Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

365. Nástrahy Iškariotského na Marziamovu nevinnosť. Nový učeník. V Betánii

     3. január 1946
     Ježiš vchádza do pokojnej zelene Getsemanskej záhrady.
     Marziam je stále vedľa neho a smeje sa pri pomyslení, ako namáhavo bude bežať Peter, aby ich dostihol. Povie: „Ó, Učiteľ! Ktovie, ako ten frfle! A keby si išiel ďalej do Betánie a nezastavil by si sa tu, bol by z toho úplne hotový."
     Aj Ježiš sa usmeje pri pohľade na mládenca a odpovie mu: „Áno. Pochová ma svojím bedákaním. Ale zíde sa mu to na inokedy. Aby bol pozornejší. Ja som kázal a on sa rozptyľoval a rozprával s ľuďmi..."
     „Vypytovali sa ho, Pane," ospravedlňuje ho Marziam a už sa nesmeje.
     „Treba sa ospravedlniť a slušne naznačiť, že odpoviem až potom, keď zmĺkne Pánovo Slovo. Zapamätaj si to pre svoj ďalší život, keď budeš kňazom. Vyžaduj najvyššiu úctu počas a na miestach vyučovania."
     „Ale potom to bude úbohý Marziam, Pane, čo bude hovoriť..."
     „Na tom nezáleží. Vždy je to Boh, ktorý hovorí ústami svojich služobníkov počas ich kňazskej služby. A ako takého ho treba počúvať v tichosti a s úctou."
     Marziam vystrúha veľavravnú grimasu, ktorá vyjadrí jeho vnútorné prežívanie.
     Ježiš si to všimne a povie: „Nie si o tom presvedčený? Prečo taký výraz? Hovor, synu, bez obáv."
     „Pane môj, pýtal som sa, či Boh hovorí aj ústami svojich terajších kňazov a či je v ich srdciach... a... zhrozil som sa pri myšlienke, že budúci kňazi by mohli byť rovnakí... A úvahu som ukončil konštatovaním, že... mnohí kňazi vytvoria zlý obraz o Pánovi... Určite som sa dopustil hriechu... Ale sú takí zlí a sebeckí, takí vyprahnutí, že..."
     „Neposudzuj. Zapamätaj si však tento pocit odporu. Maj ho na mysli do budúcna. A zo všetkých síl sa usiluj nebyť taký ako tí, čo sa ti protivia. A aby neboli takí tí, o ktorých sa budeš starať. Konaj tak, aby aj zlo, ktoré vidíš, poslúžilo pre dobro. Každá činnosť a každý poznatok, ak vychádza zo správneho úsudku a z dobrej vôle, sa musí premeniť na dobro."
     „Ó, Pane! Prv než vojdeme do domu, ktorý už vidno, odpovedz mi na jednu vec! Ty nepopieraš, že súčasní kňazi majú chyby. Mne vravíš, aby som neposudzoval. Ale ty súdiš. A ty to môžeš robiť. A súdiš spravodlivo. Teraz počuj, Pane, moju úvahu. Keď súčasní kňazi rozprávajú o Bohu a o náboženstve, a my vieme, aká je väčšina z nich, no ja teraz hovorím o tých najhorších, treba ich ešte počúvať ako tých, čo hovoria pravdu?"
     „Vždy, syn môj. Z úcty k ich poslaniu. Keď vykonávajú úkony svojej kňazskej služby, nie sú už človekom Annášom alebo človekom Sadokom a podobne. Ale sú kňazom. Vždy oddeľ ich úbohú ľudskosť od kňazskej služby."
     „Ale keď aj tú službu vykonávajú zle..."
     „Boh sa o to postará. A potom...! Počúvaj, Marziam! Žiadny človek nie je úplne dobrý a žiadny nie je úplne zlý. A nik nie je taký absolútne dobrý, aby mal právo pokladať svojich bratov za úplne zlých. Musíme si byť vedomí vlastných chýb, postaviť proti nim dobré vlastnosti tých, ktorých chceme posudzovať, a tak dostaneme správnu mieru na láskavé posudzovanie. Ja som ešte nestretol ani jediného človeka, ktorý by bol úplne zlý."
     „Ani Dorasa, Pane?"
     „Ani jeho, pretože je počestný manžel a láskavý otec."
     „Ani Dorasov otec?"
     „Aj on bol počestný manžel a milujúci otec."
     „Ale bol len to!"
     „Bol len to. No v tom nebol zlý. A preto nebol úplne zlý."
     „Ani Judáš nie je zlý?"
     „Nie."
     „Ale nie je ani dobrý."
     „Nie je úplne dobrý, tak ako nie je úplne zlý. Nie si presvedčený o tom, čo hovorím?"
     „Som presvedčený, že ty si úplne dobrý a že nemáš v sebe absolútne žiadne zlo. O tom áno. Si taký veľmi dobrý, že nikdy nenachádzaš obvinenie voči nikomu..."
     „Ó, synu môj! Keby som vyslovil len prvú slabiku slova obvinenia, všetci by ste sa vrhli na obvineného ako šelmy...! Takto sa vyhýbam tomu, aby ste sa poškvrnili hriechom posudzovania. Pochop ma, Marziam. To neznamená, že nevidím zlo tam, kde je. Ani že nevidím, že v niekom sa mieša zlo s dobrom. Nie že neviem o tom, keď duša stúpa alebo klesá z úrovne, na ktorú som ju priviedol. Nič z toho, syn môj. Je to otázka rozvážnosti, aby som zabránil neláske medzi vami. A vždy budem tak robiť. Aj v budúcich storočiach, keď sa budem musieť vyjadriť o nejakom človeku. Nevieš, synu, že niekedy slovo pochvaly a povzbudenia zaváži viac než mnohé výčitky? Nevieš, že zo sto veľmi zlých prípadov, označených za pomerne dobré, aspoň polovica sa stane skutočne dobrými, lebo po mojom dobrotivom slove im nebude chýbať pomoc dobrých ľudí, ktorí by inak bočili od človeka označeného za zlého? Duše treba posilňovať, nie ich skľučovať. Ale ak ja nebudem prvý, kto ich bude posilňovať a zakrývať ich zlé stránky a vzbudzovať vo vás láskavosť a pomoc k nim, vy sa im nikdy nebudete venovať s činorodým milosrdenstvom. Pamätaj si to, Marziam..."
     „Áno, Pane... (hlboké povzdychnutie). Zapamätám si to... (ďalšie povzdychnutie)... Je to však veľmi ťažké pred istými dôkazmi..."
     Ježiš sa naňho uprene zahľadí. No vidí len hornú časť Marziamovho čela, lebo sa hlboko sklonil.
     „Marziam, zdvihni tvár a pozeraj sa na mňa. A odpovedz mi. Aký dôkaz si nemožno nevšímať?"
     Marziam je v rozpakoch... Jeho tmavú tvár zaleje rumenec... Odpovie: „Je ich veľa, Pane..."
     Ježiš nalieha: „Prečo si sa zmienil o Judášovi? Lebo je jedným z 'dôkazov'. Azda dôkazom, ktorý je pre teba veľmi ťažké premôcť... Čo ti urobil Judáš? Čím ťa pohoršil?" Ježiš položí ruky na plecia mládenca, ktorého tmavý rumenec zaplavil teraz celého.
     Marziam hľadí na neho so slzami v očiach, potom sa vymaní z jeho rúk a beží preč s krikom: „Judáš je znesväcovateľ...! Ale nemôžem povedať... Rešpektuj ma, Pane...!" A s plačom sa ukryje medzi stromami. Márne naňho Ježiš volá a posunkom prejaví svoju bezútešnú bolesť.
     Jeho hlas však pritiahol pozornosť ľudí z domu v Getsemani. Na prahu kuchyne sa ukáže Jonáš, potom Ježišova matka a za ňou učeníčky Mária Kleopasova, Mária Salome a Porfýria. Zbadajú Ježiša a idú mu v ústrety.
     „Pokoj vám všetkým! Tu som, mamka!"
     „Sám? Prečo?"
     „Išiel som napred. Ostatných som nechal v chráme... Ale bol som s Marziamom..."
     „A kde je teraz môj syn, že ho nevidím?" spýta sa Porfýria trocha znepokojená.
     „Vyšiel si tam hore... Ale hneď príde. Máte jedlo pre všetkých? Onedlho prídu ostatní."
     „Nie, Pane. Povedal si, že pôjdeš do Betánie..."
     „Hej... Ale rozhodol som sa, že to bude lepšie urobiť takto. Choďte obstarať čo treba a rýchlo sa vráťte. Ja zostanem so svojou matkou."
     Učeníčky bez slova poslúchnu.
     Ježiš zostane s Máriou sám a pomaly sa prechádzajú pod hustými korunami stromov, cez ktoré prenikajú slnečné lúče a vytvárajú malé zlaté krúžky na zelenej rozkvitnutej tráve.
     „Po jedle pôjdem do Betánie. So Šimonom."
     „So Šimonom Jonášovým?"
     „Nie. So Šimonom Horlivcom. A vezmem so sebou Marziama..." Ježiš zmĺkne a premýšľa.
     Mária ho pozoruje. Potom sa spýta: „Marziam ti spôsobil nepríjemnosti?"
     „Nie, mamka. Naopak! Prečo si to myslíš?"
     „Prečo si zamyslený...? Prečo si na neho tak naliehavo volal? A prečo odišiel od teba? Prečo utiekol od teba, akoby sa hanbil? Ani neprišiel pozdraviť svoju matku a mňa!"
     „Chlapec utiekol kvôli mojej otázke."
     „Och...!" Mária je veľmi udivená. Chvíľu mlčí a potom zašepká, akoby hovorila pre seba: „Dvaja v pozemskom raji po hriechu zutekali, keď počuli Boží hlas... Ale, Synu môj, pre chlapca treba mať pochopenie. Stáva sa z neho muž... a možno... Synu môj, diabol hryzie všetkých..." Mária je plná súcitu a úpenlivej prosby...
     Ježiš na ňu pozerá a povie: „Aká si materská! Aká si 'matka'! Ale nemysli si, že chlapec zhrešil. Naopak, môžem ťa ubezpečiť, že trpí, lebo ho zranilo isté odhalenie. Je veľmi čistý. Je veľmi dobrý... Dnes ho vezmem so sebou, aby pochopil, že mu rozumiem i bez slov. Všetky slová by boli zbytočné... Ani by som nenašiel žiadne také, ktorými by som mohol ospravedlniť toho, kto zraňuje nevinnosť." Ježiš je pri posledných slovách veľmi prísny.
     „Ó, Synu! Až také zlé to je? Nežiadam ťa o mená. Ale ak niekto z nás znepokojoval chlapca, mohol to byť jedine jeden... Aký to diabol!"
     „Poďme pohľadať Marziama, mamka. Pred tebou neutečie."
     Idú a nájdu ho za kríkom hlohu.
     „Trháš kvietky pre mňa, synku?" spýta sa Mária. Ide mu v ústrety a objíme ho...
     „Nie. Ale túžil som po tebe," povie Marziam a na tvári má ešte slzy.
     „A ja som prišla. Tak poďme, lebo dnes máš ísť s mojím Ježišom do Betánie! A musíš sa obliecť, ako sa patrí."
     Marziamovi zažiari tvár radosťou, lebo už prekonal svoje rozrušenie, a zvolá: „Ja sám s ním?"
     „Aj so Šimonom Horlivcom."
     Marziam, ešte stále chlapec, vyskočí od radosti, vybehne z úkrytu a hodí sa na Ježišovu hruď... Je zmätený.
     Ale Ježiš sa usmeje a povzbudí ho slovami: „Bež sa pozrieť, či už prišiel tvoj otec." A keď Marziam odbehne, Ježiš poznamená: „Je naozaj ešte chlapec, hoci už uvažuje veľmi rozumne. Je naozaj veľký zločin znepokojovať mu srdce. Ale postarám sa o to." A s Máriou kráča k domu.
     Zrazu zbadajú Marziama bežať späť. „Učiteľ... Matka... Sú tam ľudia... ľudia, čo boli v chráme... Prozelyti... Je tam jedna žena... Žena, ktorá chce vidieť teba, matka... Vraví, že ťa spoznala v Betleheme... Volá sa Noemi."
     „Vtedy som spoznala veľa žien. Ale poďme..."
     Prichádzajú na priestranstvo pred domom. Čaká na nich skupina ľudí. Len čo zbadajú Ježiša, poklonia sa mu. Ale jedna žena sa hneď zodvihne, rozbehne sa, hodí sa k nohám Márie a pozdraví ju po mene.
     „Kto si? Nepamätám sa na teba. Vstaň."
     Žena vstane a chce prehovoriť, keď vtom dorazia udychčaní apoštoli.
     „Ale Pane! Prečo? Bežali sme ako diví po Jeruzaleme. Mysleli sme si, že si išiel k Jane alebo k Annalii... Prečo si sa nezastavil?" vyzvedajú sa zmätene.
     „Teraz sme spolu. Je zbytočné vysvetľovať prečo. Dovoľte, aby táto žena mohla pokojne hovoriť."
     Všetci sa nahrnú okolo nej, aby ju počuli.
     „Ty sa na mňa nepamätáš, ó, Mária z Betlehema. Ale ja si pamätám tvoje meno a tvoju tvár ako obraz zľutovania už tridsaťjeden rokov. Aj ja som prišla zďaleka, z Perge, kvôli sčítaniu ľudu. Aj ja som nosila dieťa pod srdcom. Ale dúfala som, že sa vrátim včas. Manžel po ceste ochorel a v Betleheme veľmi zoslabol, až zomrel. Bola som dvadsať dní po pôrode, keď zomrel. A moje výkriky prenikli cez oblohu, vysušili mi prsia a premenili mi materské mlieko na otravu. Mňa i môjho syna pokryli vredy... A izolovali nás do jaskyne, aby sme tam zomreli... Nuž... Ty, ty jediná si prišla, opatrne si prichádzala častejšie po celý mesiac a nosila si mi jedlo, liečila si naše rany, plakala si so mnou a dojčila si môjho syna, ktorý tebe vďačí za svoj život, jedine tebe... Riskovala si, že ťa ukameňujú, lebo ma označili za malomocnú... Ó, moja sladká hviezda! Nezabudla som na to. Odišla som, keď som sa vyliečila. A v Efeze som sa dopočula o vraždení. Toľko som ťa hľadala! Nemohla som uveriť, že by ťa aj so Synom v tú hroznú noc zabili. Ale nikdy som ťa nenašla. Vlani v lete istý muž z Efezu počul tvojho Syna. Dozvedel sa, kto to je, istý čas ho nasledoval, bol s ním i s ostatnými počas sviatku Stánkov... Keď sa vrátil, povedal mi to. Tak som prišla, aby som ťa uvidela, ó, svätá, prv než zomriem. Aby som ti dobrorečila toľkokrát, koľko bolo kvapiek mlieka, ktoré si dala môjmu Jánovi na úkor svojho požehnaného Syna..." Žena plače v úctivom postoji, trocha sklonená, a drží Máriine ramená...
     „Nikdy neslobodno odoprieť mlieko dieťaťu, sestra. A..."
     „Ó, nie! Ja nie som tvoja sestra! Ty si matka Spasiteľa. Ja som bola len úbohá stratená žena, ďaleko od domova, vdova s dojčaťom na prsiach, vysušených ako potôčik v lete... Bez teba by som umrela. Ty si mi dala všetko a ja som sa tvojou zásluhou mohla vrátiť k svojim bratom, obchodníkom, do Efezu."
     „Boli sme dve matky, dve chudobné matky s dvoma deťmi v šírom svete. Ty si trpela, lebo si bola vdova; ja preto, že ma kvôli môjmu Synovi mal prebodnúť meč bolesti, ako mi to povedal starý Simeon v chráme. Ja som vykonala len svoju sesterskú povinnosť, keď som ti dala, čo si ty už nemala. A tvoj syn žije?"
     „Tam je. Tvoj svätý Syn mi ho dnes ráno vyliečil. Nech je za to požehnaný!" A žena si pokľakne pred Spasiteľa a zavolá: „Ján, poď sa poďakovať Pánovi."
     Muž v Ježišovom veku podíde dopredu, zanechajúc svojich spoločníkov. Je robustný, s počestnou, hoci nie peknou tvárou. Ale výraz jeho hlbokých očí je krásny.
     „Pokoj tebe, brat z Betlehema. Z čoho som ťa uzdravil?"
     „Zo slepoty, Pane. Jedno oko som stratil a to druhé by som stratil čoskoro. Bol som predstaveným synagógy, no už som nemohol čítať posvätné zvitky."
     „Teraz ich budeš čítať s väčšou vierou."
     „Nie, Pane. Teraz budem čítať teba. Chcem zostať pri tebe ako tvoj učeník. A nechcem to žiadať za kvapky mlieka, ktoré som pil z pŕs, čo dojčili teba. Dni jedného mesiaca sú málo na to, aby vytvorili puto. To všetko je milosrdenstvo tvojej matky vtedy a tvoje milosrdenstvo dnešného rána."
     Ježiš sa obráti k žene: „Čo si o tom myslíš ty?"
     „Že môj syn ti patrí dvojnásobne. Prijmi ho, Pane. A sen úbohej Noemi sa naplní."
     „Dobre. Budeš patriť Kristovi." Obráti sa k apoštolom a povie im: „Prijmite svojho druha v mene Pánovom."
     Prozelyti sú dojatí od šťastia. Všetci muži by chceli ihneď zostať. Ale Ježiš povie rozhodne: „Nie. Vy zostaňte tým, čím ste. Choďte domov, zachovajte si vieru a čakajte na hodinu, keď budete povolaní. A Pán nech je stále s vami. Choďte."
     „Nájdeme ťa tu ešte?" spýtajú sa.
     „Nie. Ako vtáčik, ktorý lieta z konára na konár, budem chodiť bez zastavenia. Nenájdete ma tu. Nemám plán cesty ani miesto pobytu. Ale ak to bude vhodné, uvidíme sa a budete ma počuť. Choďte. Nech zostane žena s novým učeníkom."
     A vojde do domu. Nasledujú ho ženy a apoštoli hlboko dojatí udalosťou, o ktorej doteraz nevedeli, a veľkodušnou milosrdnou láskou Márie.