Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

414. Napomenutia farizejom a zákonníkom na hostine v dome člena veľrady Helkiáša

     10. apríl 1946
     Ježiš vchádza do domu svojho hostiteľa neďaleko chrámu, blízko štvrte na úpätí pahorku Tofet. Je to dôstojný, trocha strohý dom prísneho muža, čo až prehnane plní predpisy. Myslím, že i klince sú popribíjané v počte a na miestach, ako to označuje za správne jeden zo šesťsto trinástich predpisov. Látky nemajú nijaký vzor, steny sú bez ornamentov, nie je tam ani len drobná ozdoba... nič z tých drobností, ktoré skrášľujú domy Jozefa a Nikodéma a dokonca i domy farizejov v Kafarnaume. Z každého kúta tohto domu dýcha duch jeho majiteľa. Tým, že v ňom chýbajú akékoľvek ozdoby, pôsobí mrazivo. Tmavý, ťažký nábytok v tvare sarkofágov robí dom nevľúdny. Odpudzujúci. Dom, ktorý neprijíma, ale sa uzatvára nepriateľsky tomu, kto doň vojde.
     A Helkiáš to dáva najavo a chvastá sa tým. „Vidíš, Učiteľ, ako dodržujem Zákon? Všetko o tom hovorí. Pozri: závesy bez vzoru, nábytok bez ozdôb, nijaké vázy v tvare sôch či lustre, ktoré by napodobňovali kvety. Je tu všetko, ale všetko podriadené predpisu: 'Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!'* Tak je to v dome ako aj na mojich odevoch a odevoch mojich príbuzných. Ja, napríklad, v tomto nesúhlasím s tvojím učeníkom (Iškariotským), pokiaľ ide o tie výšivky na odeve a plášti. Ty namietneš: 'Nosia ich mnohí.' Povieš: 'Je to len grécka výšivka.' V poriadku. Ale s tými uhlami a vlnkami až príliš pripomína znaky Egypta. Hrôza! Diabolské číslice! Veštecké znaky! Značky Belzebula! To ťa nectí, keď ich nosíš, Judáš Šimonov, ani teba, Učiteľ, že mu to dovolíš!"

*(Pozri Ex 20, 4.)

     Judáš odpovie sarkastickým úškrnom. Ježiš odpovie pokorne: „Dohliadam väčšmi, aby nemali znaky hrôzy v srdciach, než na šatstve. Ale požiadam, ba už teraz žiadam svojho učeníka, aby nosil menej ozdobené odevy, a tak aby nikoho nepohoršoval."
     Judáš urobí správne gesto: „Popravde Učiteľ mi už viackrát povedal, že by bol radšej, keby som nosil jednoduchšie odevy. Ale ja... som urobil, ako som chcel, pretože sa mi páči takto sa obliekať."
     „To je zle, veľmi zle. Je veľmi zlé, že Galilejčan poúča Judejčana. A tobôž teba, ktorý si bol v chráme... ó!" Helkiáš ukáže celé svoje pohoršenie a jeho priatelia sa k nemu pridávajú.
     Judáša už unavilo byť dobrým. Odsekne: „Ó! V tom prípade by ste mali odstrániť veľa pompéznych vecí aj vy, členovia veľrady! Keby ste si mali odstrániť všetky kresby, ktorými si zakrývate tváre svojich duší, ukázali by ste sa veľmi škaredí."
     „Ako to hovoríš?"
     „Ako ten, kto vás pozná."
     „Učiteľ! No počuješ to?"
     „Počujem a hovorím, že treba pokoru z jednej i z druhej strany a z obidvoch strán i pravdu. A vzájomnú zhovievavosť. Iba Boh je dokonalý."
     „Dobre si to povedal, Rabbi!" povie jeden z priateľov... Jemný osamelý hlas v skupine farizejov a učiteľov.
     „Naopak, je to nesprávne," namietne Helkiáš. „Deuteronómium hovorí jasne vo svojich prekliatiach: 'Prekliaty muž, ktorý si urobí modlu vyrezávanú alebo liatu – ohavnosť u Pána, dielo rúk umelca...'"*

*(Pozri Dt 27, 15.)

     „Ale to sú šaty, to nie sú sochy," odpovie Judáš.
     „Ty buď ticho. Prehovorí tvoj Učiteľ. Helkiáš, buď spravodlivý a rozlišuj. Prekliaty je ten, kto si robí modly. Ale nie ten, kto kreslí a napodobňuje krásu, ktorú Stvoriteľ vložil do stvorených vecí. Aj kvety trháme, aby sme ozdobili..."
     „Ja ich netrhám, ani ich nechcem vidieť ako ozdobu v miestnostiach. Beda mojim ženám, keby sa dopustili tohto hriechu aj vo svojich izbách. Iba Boha treba obdivovať."
     „Správna myšlienka. Iba Boha. Ale Boha možno obdivovať aj v kvietku a tak uznať, že on je jeho Pôvodcom."
     „Nie, nie! To je pohanstvo! Pohanstvo!"
     „Judita sa ozdobovala a aj Ester sa ozdobila pre svätý účel..."*