Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

411. Poučenie z prírody a zázračné paberkovanie. Ako pomáhať kajúcnikom

     27. september 1944
     Ježiš so svojimi apoštolmi prechádza po zlatistých poliach dozretého obilia. Je veľmi horúco, hoci je skoro ráno. Ženci kosia pásy hustých klasov a uvoľňujú priestor medzi zlatistým zrnom. Kosy sa na chvíľu zaligocú na slnku, potom zmiznú vo vysokých klasoch, opäť sa objavia na chvíľu z druhej strany. Zákos obilia sa zohne a spadne na slnkom zohriatu zem, akoby obilie bolo unavené, že vzpriamené stálo po celé mesiace.
     Za žencami kráčajú ženy a viažu snopy. Celý kraj je pohrúžený do tejto práce. Žatva bola veľmi dobrá a ženci majú z toho radosť.
     Keď skupina apoštolov prechádza po ceste, mnohí muži v ich blízkosti prestanú na chvíľu pracovať, oprú sa o kosu, zotrú si pot a pozerajú sa. Podobne i ženy, ktoré viažu snopy. Vo svetlých šatách a s hlavami pokrytými bielym plátnom vyzerajú ako kvety maku, nevädze či margarétky vynárajúce sa zo zeme po zožatom obilí. Muži v krátkych tunikách, béžových alebo žltkastých, sú menej nápadní. Majú len svetlý kus plátna priviazaný na hlavu povrázkom, a plátno im padá na krk a líca. Ich slnkom opálené tváre sa vynímajú v tejto bielobe a vyzerajú ešte tmavšie.
     Keď Ježiš vidí, že ho pozorujú, pozdraví: „Pokoj a Božie požehnanie nech je s vami." Načo oni odpovedia: „Nech sa Božie požehnanie vráti k tebe." Alebo jednoduchšie: „Aj s tebou."
     Niektorí, výrečnejší, vzbudia v Ježišovi záujem o žatvu slovami: „Tohto roku bola žatva dobrá. Pozri, koľko zrna je v klasoch a aké sú husté v zemi. Ťažko sa kosia. Ale je to chlieb...!"
     „Buďte zato vďační Pánovi. A viete, že nie slovami, ale skutkami treba preukazovať vďačnosť. Buďte milosrdní pri vašej žatve a myslite na Najvyššieho, ktorý milosrdne zosielal rosu i slnko na polia, aby ste mali hojne obilia. Pamätajte na prikázanie v Deuteronómiu.* Keď žnete bohatú úrodu, ktorú vám dal Boh, myslite na tých, ktorí ju nemajú, a nechajte im trocha z vášho. Je to sväté klamstvo, lebo je láskou k blížnemu a Boh to vidí. Je lepšie ponechať, ako chamtivo hromadiť. Boh žehná štedrých ľudí. Blaženejšie je dávať, ako prijímať,** pretože núti spravodlivého Boha hojnejšie odmeniť toho, kto bol súcitný."

*(Pozri Dt 24, 19.)
**(Dávať je lepšie ako prijímať je Ježišova veta, ktorú neuvádzajú evanjeliá, ale sa spomína v Sk 20, 35. Opakuje sa aj v 547. a 596. kapitole.)

     Ježiš prechádza a opakuje svoje rady o láske.
     Nastáva horúčava. Ženci prestanú pracovať. Tí, ktorí majú blízko domov, idú domov, tí vzdialenejší sa zhromaždia v tieni stromov a tam odpočívajú, jedia a driemu. Aj Ježiš sa utiahne do hustého lesíka uprostred polí, sadne si do trávy, pomodlí sa a obetuje skromné jedlo, pozostávajúce z chleba, syra a olív, ktoré potom rozdelí. Je a rozpráva sa s apoštolmi. Je tam tieň, sviežo a hlboké ticho. Ticho letných horúčav. Ticho pozývajúce spať. A skutočne väčšina z nich po jedle zadriemne. Ježiš nie. Odpočíva chrbtom opretý o strom a zaujíma sa o prácu hmyzu na kvetoch.
     V istej chvíli kývne na Jána, Judáša Iškariotského a jedného z najstarších apoštolov, ktorého volá Bartolomej. Keď ich má pri sebe, povie: „Pozorujte tohto chrobáčika, akú prácu vykonáva. Pozrite. Pozorujem ho už dlhší čas. Chce si uchmatnúť z toho drobnučkého kalicha nektár, ktorý je naspodku, a keďže sa tam nemôže dostať, pozrite, vystrie najprv jednu nôžku a potom druhú, namočí si ich do nektáru, a tak sa ním kŕmi. Už ho takmer vyprázdnil. Vidíte, aká obdivuhodná vec je Božia prozreteľnosť! Vie, že bez istých orgánov by sa olivovozelený hmyz, stvorený lietať ponad zelené lúky, nemohol živiť sám. Aha, Prozreteľnosť ho obdarila drobnučkými chĺpkami na nožičkách. Vidíte ich? Aj ty, Bartolomej? Nie? Pozri. Teraz ho chytím a ukážem ti ho proti svetlu." Jemne vezme chrobáka vyzerajúceho ako vyleštené zlato a položí si ho dolu hlavou na chrbát ruky.
     Chrobák predstiera mŕtveho a traja apoštoli pozorujú jeho nôžky. Potom začne nimi kopať, aby mohol utiecť. Nepodarí sa mu to, prirodzene, ale Ježiš mu pomôže a postaví ho na nohy. Chrobáčik si kráča po dlani, prejde na špičky prstov, zakýva sa, roztvorí krídelká. Je však nedôverčivý.
     „Nevie, že ja chcem iba dobro každej bytosti. Má len svoj inštinkt, ktorý je dokonalý v porovnaní s jeho prirodzenosťou a postačuje na všetky jeho potreby. Avšak je omnoho nižší než ľudské myslenie. Preto hmyz nie je zodpovedný, ak vykoná niečo zlé. S človekom to tak nie je. Človek má v sebe svetlo vyššej inteligencie a bude ho mať tým viac, čím bude vzdelanejší v Božích veciach. Preto je zodpovedný za svoje konanie."
     „Teda, Učiteľ, my, ktorých vzdelávaš, máme veľkú zodpovednosť?" spýta sa Bartolomej.
     „Veľkú. A ešte väčšiu budete mať v budúcnosti, keď bude Obeta dovŕšená a príde vykúpenie spolu s milosťou, ktorou je sila a svetlo. A po nej príde ten, ktorý vás urobí ešte ochotnejšími chcieť. A kto potom nebude chcieť, bude mať veľkú zodpovednosť."
     „Potom bude teda veľmi málo spasených!"
     „Prečo, Bartolomej?"
     „Pretože človek je veľmi slabý!"
     „Keď však bude posilňovať svoju slabosť dôverou vo mňa, stane sa silným. Myslíte si, že nechápem vaše boje? A nemám súcit s vašimi slabosťami? Vidíte? Satan je ako tamten pavúk, ktorý rozťahuje sieť od toho konárika po toto steblo. Je taká jemná a pritom taká zákerná! Pozrite sa, ako žiari jeho pavučina. Vyzerá ako nehmatateľný strieborný filigrán. V noci bude neviditeľná a zajtra na svitaní bude žiariť ako drahokam. Neopatrné muchy, ktoré lietajú v noci a hľadajú nečistý pokrm, sa do nej chytia spolu s ľahkými motýľmi, ktoré priťahuje to, čo sa trblieta..."
     Pristúpili i ostatní apoštoli a počúvajú lekciu pochádzajúcu z rastlinnej a živočíšnej ríše:
     „... Nuž, moja láska robí vo vzťahu k diablovi to, čo robí teraz moja ruka. Ničí pavučinu. Pozrite, ako pavúk uteká a skrýva sa. Bojí sa silnejšieho. Aj diabol sa bojí silnejšieho. A silnejšia je Láska."
     „Nebolo by lepšie zničiť pavúka?" spýta sa Peter, veľmi praktický vo svojich záveroch.
     „Bolo by lepšie. Ten pavúk si však koná svoju povinnosť. Je pravda, že zabíja úbohé a také krásne motýle, ale hubí aj veľké množstvo nečistých múch, ktoré roznášajú choroby a šíria nákazu z chorých na zdravých, z mŕtvych na živých."
     „Čo však v našom prípade robí pavúk?"
     „Čo robí, Šimon? (Aj Šimon je veľmi starý, to on si sťažoval na reumatizmus).* Robí to, čo robí vo vás dobrá vôľa. Ničí vlažnosť, pasivitu a márnu domýšľavosť. Núti vás, aby ste bdeli. Čo vás robí hodnými odmeny? Boj a víťazstvo. Môžete dosiahnuť víťazstvo, keď nebudete bojovať? Prítomnosť diabla vás núti k ustavičnej bdelosti. Láska, ktorá vás miluje, potom spôsobuje, že jeho prítomnosť nie je nevyhnutne škodlivá. Ak zostanete blízko Lásky, diabol bude pokúšať, ale bude mu znemožnené, aby naozaj uškodil."