It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XX

Otvorila som oči a rýchlo sa posadila. Ja som omdlela a Kolovi sa niečo stalo, lebo používal svoj prsteň. Poobzerala som sa po okolí a v dome bol Lucas, Marlene a Sam. Lucas ku mne hneď pribehol, keď uvidel, že som sa prebudila. ,,Si v poriadku? Čo sa stalo?" hneď na mňa vychrlil.

,,Teraz na to nie je čas." odbila som ho a chcela som vybehnúť, ale Marlene mi zastúpila cestu.

,,Nemôžeš teraz ísť preč, veď si akurát omdlela a si určite slabá."

,,Musím hneď odísť." snažila som sa ju obísť, ale ona tam stále stála. Musím hneď odísť. Mávla som rukou a mágiou som odhodila Marlene nabok aby som mohla prejsť. Vybehla som čo najrýchlejšie a ignorovala som Lucasa volajúceho moje meno.

Vbehla som do dverí nášho domu a obzerala sa či nevidím Kola. Vidím ho, on si úplne kľudne sedí na stoličke. Dlhými krokmi som sa ku nemu rozišla a začala som kričať. ,,Vieš si predstaviť ako som sa bála?! Bola som v tom, že si v nejakom ohrození a ty si tu len tak kľudne sedíš? Prečo si potom použil ten prsteň?" hlas mi na konci zlyhal.

Kol sa na mňa ospravedlňujúco pozrel. ,,Ja za to nemôžem." nadvihla som obočie. ,,To matka, chcela aby som jej pomohol s jedným zložitým zaklínadlom a ja som samozrejme odmietol tak ma len schytila za ruku, lebo len potrebovala moc od nejakého Mikaelsonoveho dieťaťa. A než sa spýtaš, netuším čo to bolo za kúzlo." sklonil hlavu k zemi.

,,Ó Kol, prepáč, že som na teba tak vyštartovala." hlas som mala slabý. ,,Netušila som, ale teraz mi už veríš, že má niečo tvoja matka za lubom?"

,,Nikdy som ťa nemal spochybňovať." previnilo sa pousmial a ja som ho objala. On ma začal hladiť po chrbte. ,,Vieš Lor, musím ti niečo povedať." od nervozity sa začal potiť a aj sa trochu roztriasol.

Zvedavo som sa na neho pozrela. ,,Si v poriadku?" v hlase mi bol počuť aj strach.

,,V stopercentnom." pokúsil sa úsmev. ,,Vec je taká Lor." zhlboka sa nadýchol a vydýchol. ,,Milujem ťa." vykoktal zo seba a ja som tam ostala stáť ako oparená.

,,Čože?" nepovedal práve to čo som počula...

,,A je to vonku, milujem ťa Lor!" zvýskol Kol a zatočil sa so mnou vo vzduchu.

Ja som mala slzy v očiach a rozosmiala som sa, toto je tá najkrajšia vec akú mi kedy niekto povedal. Chcela som ho pobozkať, ale vyrušilo ma otvorenie dverí. Vystrašene som sa pomaly začala otáčať k dverám a modlila som sa aby to nebol niekto z rodiny. Celkom som si vydýchla keď som tam uvidela stáť Lucasa. Kol sa na Lucasa pozeral so záujmom, asi ho tiež ešte nepoznal. Lucas dosť znervóznel keď nás uvidel stáť ak blízko seba. Od Kola som sa trochu odtiahla. ,,Tak Raina, naozaj si už v poriadku."

,,Veď som ti to hovorila." usmiala som sa na neho.

,,Tak ja asi už môžem ísť." Lucas chcel vyjsť z domu, ale narazil do niečoho neviditeľného. Hraničná bariéra!

,,Kol!" skríkla som na neho a zapozerala sa mu do očí. Kol si ma nevšímal a stále hypnotizoval Lucasa alebo sa ešte sústredil na zaklínadlo, teraz si nie som istá.

Lucas sa stále snažil prejsť cez bariéru, ale samozrejme neúspešne. ,,Čo ste zač?! A prečo neviem prejsť?" vykríkol zúfalo Lucas.

Ja som mu neodpovedala a pomaly sa priblížila ku Kolovi. ,,Kol, čo sa stalo? Pusti tú bariéru necch môže Lucas prejsť."

On odtrhol oči od dverí a pozrel sa na mňa. ,,Kto je to?" takže on si myslí, že s Lucasom niečo mám?

,,Spoznala som ho dnes, lebo sa sem s rodinou prisťahoval. A preto sem prišiel, lebo keď tvoja drahá matinka používala tvoju moc čo vlastne používala moju moc, použila jej toľko až som odpadla a Lucas ma len prišiel skontrolovať či už som v poriadku." dokončila som a výraz Kolovej tváre sa stále nezmenil. On mi neverí. ,,No tak Kol." potriasla som ním. Hneď ako som sa ho dotkla, on sa uvoľnil a bariéra padla. Konečne.