, Pane môj."
     „A malá Mária, ktorú tu nevidím?"
     „Aj ona, Pane... Išla s Esterou odniesť lieky chorému sluhovi."
     „Kvôli tomu sluhovi si ma volala?"
     „Nie, Pane... Kvôli... tebe." Je zrejmé, že Jana nechce rozprávať v prítomnosti všetkých, ktorí sa zišli okolo nich.
     Ježiš to pochopí a povie: „V poriadku. Poďme si pozrieť tvoje ružové záhrady..."
     „Určite si unavený, Pane. Mal by si sa najesť... Určite si aj smädný..."
     „Nie. Počas horúčav sme sa zastavili v jednom dome učeníkov pastierov. Nie som unavený..."
     „Potom poďme... Jonatán, priprav všetko pre Pána a pre tých, čo sú s ním... Zíď dolu, Matej...," prikáže správcovi, ktorý úctivo stojí vedľa nej, a malému chlapcovi, ktorý si urobil hniezdočko v Ježišovom náručí a tmavá hlávka mu spočíva v jamke pod Ježišovým krkom ako malej hrdličke pod otcovským krídlom. Chlapec si ľútostivo povzdychne, no poponáhľa sa poslúchnuť.
     Ježiš však povie: „Nie. Pôjde s nami a nebude nás vyrušovať. Bude malým anjelom, v ktorého prítomnosti sa nemôže urobiť ani povedať nič pohoršujúce a ktorý zabráni, aby nevzniklo ani najmenšie podozrenie v srdciach. Poďme..."
     „Učiteľ, ja a Eliza môžeme ísť dnu, alebo chceš, aby sme boli s tebou?" opýta sa Horlivec.
     „Len choďte."
     Jana vedie Ježiša po širokej aleji, rozdeľujúcej záhradu, k ružovým záhradám, ktoré sa tiahnu hore i dolu po protiľahlých svahoch jej rozkvitnutého majetku. A postupuje ďalej, akoby sa chcela utiahnuť tam, kde sú len ružové kry, stromy a vtáky na konároch, ktoré zvádzajú posledné ruvačky o miesto na spanie alebo robia posledné prípravy hniezd na noc. Ruže, ktoré majú v tento večer ešte uzavreté púčiky, no ktoré zajtra rozkvitnú a odstrihnú ich nožnicami, prenikavo voňajú pred svojím odpočinkom v rose. Zastavia sa v dolinke medzi dvoma vlnami terénu, na ktorých sa z jednej strany usmievajú girlandy ruží mäsovočervenej farby, z druhej strany ruže červené ako škvrny zrážajúcej sa krvi. Je tam skala, ktorá slúži ako sedadlo pre zberačov ruží alebo ako podstavec pre ich koše. Ruže a zvädnuté ružové lístky ležia v tráve a na kameňoch ako svedectvo práce dňa.
     Jana zmetie rukou ozdobenou prsteňmi zvyšky kvetov zo sedadla a povie: „Sadni si, Učiteľ. Musím sa s tebou porozprávať... a dlho."
     Ježiš sa posadí a Matej pobehuje po tráve, kým nájde potešenie pri sledovaní veľkej ropuchy, ktorá si tam prišla užiť večerný chlad. Vykrikuje a skáče od radosti za chuderou ropuchou, kým neodpúta jeho pozornosť diera cvrčka, v ktorej začne hrabať malou paličkou.
     „Jana, som tu, aby som ťa počúval. Nechceš hovoriť?" spýta sa Ježiš po chvíli ticha. Prestane pozorovať chlapca a pozerá sa na učeníčku, ktorá stojí pred ním vážna a mlčanlivá.
     „Áno, Učiteľ. Ale... je to veľmi ťažké... a myslím, že bude bolestné počúvať to..."
     „Hovor jednoducho a s dôverou..."
     Jana skĺzne na kolená na trávu, v polosede na pätách, nižšie od Ježiša, ktorý sedí vyššie na svojom sedadle a v prísnom a strohom postoji. Ako muž je viac vzdialený, ako keby ho oddeľovali veľké vzdialenosti a prekážky, ale ako Boh a Priateľ je blízky láskavosťou svojho pohľadu a úsmevu. A Jana sa na neho pozerá v príjemnom súmraku májového večera. Napokon povie: „Môj Pane... skôr než začnem hovoriť... potrebujem sa ťa opýtať... poznať, čo si myslíš... pochopiť, či sa stále mýlim v chápaní tvojich slov... Som žena, hlúpa žena... azda som snívala... a iba teraz poznávam skutočnú situáciu... ako si vysvetlil veci, ako si ich pripravil, ako si ich želáš pre svoje kráľovstvo... Azda má pravdu Chúza... a ja sa mýlim..."
     „Chúza ti niečo vyčítal?"
     „Áno i nie, Pane. Iba mi s autoritou manžela povedal, že ak je situácia taká, ako si myslí na základe posledných faktov, musím ťa opustiť, pretože on ako Herodesov hodnostár nemôže dovoliť, aby sa jeho manželka sprisahala proti Herodesovi."
     „A keby si bola sprisahankyňou? Kto chce uškodiť Herodesovi? Jeho úbohý trón, taký špinavý, je podradnejší než táto lavička medzi ružovými krami. Tu sedím, ale tam by som si nesadol. Chúza sa nemusí znepokojovať! Netúžim po Herodesovom tróne, ani po cisárovom. To nie sú moje tróny, ani moje kráľovstvá."
     „Ó! Tak je to, Pane?! Buď požehnaný! Koľko pokoja mi dávaš! Celé dni kvôli tomu trpím! Učiteľ môj, svätý a božský, môj drahý Učiteľ, môj Učiteľ, akého som ťa vždy chápala, videla, milovala, akému som vždy verila, tak vysoko, tak vysoko nad zemou, taký... taký božský, ó, môj Pán a nebeský Kráľ!" Jana vezme Ježišovu ruku a úctivo ju pobozká, kľačiac na kolenách ako pri adorácii.
     „No čo sa vlastne stalo? Niečo, čo nepoznám, čo ťa mohlo tak znepokojiť, že zatemnilo v tebe čistotu mojej morálnej a duchovnej postavy? Hovor!"
     „Čo? Učiteľ, dym bludu, pýchy, chamtivosti, tvrdohlavosti sa zdvihol ako zo zapáchajúcich kráterov a zatemnil ťa v názoroch niekoľkých mužov a žien... a usiloval sa urobiť to isté aj so mnou. Ale ja som tvoja Jana, tvoja milosť, ó, Bože. A nestratila by som sa. Aspoň dúfam, keďže poznám, aký dobrý je Boh. Ale ten, kto má len zárodok duše, bojujúcej o zdokonalenie, ten môže aj zomrieť pre tento podvod. A kto je len taký, že sa usiluje z blatistého mora znečisteného divokými prúdmi dosiahnuť pobrežie, prístav, očistiť sa, poznať iné miesta pokoja a spravodlivosti, toho môže premôcť únava, ak stratí dôveru k tomuto brehu, k týmto miestam a nechá sa strhnúť prúdmi blata. A ja som sa trápila a robila si starosti z tejto skazy duší, pre ktoré vyprosujem tvoje svetlo. Duše, ktoré formujeme pre večné svetlo, sú nám ešte drahšie ako telá, ktoré rodíme na svetlo sveta. Teraz chápem, čo to znamená byť telesnou matkou a duchovnou matkou. Plačeme nad smrťou nášho dieťaťa. Ale to je len náš zármutok. No pre ducha, o ktorého rast v tvojom svetle sme sa usilovali a ktorý zomiera, netrpíme iba my sami. Ale s tebou, s Bohom... pretože v našom zármutku pre duchovnú smrť duše je aj tvoj zármutok, nekonečná bolesť Boha... Neviem, či som sa vyjadrila zrozumiteľne..."
     „Ó! Veľmi dobre. Ale porozprávaj mi to postupne, ak chceš, aby som ťa utešil."
     „Áno, Učiteľ. Ty si poslal Šimona Horlivca a Judáša z Kariotu do Betánie, však? Kvôli tomu židovskému dievčaťu, ktoré ti dali Rimanky a ktoré si poslal Veronike..."
     „Áno. A...?"
     „A ona chcela pozdraviť dobré panie a Šimon a Judáš ju sprevádzali do pevnosti Antónia. Vieš o tom?"
     „Viem to. No a?"
     „Učiteľ... musím ti spôsobiť bolesť... Učiteľ, ty si naozaj iba duchovný Kráľ? Neuvažuješ o pozemských kráľovstvách?"
     „Ale kdeže, Jana! Ako si to môžeš ešte myslieť?"
     „Učiteľ, iba aby som znova mala radosť vidieť ťa božského, iba božského. Ale tebe, práve preto, že si taký, musím spôsobiť bolesť... Učiteľ, muž z Kariotu ťa nechápe a nechápe ani tú, ktorá si ťa ctí ako múdreho, ako veľkého filozofa, ako Čnosť na zemi, a iba pre toto ťa obdivuje a priznáva, že ťa ochráni. Je zvláštne, že pohanské ženy chápu to, čo jeden z tvojich apoštolov nechápe po tom, čo bol toľký čas s tebou..."
     „Oslepuje ho jeho ľudská prirodzenosť, ľudská láska."
     „Ty ho ospravedlňuješ... Ale on ti škodí, Učiteľ. Kým sa Šimon rozprával s Plautínou, Lýdiou a Valériou, Judáš hovoril s Klaudiou v tvojom mene ako tvoj vyslanec. Chcel z nej vynútiť sľub pre obnovenie Izraelského kráľovstva. Klaudia sa ho veľa vypytovala... On veľa rozprával. Určite si myslí, že je na prahu svojho bláznivého sna, tam, kde sa sen mení na skutočnosť. Učiteľ, Klaudia bola tým rozhorčená. Je dcérou Ríma... Má ríšu v krvi... Chcel by si, aby ona, práve ona, dcéra z rodu Klaudiovcov, išla proti Rímu? Tak hlboko to ňou otriaslo, že zapochybovala o tebe a o svätosti tvojho učenia. Ona ešte nemôže poňať, pochopiť svätosť tvojho pôvodu... No dospeje k tomu, pretože má dobrú vôľu. Dospeje k tomu, keď sa ubezpečí o tebe. Nateraz sa jej javíš ako vzbúrenec, uchvatiteľ, lakomec a klamár... Plautína a ostatné ženy sa ju snažili uspokojiť... Ale ona chce okamžitú odpoveď od teba."
     „Povedz jej, aby sa nebála. Ja som Kráľ kráľov, ten, ktorý ich stvoril a súdi ich, no nebudem mať iný trón ako trón Baránka, najprv obetovaného a potom triumfujúceho v nebi. Daj jej to ihneď vedieť."
     „Áno, Učiteľ. Pôjdem za ňou ja, osobne. Prv, ako odídu z Jeruzalema, pretože Klaudia je taká rozhorčená, že už nechce zostať v Antónii... aby... nevidela nepriateľov Ríma, ako hovorí."
     „Kto ti to povedal?"
     „Plautína a Lýdia. Prišli... a Chúza bol pri tom... a potom... ma postavil pred dilemu. Alebo si duchovný Mesiáš, alebo ťa mám navždy opustiť."
     Na Ježišovej tvári, bledej od bolesti z Janinho rozprávania, sa objaví unavený úsmev a povie: „Chúza sem nepríde?"
     „Zajtra je sobota a bude tu."
     „A ja ho o tom ubezpečím. Neboj sa. Nech sa nikto nebojí. Ani Chúza o svoje miesto na dvore, ani Herodes o možné uchvátenie trónu, ani Klaudia o lásku Ríma, ani ty z obáv, že si bola oklamaná alebo že by ťa mohli odlúčiť... Nech sa nikto nebojí... Iba ja sa musím báť... a trpieť..."
     „Učiteľ, nechcela som ti spôsobiť túto bolesť. Ale mlčať by znamenalo klamať ťa... Učiteľ, ako sa budeš správať k Judášovi...? Bojím sa jeho reakcií... kvôli tebe, vždy len kvôli tebe..."
     „Pravdivo. Dám mu vedieť, že o tom viem a že neschvaľujem jeho čin a jeho tvrdohlavosť."
     „Znenávidí ma, pretože pochopí, že to vieš odo mňa..."
     „Trápi ťa to?"
     „Tvoja nenávisť by ma bolela, nie jeho. Som žena, ale mužnejšia než on v službe pre teba. Slúžim ti, lebo ťa milujem, nie preto, aby som od teba dostala pocty. Ak by som zajtra kvôli tebe stratila bohatstvo, lásku manžela a aj slobodu a život, milovala by som ťa ešte viac. Pretože vtedy by som milovala už iba teba a len tebou by som bola milovaná," povie Jana dôrazne a vstane.
     Aj Ježiš vstane a povie: „Buď požehnaná, Jana, za tieto slová. A zostaň v pokoji. Ani Judášova nenávisť ani jeho láska nemôžu zmeniť to, čo je napísané v nebi. Moje poslanie bude dokonané tak, ako je rozhodnuté. Nikdy nemaj výčitky. Buď pokojná ako malý Matej, ktorý keď dokončil stavbu domu – podľa neho najkrajšieho – pre svojho cvrčka, zaspal s čelom opretým o lupienky ruží a s úsmevom... mysliac si, že dom postavil na ružiach. Pretože život je krásny, keď je človek nevinný. Aj ja sa usmievam napriek tomu, že môj ľudský život nemá kvety, ale otrhané a zvädnuté lupienky. Ale v nebi budem mať všetky ruže spasených... Poď. Zvečerieva sa. Onedlho neuvidíme chodník."
     Jana chce vziať dieťa do náručia.
     „Nechaj... Vezmem ho ja. Pozri, ako sa usmieva! Určite sníva o nebi. O mamke. A o tebe... Aj ja pri svojom ustavičnom trápení snívam o nebi, o mamke a dobrých učeníčkach."
     A pomaly odchádzajú k domu...