It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXVII

29.8. 1005

,,Lorraina?" zašepkal Niklaus. Aj keby som sa mu teraz najradšej vrhla okolo krku, musím si zachovať svoju rolu, vďaka, ktorej tu som.

,,Ehm, prepáčte pane, ale s niekým ste si ma museli spliesť. Moje meno je Vivianne." snažila som sa zniesť vyrovnane, ale moc sa mi to nedarilo. Veď som myslela, že už nikoho z rodiny nikdy neuvidím. Snažila som sa žmurkať čo najrýchlejšie aby som zahnala slzy. Niklaus na mňa nechápavo pozeral. ,,Prepáčte za vyrušenie lady Aurora a pán?" hrala som si na hlúpu, ale nič iné mi v tej chvíli nezostávalo.

,,Niklaus." zašepkal dosť zarazene a ja som len prikývla hlavou na znak, že rozumiem a potom som sa iba poklonila a odišla. Zašla som za roh a keď som videla, že nikto ma nemôže vidieť, oprela som sa o stenu a rozplakala som sa. Bol to taký ten zúfalý plač. Rozhodla som sa zájsť za Freyou. Postavila som sa a rozbehla smerom do našej izby. Ani som sa nedivila keď som do niekoho narazila, lebo cez zaslzené oči som nič nevidela. Chcela som sa jednoducho ospravedlniť, ale keď som sa pozrela dotyčnej do očí nevedela som nič povedať. Dlho som sa jej pozerala do očí. Rebeke. Bez váhania som ju objala a moje oči začali slziť pre tento deň už po niekoľký krát.

,,Raina, Raina, Raina..., myslela som, že ťa už nikdy neuvidím." rozplakala sa aj Bekah a klesli sme spolu na zem. Teraz sme sedeli v tohom objatí na zemi a plakali sme. ,,Kde si bola? Čo sa stalo?"

,,To ti bohužiaľ nemôžem povedať." posmutnela som.

Rebekah na to nič nehovorila a len sme sa spolu postavili. Bola som opretá o stenu a ona si ma obzerala. Jej pohľad sa zastavil na mojom brušku. ,,Ty čakáš miminko?" zašepkala radostne. ,,A kto je ten šťastný? Samozrejme by som bola rada keby to bol môj brat, ale nejak by som sa s tým zmierila." keby len vedela. Zasmiala som sa. Tak mi jej reči chýbali. V hlave som si prehrala všetky pekné chvíle aké sme spolu zažili.

Zarazilo ma až keď odomňa Rebekah rýchlo odišla na druhú časť chodby. ,,Si v poriadku Rebekah?" priblížila som sa ku nej a dosť som sa vyľakala keď jej oči boli červené a žilky pod očami boli oveľa výraznejšie. Zľakla som sa, ale aj napriek tomu som sa k nej priblížila. Našťastie sa jej každú chvíľu viac a viac vracala jej podoba.

,,To matka!" skríkla hystericky. ,,Spravila z náš monštrá! Ani sa nemôžem k tebe priblížiť lebo by som ti ešte ublížila." rozplakala sa, tentoraz zúfalo.

,,Čo sa stalo?" začínala som sa skutočne báť. Čo im Esther mohla spraviť?

,,Spravila z nás bytosti, ktoré sú odolné proti všetkým zraneniam. A taký bonus k tomu, pre prežitie sa musíme živiť ľudskou krvou." rozplakala sa a ja som ju chcela objať, ale ona mi uhla. ,,Nepribližuj sa, prosím. Nechcem ti ublížiť."

Bolo mi jej nehorázne ľúto. Vedela som, že Esther bola tak trochu šialená, ale toto spraviť svojim deťom? ,,Je mi to tak veľmi ľúto, ale musíš zabudnúť na to, že si ma tu videla." povedala som so smutnou tvárou. Chytila som ju za spánky a zoslala na ňu zaklínadlo, ktoré jej vymaže spomienky na toto stretnutie. Ona odpadla. Ešte som sa na ňu posledný krát pozrela a odišla som do izby.

Pred dverami som si utrela oči od sĺz a vstúpila som. Poobzerala som sa po miestnosti a vtedy som si všimla Freyu ležiacu na posteli. ,,Nie!" prišla som neskoro. Ani som sas ňou nestihla rozlúčiť, lebo sto rokov je naozaj veľa. Vzala som do objatia jej spiace telo. ,,Dúfam, že si si užila aspoň tento jeden deň slobody." zašepkala som a jej telo som znova položila na posteľ. Musím previesť kúzlo, ktoré ju prenesie ku Dahlii. Síce to nerobím rada, ale je to moja povinnosť.

Kúzlo sa mi podarilo a v izbe som už bola iba sama. Začala som premýšľať nad Niklausom a Bekou. Keď sú tu oni, to znamená, že tu bude určite niekde aj Kol. Musím si dávať pozor aby som na neho nenarazila. Nesmiem. Aspoň to šťastie musím mať. Nezvládla by som sa mu pozrieť do očí po tom ako som strávila čas s jeho bratom...