It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXX

14.1. 1006

,,Čo potrebuješ, Tristan?" vyprskla som keď som ho uvidela prichádzať. ,,Nebol si tu niekoľko týždňov, čo tak zrazu?" posmech bol počuť v mojom hlase. On zatiaľ nič nehovoril a otvoril moju celu a vstúpil dnu. Nie, prosím, zase sa mi bude snažiť dostať pod kožu.

,,Prišiel som sa pozrieť ako sa darí môjmu miminku."

,,Nie je to tvoje miminko!" vykríkla som ako každý raz keď to povedal.

,,Je to moje miminko, lebo ja ho budem vychovávať a budem mu otcom. Sama vieš, že keby si neprotestovala mohlo to byť naše miminko."

,,To sa nikdy nestane!" výhružne som povedala. Pobavene sa zasmial. Nie, to dieťa nemôže dostať v žiadnom prípade! Neviem si to predstaviť, ani nechcem.

,,Nakoniec sa s tým nejak vyrovnáš." povedal kľudne a chcel sa ma dotknúť, ale ruku pri dotyku s mojim telom hneď vrátil k telu. Skvelé, kúzlo sa podarilo, stále keď sa ma dotkol tak ho moja koža popálila (také isté kúzlo použila Valerie na Caroline v TVD). On sa na mňa nechápavo pozrel a ja som nahodila víťazný úškrn. ,,Čo to bolo?"

,,Netuším." vo vnútri som bola pobavená. Ten jeho výraz keď nad ním niekto vyhrá. ,,Čo keby si už odišiel?" netrpelivo som sa ho opýtala.

,,A čo keby nie?" vrátil mi to a poobzeral sa po papieroch na zemi. Rýchlo som ich začala zbierať, ale on mi jeden vytrhol. ,,Hmm, čo je to?" otáčal si ho zo všetkých strán. Po všetkých papieroch boli totiž popísané kúzla, ktoré som si spísala alebo vymyslela počas tých mesiacov. ,,Prečo tomu nerozumiem?" opýtal sa značne zachmúrene.

,,Nemusíš všetkému rozumieť." vytrhla som mu ten papier z ruky.

,,Ja sa vrátim." toto bola jediná veta, ktorú som od neho počula kým odišiel.

,,Vivianne! Aké skvelé ťa vidieť po toľkých mesiacoch. Ale som naozaj sklamaná zo svojho brata, pretože mi nepovedal, že tu si." Aurora mi vôbec nechýbala. Len tak si sem nakráčala tou svojou pyšnou chôdzou. Arghhh... ,,Počula som, že vraj čakáš dieťa, aká to nepríjemnosť keď ťa o neho Tristan oberie." oprela sa o mreže a ja som sa postavila a tiež som k nim prišla.

,,Opováž sa povedať niečo viac, varujem ťa." áno, mám v pláne použiť mágiu.

,,A čo by si mi mohla ty spraviť?" posmešne sa zasmiala a prekvapila som ju keď som ju odhodila niekoľko metrov dozadu.

,,Varovala sam ťa." prehodila som a víťazne si sadla pod okno.

,,Ty!" ukázala na mňa prstom Aurora. Zobrala nôž z najbližšieho stola a vošla ku mne do cely, ktorú si odomkla kľúčami, ktoré tiež boli na stole. Schytila ma za vlasy a nôž mi priložila k hrdlu. ,,A som ťa už začínala mať rada. Síce neviem ako si to spravila, ale naučíš sa určitému rešpektu, k niektorým. Ehm, teda nenaučíš, lebo už nebudeš dýchať." tie posledné slová mi zašepkala do ucha a ja som vystrašene vygúlila oči.

,,To nespravíš, lebo vieš, že by ti to Tristan tak ľahko neodpustil." pri rozprávaní som sa snažila čo najmenej hýbať hlavou.

,,Ale nakoniec mi to odpustí, veď on si spraví ďalšie dieťa, tentokrát svoje." už som sa naozaj začínala báť o život toho malého. Ja by som to prežila, ale ono nie.

Priložila mi ten nôž ešte bližšie k hrdlu a ja som začínala panikáriť. Moc nemôžem použiť, lebo by na mňa bola ešte viac rozzúrená a to v žiadnom prípade nechcem. Rozzúrenú Auroru som už videla a nebol to pekný pohľad. ,,Nejaké posledné slo-"

,,Rory! Prestaň s tým." aspoň raz v živote som bola za Tristana rada.

Aurora mi odtiahla nôž od krku a nevinne sa opýtala. ,,A s čím?" ako to dopovedala tak ja som spadla dopredu na ruky. Sťažka som vydychovala.

,,Presne s tým čo si teraz Vivianne robila. Ani si nechcem predstavovať čo by sa stalo keby som prišiel neskôr." stále netuším prečo mu na tom dieťati tak záleží. ,,A teraz poď ku mne."

,,Ak si želáš." povedala ironicky a ten nôž upustila na zem. Ja som sa chopila situácie a ten nôž som si hneď zobrala do ruky. Zatiaľ si nikto nič nevšimol, lebo Tristan venoval svoju plnú pozornosť Aurore. Ona vyšla z cely a na Tristana sa ani nepozrela a odišla.

,,Och Vivianne, ani si nevieš predstaviť ako som sa zľakol." vkročil do cely. Čo je dnes nejaký navštevovací deň?

,,Nehraj to na mňa. Viem, že ti na mne nezáleží." on nadomnou pokrútil hlavou priblížil sa ku mne. Vtedy som na neho vytasila ten nôž. ,,Choď preč, nechcem ťa tu vidieť." on so smiechom odišiel a ja som jeho správanie nechápala. Bez prehovárania odišiel? Čo sa stalo?

Nevrátil sa. Už mesiac tu nebol.

7.2. 1006

,,Áu!" schytila som sa za brucho keď som zrazu pocítila obrovské kŕče. Nie, nie! Ešte nie! Snažila som sa nevydať žiaden zvuk, ale bolesť sa každou minútou stupňovala až som naozaj hlasno vykríkla čím som privolala stráže. Tí keď pochopili čo sa deje, hneď odbehli po nejakého zdravotníka.

Ešte nie som pripravená, psychicky pripravená. Hlavne si to dieťa nesmie vziať Tristan, aspoň to musím dosiahnuť.