Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

373. Prípravný deň pred Veľkou nocou. V chráme. Stretnutie s Veronikou

     31. január 1946
     Ježiš vchádza do chrámu. A z prvých krokov, ktoré tam prejde, sa dá ľahko spoznať duchovná nálada k Nazaretčanovi. Zazeranie; príkazy chrámovým strážam, aby dozerali na „narušovateľa", vydané tak ostentatívne, aby ich všetci videli a počuli; slová pohŕdania pre tých, ktorí sú s ním; aj úmyselné strkanie do učeníkov... Skrátka, nenávisť je taká veľká, že poprední farizeji, zákonníci a učitelia preberajú správanie a konanie spodných vrstiev spoločnosti alebo i horšie, a vo svojej zaslepenej nenávisti si neuvedomujú, že takto veľmi ponižujú aj sami seba.
     Ježiš prechádza pokojne, ako keby sa ho tieto činy ani netýkali! On prvý pozdraví, len čo zbadá niektorú významnú osobnosť, ktorá buď posvätnou hodnosťou alebo vplyvom patrí medzi „vyššie postavených" v židovskom svete. A ak na dôstojný pozdrav, ktorým sa Ježiš obráti na daného človeka, tento neodpovie, Ježiš nezmení svoj postoj. Samozrejme, že keď sa obráti od niektorého z týchto namyslencov k jednému alebo viacerým z mnohých pokorných ľudí, jeho tvár sa rozjasní veľmi láskavým úsmevom. Je tu veľa žobrákov a chorých, ktorých včera zhromaždil a ktorí s neočakávaným šťastím môžu sláviť Veľkú noc, lebo ju neslávili možno celé roky. Tí sa spontánne združili do malých spoločenstiev a idú si kúpiť baránka na obetovanie a sú šťastní, že oni – vydedenci, sa teraz vyrovnajú ostatným, pokiaľ ide o oblečenie a ich možnosti. Zastaví sa a láskavo počúva ich rozhodnutia, ich obdivné reči, ich požehnania... Starí, deti, vdovy, včera ešte chorí, dnes už uzdravení, včera úbohí, v roztrhaných handrách, vyhladovaní, opustení, dnes oblečení v čistom a šťastní, že sú ľuďmi ako ostatní počas dní veľkého sviatku Nekvasených chlebov!
     Ježiša pozdravujú, sprevádzajú a nasledujú rôznorodé hlasy, počnúc striebornými hlasmi drobizgu po trasľavé hlasy starých ľudí a uprostred týchto dvoch extrémov chvejúce sa hlasy žien. Bozky padajú ako dážď na jeho odev a ruky. Ježiš sa usmieva a žehná, kým jeho nepriatelia pukajú od zlosti a zhrýzajú sa bezmocným hnevom, pretože on žiari pokojom.
     Zachytávam útržky rozhovorov...
     „Máš pravdu! Ale keby sme len zodvihli prst, tak oni (a farizej ukáže na ľud, ktorý sa tlačí okolo Ježiša) by nás roztrhali na kúsky."
     „... Len si pomyslite! Zhromaždil nás, nakŕmil, ošatil, uzdravil a mnohí našli prácu a pomoc prostredníctvom bohatých učeníkov. Veru, všetci sme prišli kvôli nemu, nech ho Boh vždy chráni!" povie muž, ktorý včera bol azda chorý či žobrák.
     „... To si myslím! Takto si kupuje zberbu ten burič a štve ju proti nám!" povie pomedzi zuby istý zákonník svojmu kolegovi.
     „Jedna jeho učeníčka si poznačila moje meno a kázala mi prísť k nej po Veľkej noci, že ma zavedie na svoj majetok do Beteru. Chápeš, žena? Mňa a deti. Budem pracovať. Čo je to pracovať, keď má človek ochranu a istotu? To je radosť! A môj Lévi sa už nezničí pri práci s obilím. Pretože učeníčka, čo si ho vezme, ho zamestná v ružových sadoch... Hovorím ti, to bude hračka! Ach! Nech večný Otec udelí slávu a dobro svojmu Mesiášovi!" povie vdova zo Sáronskej roviny zámožnej izraelskej žene, ktorá sa jej vypytuje.
     „Ó, a ja by som nemohla...? Už ste všetci na poriadku, vy, ktorých vás včera zhromaždil?" spýta sa bohatá Izraelitka.
     „Nie, žena, ešte sú ďalšie vdovy s deťmi a ďalší muži."
     „Chcela by som mu povedať, že mu rada pomôžem."
     „Zavolaj ho!"
     „Nemám odvahu."
     „Choď ty, Lévi môj, povedať mu, že jedna žena chce s ním hovoriť..."
     Chlapec rýchlo odbehne a oznámi to Ježišovi.
     Medzitým istý saducej vynadá starcovi, ktorý reční uprostred zástupu došlého zo Zajordánska a vychvaľuje Učiteľa z Galiley.
     Starec sa bráni slovami: „Čo zlého robím? Chcel si, aby chválili teba? Mal by si robiť to, čo robí on. Ale ty, nech ti to Boh odpustí, ty sa vysmievaš z biedy a šedín starca namiesto toho, aby si ho mal rád. Si falošný Izraelita a nerešpektuješ Deuteronómium,* lebo nemáš súcit s biednymi."