Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

367. Štvrtok pred Veľkou nocou. Prípravy v Getsemani

     23. január 1946
     Začína sa brieždiť. Ale ľudia už súťažia s vtákmi, ktoré sa púšťajú do prvých letov, prvých prác a prvých spevov dňa. Dom v Getsemani sa pomaly prebúdza, no Učiteľ ho predbehol, lebo sa už vracia z modlitby, ktorú si vykonal za svitania, ak sa nemodlil celú noc.
     Pomaly sa prebúdza aj blízke Pole Galilejčanov na úpätí Olivovej hory. V jasnom vzduchu sa nesú výkriky a volania, a hoci ich tlmí vzdialenosť, sú dosť zreteľné na to, aby sa z nich dalo vyrozumieť, že zídení zbožní pútnici idú pokračovať vo veľkonočných obradoch, ktoré prerušili predchádzajúci večer.
     Dolu sa prebúdza mesto. Hluk, ktorý ho napĺňa v týchto dňoch preľudnenia, sa zosilňuje s híkaním oslov záhradníkov a predavačov baránkov, tlačiacich sa pri vchodoch do brán, s dojímavým bľačaním stovák baránkov, čo sa vezú na vozoch, na sedlách alebo sa nesú na ramenách v ústrety svojmu tragickému osudu. Volajú svoje matky a bľačia, že sú od nich ďaleko, a nevedia, že by mali oplakávať svoj život, ktorý tak náhle dospel ku koncu. Hluk v Jeruzaleme je čoraz väčší od dupotu krokov na cestách a výkrikov z terasy na terasu a odtiaľ na cestu a opačne. A hluk ako hluk morského príboja dolieha tlmený vzdialenosťou až do tichého údolia Getsemani.
     Prvý lúč slnka sa dotkne vzácnej kupoly chrámu a celú ju zapáli, akoby slnko zostúpilo na zem, malé slnko položené na snehobielom piedestáli, také krásne, hoci malé.
     Učeníci a učeníčky sa pozerajú s obdivom na tento zlatý bod. To je dom Pána! To je chrám! Na pochopenie toho, čo toto miesto znamenalo pre Izraelitov, stačí vidieť, ako naň uprene hľadia. Akoby v trblietaní zlata rozžiareného slnkom videli blýskať sa najsvätejšiu tvár Boha. Poklona a láska k vlasti, svätá pýcha, že sú Hebreji, sú v ich pohľadoch vyjadrené jasnejšie, než by to vyslovili ich pery.
     Z očí Porfýrie, ktorá nebola v Jeruzaleme už mnoho rokov, vytrysknú dokonca slzy dojatia, keď nevedomky zovrie ruku svojho manžela, ktorý jej dačo ukazuje, a oprie sa oň ako mladá nevesta zamilovaná do svojho manžela, ktorý ju obdivuje, a blažená, že ju on poučuje.
     Medzitým ostatné ženy rozprávajú potichu, vypytujú sa kratučkými slovami, čo sa bude cez deň diať. Anastazika, ešte trocha cudzia a dezorientovaná, stojí kúsok bokom, pohrúžená vo svojich myšlienkach.
     Mária, ktorá sa rozpráva s Marziamom, ju zbadá, podíde k nej a objíme ju okolo pásu. „Cítiš sa trocha osamelá, dcéra moja? No dnes to bude lepšie. Vidíš? Môj Syn práve prikazuje apoštolom ísť do domov učeníčiek a oznámiť im, aby sa zišli a počkali na neho popoludní v Janinom dome. Určite sa nám chce prihovoriť, práve nám ženám, a určite už predtým ti dal matku. Dobrú, vieš? Poznám ju, odkedy som bola v chráme. Už vtedy bola matkou pre najmladšie panny. A pochopí tvoje srdce, pretože i ona veľa plakala. Môj Syn ju vlani uzdravil zo smrteľnej skľúčenosti, ktorá sa jej zmocnila po smrti jej dvoch synov. To ti hovorím, aby si vedela, kto je tá, ktorá ťa odteraz bude milovať a ty ju tiež. Ale ako som vlani povedala Šimonovi Petrovi, ktorý dostal Marziama za syna, tak teraz hovorím i tebe: Nech ti táto láska neoslabí srdce v jeho vôli slúžiť Ježišovi. Ak by to bolo tak, Boží dar by bol pre teba škodlivejší než malomocenstvo, lebo by v tebe uhasil dobrú vôľu, ktorá ti jedného dňa umožní vlastniť kráľovstvo."
     „Neboj sa, matka. Pokiaľ ide o mňa, z tohto citu urobím plameň, ktorý ma bude stále viac rozpaľovať v službe Spasiteľovi. Neochabnem v ňom, ani Eliza. Naopak, s pomocou Pána sa budeme navzájom podporovať i povzbudzovať a v svätom zápase poletíme po jeho ceste."
     Kým sa rozprávajú, starí i noví učeníci prichádzajú z Poľa Galilejčanov, z mesta, z domov roztrúsených na svahoch a z osady či predmestia, ktoré je mimo mesta, po jednej z dvoch ciest, vedúcich z Jeruzalema do Betánie, presnejšie povedané po dlhšej ceste, po ktorej Ježiš chodí iba zriedkavo. Ako poslední prichádzajú Filip s rodinou, Tomáš sám a Bartolomej so ženou.
     „Kde sú Alfejovi synovia, Šimon a Matúš?" spýta sa Tomáš, ktorý ich nevidí.
     Ježiš mu odpovie: „Odišli dopredu. Šimon a Matúš do Betánie oznámiť sestrám, aby boli popoludní v Janinom dome, a Alfejovi synovia odišli oznámiť Jane a Annalii, že popoludní budem u Jany. Stretneme sa o tretej hodine pri Zlatej bráne. Poďme dať medzitým žobrákom a malomocným almužnu. Bartolomej s Ondrejom nech idú popredu a kúpia pre nich jedlo. My pôjdeme pomaly za nimi a zastavíme sa v štvrti Ofel, pri bráne, a potom pôjdeme k úbohým malomocným."
     „Všetci?" pýtajú sa niektorí menej nadšene.
     „Všetci učeníci i všetky učeníčky. Tohto roku nás Pascha spája tak, ako to nikdy predtým nebolo možné. Spolu vykonáme to, čo bude v budúcnosti povinnosťou mužov a žien, ktorí budú konať v mojom mene. Pozrite, ako rýchlo prichádza aj Judáš Šimonov. To ma teší, lebo chcem, aby i on bol s nami."
     Judáš prichádza naozaj udychčaný. „Meškám, Učiteľ? Je to vina mojej matky. Prišla i napriek svojmu zvyku a napriek tomu, čo som jej povedal. Stretol som ju včera večer v dome nášho priateľa. A dnes ráno ma zdržala rozhovorom... Chcela prísť so mnou. Ale ja som nechcel."
     „Prečo? Vari si Mária Šimonova nezaslúži byť tam, kde si ty? Dokonca si to zaslúži viac než ty. Utekaj po ňu a pripojíte sa k nám pri Zlatej bráne chrámu."
     Judáš nenamieta a odchádza. Ježiš sa vydáva na cestu, popredu so svojimi apoštolmi a učeníkmi. Mužov nasledujú ženy s Máriou uprostred.