Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

384. Starý Ananiáš sa stáva strážcom Šalamúnovho domčeka

     15. február 1946
     Šalamúnov domček, ktorý som videla v marci 1944 vo videní Lazárovho vzkriesenia*, hoci som nepoznala jeho majiteľa, je jeden z posledných domov na jedinej ceste, ktorá vedie k rieke v tejto úbohej stratenej dedinke. Dedinke prievozníkov, v ktorej bohatšie domčeky stoja popri prašnej ceste a ostatné sú roztrúsené medzi stromami na brehoch. Nie je ich veľa. Myslím, že ich nie je ani päťdesiat. A sú také maličké, že by sa všetky zmestili do jedného z tých nájomných domov terajších veľkomiest. Teraz nevyzerajú také biedne, pretože jar ich skrášľuje svojou sviežosťou, vencami pupenca alebo girlandami viniča či žiarivým úsmevom žltých kvetov tekvíc, zdobiacich hrubé palisády, ktoré označujú hranice pozemkov, okraje striech a dvere domov. Nechýba ani zopár ruží, ktoré sa tu uprostred košíkov a sietí, žltej kvitnúcej horčice a pokorne sa hompáľajúcich strukov skorej fazule zdajú cudzie svojou nádherou.

*(Videnie z 23. marca 1944 je opísané v diele Zošity z roku 1944. Vzkriesenie Lazára uvedené v 548. kapitole tohto diela je z 26. decembra 1946. O dvojakom opise určitých udalostí pozri poznámku v 587. kapitole.)

     Aj cesta vyzerá krajšia, pretože tŕstie na jej konci nemá tvrdé bobule prašných uzlov, ale zdobia ho chumáče peria a zdvihnuté šabľovité listy divých gladiol a pestrofarebné vežičky kvetov medzi stuhami listov trstiny, kým ľahší pupenec s vláknitými steblami sa obtáča okolo trstiny a pri každom ovinutí položí nežný kalich jemného ružovofialového kvetu. A myriady vtákov flirtujú v tŕstí, švitoria na vrchoch trstiny, kolíšu sa zavesené na pupenci a oživujú svojím pestrofarebným perím a štebotaním zelené bahnisté brehy.
     Ježiš potisne malú jednoduchú bráničku, ktorá vedie do záhradky či do dvora. Ak to bola kedysi záhradka, teraz je to divoká spleť povyrastaných bylín a tráv; ak to bol dvor, teraz je to divočina zelín, ktoré tu zasial vietor. Iba niektoré tekvice preukázali svoju múdrosť a navinuli sa na jediný vinič a na figovník a šplhajúc sa do výšky kladú usmievavé ústa svojich kvetov vedľa miniatúrnych strapcov hrozna na viniči alebo na jemné listy figovníka, na spodku ktorých v pazuchách stoniek sa už utvorili tvrdé očká fíg. Žihľava trápi bosé nohy apoštolov tak veľmi, že Peter a Tomáš vezmú dve červami prežraté veslá a pustia sa kynožiť túto dráždivú burinu, aby zmenšili jej pŕhlivý účinok.
     Medzitým sa Jakub a Ján usilujú otvoriť veľký zhrdzavený zámok. Keď sa im to podarí, otvoria drevenú bránku a vojdú do kuchyne s ťažkým zápachom plesne a stuchliny. Prach a pavučiny „zdobia" steny. Stôl z hrubého dreva, zopár lavičiek a jedna polica tvoria nábytok miestnosti. Na jednej stene je dvoje dverí.
     Peter skúma... „Tu je izbička s jedným lôžkom. Bude dobrá pre Ježiša... A tu? Ach, rozumiem! Toto je špajza, komora na haraburdie, sýpka a hniezdo myší... Pozri, ako len bežia! Všetko poobhrýzali za tie mesiace. Ale teraz si vás vezmem na starosť ja, o tom nepochybujte. Učiteľ... môžeme si tu ozaj počínať ako doma?"
     „Tak povedal Šalamún."
     „Výborne! Počuj, brat, a ty, Jakub. Poďte sem a upchajte všetky diery. A ty, Matúš, postav sa s Júdom k dverám a dávaj pozor, aby sa ani jedna myš nevyšmykla von. Predstav si, že si ešte láskavý vyberač daní v Kafarnaume. Nijaký zákazník ti vtedy neušiel, ani keby bol taký tenký ako jašterička po zimnom spánku... A vy choďte do záhrady a prineste sem čo najviac zeliny. A ty, Učiteľ, choď... kam chceš, kým ja... sa postarám o týchto špinavých diablov, ktorí zničili tie kvalitné siete a zožrali celý kýl lode..." Kým hovorí, zbiera dohryzené kusy dreva, kusy siete zničené na kúdeľ, otiepky... a všetko kladie do stredu miestnosti. A keď dostane zelinu, položí ju na vrch hromady, zapáli ju. Keď sa z nej dvíhajú prvé kúdoly dymu, vybehne von. Smeje sa a vraví: „Nech zhynú všetci Filištínci!"
     „Hádam nejdeš zapáliť všetko?" pýta sa Šimon Horlivec.
     „Nie, drahý. Pretože vlhká zelina udúša plamene a plamene vyrážajú zo zeliny dym a takto, ako dobrí spojenci, si oheň a zeleň vzájomne pomáhajú, aby sa pomstili. Cítiš, ako to zapácha? Onedlho budeš počuť vreskot! Kto mi to rozprával o labutiach, že spievajú pred smrťou? Ach, Syntycha! Onedlho budú spievať aj myši."
     Judáš Iškariotský sa náhle prestane smiať a poznamená: „Nič sa už o nej nehovorí. Ani o Jánovi z Endoru. Ktovie, kde skončili?"
     „Určite na správnom mieste," odpovie Peter.
     „Vieš to?"
     „Viem, že už nie sú terčom nevraživosti."
     „Nepýtal si sa nikoho? Ja áno."
     „A ja nie. Nezaujíma ma, kde sú. Stačí, keď na nich myslím a modlím sa, aby sa zachovali svätí."
     Tomáš povie: „Mňa sa na nich pýtali bohatí farizeji, zákazníci môjho otca. Povedal som im, že neviem o nich nič."
     „A nie si zvedavý dozvedieť sa to?" nalieha Judáš.
     „Ja nie a hovorím pravdu..."
     „Počujete, počujete! Dym už pôsobí. Poďme von, aby sme sa neudusili aj my," povie Peter. Odvráti tým pozornosť a ukončí debatu.
     Ježiš v záhrade vyrovnáva stonky strukovín, ktoré vyrástli z padnutých semien a plazia sa po zemi.
     „Si záhradník, Učiteľ?" spýta sa s úsmevom Filip.
     „Áno. Je mi ľúto, keď vidím, že rastlina sa zbytočne plazí po zemi, keď sa má dvíhať k slnku a prinášať plody."
     „Dobrý námet na kázeň, Učiteľ," poznamená Bartolomej.
     „Áno. Pekný. Ale všetko sa môže použiť ako námet, keď človek vie meditovať."
     „Pomôžeme ti. Poďme! Kto pôjde k rieke po trstiny na podoprenie strukovín?"
     Mladí so smiechom odchádzajú, starší sa starostlivo púšťajú do vytrhávania buriny.
     „Ó! Takto vidieť, že je to záhradka. Nie je tu šalát. Ale je tu pór, cesnak, zelenina, drobné byliny a strukoviny. A tekvice! Koľko tekvíc! Treba prerezať vinič, preriediť figovník a..."
     „Ale Šimon, veď tu nezostaneme...!" povie Matúš.
     „Ale viackrát sem prídeme. To povedal on. A nás to nezaťaží, keď si tu urobíme trochu poriadok. Pozri, pozri! Aj jazmín, chudáčik, je pod tou záplavou tekvíc! Keby ho Porfýria videla taký zanedbaný, plakala by nad ním a rozprávala by sa s ním ako s dieťaťom. Veru, lebo predtým než mala Marziama, rozprávala sa so svojimi kvetmi ako s deťmi... No prosím! Aj tu som uvoľnil miesto. Vyhodil som tekvicu, pretože... Ó, už idú chlapci s trstinami a s... Učiteľ, je tu robota pre teba. Slepý človek!"
     Ozaj prichádza Jakub a Ján, Ondrej a Tomáš, naložení trstinami, a Tomáš takmer nesie biedneho starčeka v úplne otrhaných šatách s bielymi očami od šedého zákalu.
     „Učiteľ, hľadal čakanku na brehu a skoro spadol do vody. Už niekoľko mesiacov je sám, pretože syn, ktorý sa oňho staral, zomrel, nevesta sa vrátila domov a on... žije, ako môže. Pravda, otec?"
     „Áno, áno. Kde je Pán?" povie a obráti zastreté oči.
     „Tu je. Vidíš tú dlhú bielu postavu? To je on."
     Ale Ježiš mu už ide v ústrety a berie ho za ruku. „Si sám, úbohý otče? A nevidíš?"
     „Nie. Kým som videl, plietol som košíky, koše na ryby a rybárske siete. Ale teraz... Prstami vidím viac než očami a keď hľadám byliny, tak sa zmýlim, a občas mi je zle od žalúdka od škodlivých bylín."
     „Ale v dedine..."
     „Ó, všetci sú chudobní a majú veľa detí, a ja som starý... Ak skape osol... ľuďom je to ľúto. Ale ak zomrie starec...! Čo znamená starec? Čo som? Nevesta mi vzala všetko. Ale keby ma aspoň vzala so sebou ako starú ovcu, aby som mal vnúčatá nablízku... deti môjho syna...," plače s hlavou na Ježišovej hrudi. Ježiš ho drží v náručí a pohládza ho.
     „Nemáš dom?"
     „Predala ho."
     „A ako žiješ?"
     „Ako zvieratá. Prvé dni mi pomáhali ľudia z dediny. Potom ich to však unavilo..."
     „Šalamún sa teda nepodobá na svojich, pretože on je veľkodušný," poznamená Matúš.
     „Avšak voči nám. Prečo nedal starcovi dom?" opýta sa Filip.
     „Pretože keď sem naposledy prišiel, ja som ešte mal dom. Šalamún je dobrý. Ale v dedine ho už istú dobu volajú blázon a už nerobia to, čo ich Šalamún naučil robiť," povie starec.
     „Chcel by si tu zostať so mnou?"
     „Ó, už by som neoplakával vnukov!"
     „Aj keby si zostal chudobný a slepý, stačilo by ti slúžiť mi, aby si bol šťastný?"
     „Áno." Chvejúce sa „áno", ale také pevné...
     „Dobre, otče. Počúvaj. Ty nemôžeš chodiť toľké cesty ako ja. Ja tu nemôžem zostať. Ale môžeme sa mať vzájomne radi a robiť dobro jeden druhému."
     „Ty áno, mne. Ale ja... Čo môže robiť starý Ananiáš?"
     „Strážiť mi dom a záhradu, aby som ju našiel pri každom návrate v poriadku. Páči sa ti to?"
     „Ó, áno. Ale som slepý... Dom... zvyknem si na steny. Ale záhrada... Ako sa o ňu postarám, keď nerozlíšim rastliny? Ó, aké by to bolo krásne slúžiť ti, Pane! Takto skončiť život..." Starček si drží ruky na srdci a sníva o nemožnom.
     Ježiš sa skloní s úsmevom a pobozká ho na zahmlené oči...
     „Ale ja... začínam vidieť... Ja vidím... Ó! Ó! Ó...!"
     Od radosti sa zapotáca a padol by, keby ho Ježiš nepodoprel.
     „Ó! Aká radosť...!" povie Peter hlasom hlbokým od dojatia.
     „A je tiež hladný... Povedal, že už celé dni sa živí len čakankou bez oleja i soli...," zakončí Tomáš.
     „Áno, veď preto sme ho priviedli. Nakŕmiť ho..."
     „Úbohý starec!" zvolajú apoštoli súcitne.
     Starček ožije a plače, plače. Bolestný plač starých ľudí... taký smutný, aj keď sú to slzy radosti, a zašepká: „Teraz áno, teraz ti už môžem slúžiť, Požehnaný! Požehnaný!" A chcel by sa zohnúť a pobozkať Ježišovi nohy.
     „Nie, otče. Teraz pôjdeme dnu a najeme sa. Potom ti dáme šaty a ty budeš medzi synmi a my budeme mať otca, ktorý nás pri každom návrate privíta a dá nám požehnanie pri každom odchode. Pohľadáme dvoch holubov, aby si mal okolo seba živé tvory. Nájdeme semená do záhrady a ty ich zaseješ na záhony a zaseješ vieru vo mňa do sŕdc ľudí tejto dediny."
     „Budem ich učiť láske, lebo ju nemajú."
     „Aj láske. Ale buď láskavý..."
     „Ó, to veru budem. Svojej neveste, ktorá ma opustila, som nepovedal ani jedno tvrdé slovo. Pochopil som a odpustil."
     „Videl som ti to v srdci. A preto ťa milujem. Poď. Poď so mnou..." Ježiš vojde do domu držiac starčeka za ruku.
     Peter na nich hľadí, ako vchádzajú, a chrbtom ruky si utrie slzu skôr, než sa znova pustí do prerušenej práce.
     „Plačeš, bratku?" Peter neodpovie. Ondrej nalieha: „Prečo plačeš, bratku?"
     „Staraj sa o burinu. Ak plačem, to preto... pretože to viem ja..."
     „Povedz to aj nám, buď taký dobrý," hovoria viacerí.
     „To preto... Pretože môjho srdca sa dotknú viac tieto lekcie... takto podávané... než keď zahrmí tak vznešene..."
     „Ale vtedy vidíme v ňom Kráľa!" zvolá Judáš.
     „A tu vidíme Svätca. Peter má pravdu," povie Bartolomej.
     „Ale musí byť mocný, aby vládol."
     „A aby vykúpil, musí byť svätý."
     „Pre duše áno. Ale pre Izrael..."
     „Izrael nebude nikdy Izraelom, ak sa duše nebudú posväcovať."
     Striedajú sa protichodné názory. Každý prednáša svoju odlišnú mienku.
     Starček vyjde von s džbánom v ruke. Ide nabrať vodu do studne. Je taký šťastný, že už vôbec nevyzerá na muža, akým bol predtým.
     „Starý otče, počúvaj. Čo podľa teba potrebuje Izrael, aby bol veľký?" spýta sa ho Ondrej. „Kráľa alebo svätca?"
     „Potrebuje Boha. Toho Boha, ktorý sa tam vo vnútri modlí a medituje. Ó, synovia, synovia! Buďte dobrí, vy, ktorí ho nasledujete! Buďte dobrí, dobrí, dobrí! Ó, aký dar vám dal Pán! Aký dar! Aký dar!" A odchádza dvíhajúc ruky k nebu a šepkajúc: „Aký dar! Aký dar...!"