It was (no) mistake || [The Originals FF]

XLVII

Mikael.

List mi po prečítaní vypadol z rúk a po lícach sa mi skotúľali tri sklenené slzy. Nikdy som si tieto veci neuvedomila, keby som len vedela ako sa cíti. Ani som len netušila o tejto jeho stránke, ale on svoje pocity vedel dokonalo skrývať.

Pergamen som zdvihla zo zeme a čítala som text niekoľkokrát za sebou. Psychicky som to nezvládala, lebo všetky tie slová sa ma neuveriteľne dotkli. Z môjho dojímania ma až prebrala Kathrine, ktorá sa musela prebrať. Dúfala som, že si už na mňa neskúsi a mala som pravdu. Nevyzerala tak, že by mala chuť po mne vyskočiť. ,,Navrhnem ti dohodu, Kathrine," potichu som začala, lebo som v sebe nemala viac energie. ,,Ty ma necháš na pokoji a ja si ťa nebudem všímať, myslím, že si videla čo dokážem iba mávnutím ruky, mohlo by to byť aj horšie,"

Odpoveď neprichádzala, ale osoba oproti mne len prevrátila očami a pomaly sa odvliekla do temného tunela.

Plačlivo som si povzdychla a oprela som sa o stenu pri oltári aby som si mohla pomôcť pri postavení, ale dotkla som sa niečoho iného ako steny. Neváhala som sa postaviť aj bez podoprenia, lebo zvedavosť mi dodala energiu. Avšak, pri pozretí za oltár, som sa musela niečoho prichytiť. Bolo tam totižto niekoľko Mikaelových mečov, dýk a... môj luk. V hlave sa mi začalo vynárať niekoľko šťastných spomienok.

Od rána som bola na rozľahlej kvetinovej lúke a stále viac a viac som sa zdokonaľovala v strelbe z luku. Strieľala som na najbližšie stromy keď sa zrazu spoza tých stromov ozval mne veľmi známy sebavedomý hlas. ,,Myslím, že sa v tom lepšíš,"

,,Buď ticho, Kol! Ty ani strieľať nevieš," vyplazila som na neho detinsky jazyk.

,,Ale za to som lepší v boji nablízku,"

,,Tak sa predveď," zakričala som naňho a prešla k nemu bližšie zatiaľ čo som po ceste vytiahla dva meče čo boli zapichnuté v zemi. Jeden som Kolovi hodila, samozrejme ten ťažší, predsa len...

On ho obratne chytil. ,,Žiadne kúzla, jediné pravidlo," významne sa na mňa pozrel a ja som si urazene odfrkla.

,,A ten kto prehrá, bude musieť výhercovi splniť jedno prianie," zákerne som sa usmiala, lebo som už mala v hlave premyslené čo by mal splniť.

,,Súhlasím," sebavedome sa usmial a on aj začal prvým útokom. Boli sme na tom rovnako a ja som sa držala ako najviac som mohla, ale v hlbokom vnútri som vedela, že on je silnejší. Pokračovali sme, až ma zrazu schytil za ruku a primotal si ma do náručia čo ma až tak prekvapilo, že mi meč vypadol z ruky. Keď si to Kol všimol, víťazne sa usmial. Pustil mi ruky a opatrne ma strčil do mäkkej trávy kde som dopadla na chrbát a on si nadomňa obkročmo kľakol na kolená. ,,Myslím, že moje prianie bude... naučíš ma strieľať,"

Ja som sa ešte vydýchavala a musela som byť aj poriadne červená, ale ani to mi nezabránilo protestovať. ,,A to som mala pre tebe vymyslené niečo oveľa ľahšie," odfrkla som si.

,,Tak to by ma dosť zaujímalo,"

,,Jeden celý týždeň by si nemohol zosmiešňovať Beku a nepovedal by si jej prečo na ňu nie si protivný,"

,,Že ľahší," tentokrát si odfrkol Kol. ,,Skúsila si sa niekedy rozprávať s mojou sestrou normálne?" založil si ruky a jeden kútik úst mu pobavene cukal na stranu.

Na jeho slovách niečo bolo. ,,Kde som to hodila ten luk?" hrane som začala rozmýšľať a hneď na to sme sa obaja rozosmiali. Kol mi pomohol pri postavení a ešte predtým než som šla pre luk a šípy, privinul si ma do objatia a venoval mi jemný bozk na pery.

Pri tejto spomienke som sa musela pousmiať. Keď viem, že Niklaus stále žije, aj Lijah (stále neverím, že by mohol byť mŕtvy ak Niklaus je nažive, to by Niklaus nikdy nedopustil), prečo by aj Kol nemohol stále pochodovať po zemi?

Teraz som, ale mala úplne inú prioritu. Myslím, že by bolo možné nájsť nejakých členov mojej rodiny (kvôli vzájomnej pomoci) pomocou mojej krvi. Keď v mojom detstve existoval niekto z mojej rodiny kto na mňa dohliadal, určite nejaký môj pokrvný príbuzný musí existovať.

Dýkou som si rezla do dlane a niekoľko kvapiek krvi dopadlo na kamenný oltár. Ku krvi som položila ešte prameň mojich vlasov, ktorý som si dýkou tiež pomohla "odrezať" a začala som odriekavať. Malo mi to ukázať mojich príbuzných, ktorí su najbližšie a funguje to na princípe vízie. Takmer hneď sa už spomínaná vízia objavila a ostala som úplne šokovaná z toho čo som videla. Prečo musí byť osud taký zákerný? Vo vízii som videla Stefana a Damona.