It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory IV

920 n.l. /5 rokov

Teta ma jemne zdvihla na ruky a niečo pošepkala Finnovi, zachytila som len niektoré slová, ,,Myslíš... naozaj... spravila... vyskúšať..." nejak mi táto veta nedávala zmysel, nevedela som ju spracovať. Finn vyzeral stále trocha šokovane a v jednej chvíli obracal hlavu na moju nechápavú tvár a v druhom momente sa už hneď otáčal za tetou Lys.

,,Asi je to dobrý nápad, viete Lysandra, istota je predsa istota a nechceme aby sa v budúcnosti niečo Lorraine stalo." odpovedal na predchádzajúcu tetinu otázku Finn, ale trochu hlasnejšie, čiže som to počula, ale aj tak som ničomu nechápala.

Teta sa na mňa ustarane otočila a začala mi jemným až trasľavým tónom hovoriť: ,,Teraz ma dobre počúvaj, zlatko, ja si na chvíľu odbehnem dovnútra a hneď budem späť, ty tu zatiaľ počkáš s Finnom." položila ma na zem a ja som sa hneď otočila na Finna.

,,Čo sa tu stalo, povieš mi niečo?" asi si Finn nebol istý či mi niečo povedať alebo nie, ale nadýchol sa a pustil sa do rozprávania.

,,Tvoja teta ma podozrenie na niečo a teraz sa to chystá overiť-" 

,,Už bežím, už som tu!" prerušila Lysandra Finna a rýchlym krokom sa vydala ku nám. V ruke držala niečo čo vyzeralo ako drievko s niečim naplnené? ,,Tak a teraz Raina, budeš chvíľu upierať zrak na tieto bylinky a po chvíli zašepkáš slovíčko Incendio, a hlavne sa sústreď." podala mi do mojej malej rúčky tie bylinky, ako tomu povedala a ja som ich pevne zovrela svojimi prstíkmi. Naozaj neviem čo odo mňa vyžaduje, prečo by som mala šepkať nejaké divné Incendio? 

Tak sa na to začnem pozerať, všimnem si ako Finn ustúpil o krok vzad a teta naopak, prišla ku mne bližšie. Pozerám sa na to pár sekúnd a zrazu sa rozosmejem, príde mi vtipné ako sa vážne tvária. Teta po mne šľahne pohľadom a ja si uvedomím, že to nebola práve najlepšia reakcia. 

Nahodím znovu sústredený výraz a po dlhšej dobe pozorovania zašepkám jemným hlasom ,,Incendio." nič sa nestalo, nechápala som o čo im šlo. Teta si pravdepodobne úľavne vydýchla a s úsmevom sa pozrela na Finna a potom na mňa, z ruky mi zobrala tie bylinky a strčila si ich do zástery. ,,Čo sa malo presne stať? " opýtala som sa. 

,,Mala som podozrenie, ktoré sa našťastie vyvrátilo. Myslela som si, že máš v sebe mágiu presne tak isto ako ja, ale nie je to pravda," pohladila ma po líci. Hovorila to so skutočnými obavami a videla som ako si s úľavou vydýchla keď sa jej to vyvrátilo. Tiež sa mi uľavilo, pretože som v sebe nechcela mať mágiu, odradzovalo ma už len to ako na ňu veľmi teta nadáva.

,,Dobre, a teta?" spýtala som sa jej s čo najviac prosebným hlasom, ,,kedy už odídem s Finnom? Už si chcem nájsť kamarátov." nasadila som opäť tón bezstarostného dievčatka a znova som sa začala usmievať na všetky strany.

,,Oh, samozrejme! Len ti dám do rúk nejaké veci Raina, ktoré budeš mať na oblečenie a tak..." musela som sa rozosmiať nad jej zmätenosťou. A znova vbieha do domu a počujem ako prehadzuje, niektoré veci v dome. Otočím sa na Finna, mám na neho toľko otázok o jeho rodine, ale neviem ako sa mám cítiť, som trošku vyklepaná, pretože ako som spomínala, nikdy som sa s nikým nezoznamovala. Keď som počula spadnutie nejakých vecí na zem v pozadí, otočila som sa, moja teta tam stála s nahnevaným pohľadom a až neskôr som si všimla, že jej popadali nejaké veci z rúk. Finn sa za ňou rozbehol a úprimne nechápem, ako to, že sa nad ňou nerozosmial.

,,Pre akého boha jej dávate toľko veľa vecí, ide na pár dní a naozaj nepotrebuje nič viac ako pár kusov oblečenia, hračky jej podľa mňa ani nebude treba, ak ste náhodou nezabudli, u nás v dome je šesť detí a určite bude radšej tie dni vonku s Rebekou alebo s Elijahom," Finn na ňu pobavene žmurkol, asi, nebol otočený ku mne, ale počula som to z jeho tónu hlasu.