It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XVI

1001 n.l./14 rokov

,,Kol, prosím ťa, nemáš nejakú starú košeľu?" potrebujem nejaké oblečenie na tréningy s Mikaelom. Ďalšie šaty si už nemôžem ničiť, lebo bude teta Esther ešte viac nahnevaná ako bola doteraz, keď sa dozvedela čo som spravila. Už som nechcela aby sa to opakovalo tak mi prišiel ako dobrý nápad zobrať si nejaké mužské oblečenie a trochu si ho zúžiť.

,,To ma potrebuješ mať až tak blízko?" lišiacky sa usmial.

,,Na teba plýtvať slová nebudem, tak máš alebo nemáš? Potrebujem to na hodiny s Mikaelom." vysvetlila som mu to a môj hlas bol celkom otrávený.

,,Síce by sa mi páčila viac tá možnosť, ktorú som ja navrhol, ale áno, donesiem ti." stále sa usmieval ako idiot. Už sme spolu mesiac, ak sa to vlastne dá tak nazvať a Kol je celý šťastný. Tráviť s ním dni je zaujímavé? Zatiaľ o tom nikto nevie okrem Beky.

Doniesol mi trochu namodralú košeľu s výšivkami a k tomu aj nohavice, o ktoré som vôbec nežiadala, ale aspoň s tým bude menej práce. ,,Tak a teraz môžeš pokračovať v tej činnosti čo si robil kým som neprišla."

,,Ale ja som len sedel a nudil som sa."

,,Veď práve." žmurkla som na neho a odišla za Bekou do druhej izby.

Tá už na mňa čakala. ,,Vidím, že to máš."

,,Nečakala si to snáď?" zasmiala som sa a začala som si obliekať tie veci od Kola. Boli mi dosť veľké. Vlasy som si nadvihla a Bekah začala oblečenie pomaly špendlíkovať aby mi bolo dobré. Pri nohaviciach to bolo oveľa zložitejšie.

,,Hotovo." povedala keď zapichla posledný špendlík.

,,Tak už to treba len zošiť." sťažka som vydýchla.

Po dlhých minútach šitia sme to spolu konečne dokončili. ,,Tak čo keby si si to vyskúšala?" spýtala sa Bekah. Prikývla som a začala som sa prezliekať. Nohavice mi zatiaľ sedeli úplne dokonale. Košeľa mi bola trošku väčšia, ale to mi vôbec neprekážalo.

,,Tak, Bekah, ako vyzerám?" konečne sa na mňa pozrela.

,,Sadlo ti to úplne ako uliate, ani by som nespoznala, že to bolo oblečenie môjho brata." zasmiala sa. Mala pravdu, vôbec by som v tom Kolove oblečenie nespoznala. ,,A keď sme to už dokončili, čo keby si už išla pre tú vodu, po ktorú ťa matka už veľmi dávno poslala?" ja som na to úplne zabudla!

,,Ďakujem za pomoc a za pripomenutie." objala som ju a už som s vedrom utekala ku studni. 

Ale mám šťastie, lebo studňa je celkom blízko domu. Vedro som položila na múrik a špagát som priviazala o jeho rúčku. Chytila som druhú stranu špagátu a pomaly som ho ťahala ku sebe čo zapríčinilo, že vedro pomaly klesalo do vnútra studne. Už bolo skoro na dne, keď mi zrazu niekto obtočil ruky okolo môjho pása. Napla som sa ešte viac keď mi tá osoba dala pusu na líce. Ruku som natiahla ku jeho vlasom a pomaly som vydýchla keď som spoznala Kolove vlasy. Otočila som sa ku nemu a on sa pousmial. V ruke som ešte stále držala špagát. ,,Ani nevieš ako som sa zľakla." môj hlas bol trochu ráznejší.

,,Ale mňa si spoznala tak si koniec koncom nemáš na čo sťažovať." prebral si odomňa ten špagát a dal mi rýchlu pusu na pery a možno by aj pokračoval keby sme nepočuli hlasnejšie zhíknutie. Pootočila som hlavou a uvidela vyjukanú Tatiu.

,,Vy dvaja?" opýtala sa prekvapene. ,,Klaus o tom vie?" opýtala sa ďalšiu otázku a keď uvidela, že mlčíme pochopila, že o tom nevie. ,,A čo by na to povedal?" už sa spýtala zlomyselne.

Kol sa k nej rozišiel a za ním som silnejší dopad na vodu z čoho som pochopila, že špagát pustil. To bude ešte lovenie, ale v tejto chvíli je Tatia ozaj dôležitejšia. ,,Kľudne to všetkým povedz, ja sa za Lor nehanbím." povedal rázne a jeho slová ma dojali, lenže ešte je veľmi skoro.

,,Kol!" skríkla som. Dobehla som ku nemu a rozmýšľala som nad tým ako stratí dočasne hlas. Aj sa tak stalo. Naprázdno otváral pusu a silno gestikuloval. Jeho som si už nevšímala a moja pozornosť sa sústredila na Tatiu. Ruky som jej položila na spánky a ona vystrašene ucukla. Chcela som jej tú vzpomienku z hlavy vytesniť. Ešte nikdy som to neskúšala, ale musí sa to podariť. Bolo to ťažšie než som si myslela a nepridával tomu fakt, že sa Tatia snažila nejak brániť. Kol len stál na mieste a sledoval čo sa deje. Po nejakej chvíli Tatia odpadla čo bol asi náznak toho, že to fungovalo. Čo najrýchlejšie som odkráčala od jej spiaceho tela s Kol ma nasledoval.

Hlas sa mu už očividne vrátil, keď na mňa začal rozprávať. ,,Ty sa za mňa hanbíš?" vyznel dosť skleslo.

Zastavila som sa na mieste a zapozerala sa mu do očí. Dala som mu dlhší bozk a odtiahla som sa. ,,Samozrejme, že nie, len ešte nieje vhodná doba aby to všetci vedeli." jeho tvár sa rázom rozjasnila.

,,Si skvelá Lor." preplietol si so mnou prsty. ,,A aj som ti zabudol povedať ako ti to v mojom oblečení pristane."

,,To bol aj zámer, musela som v ňom vyzerať lepšie ako ty." obidvaja sme sa zasmiali a Kol ma potiahol za ruku a viedol ma ku nejakému stromu. Sadol si pod neho a ja vedľa neho. Svoju hlavu som položila na jeho rameno a užívala si tento okamžik len nás dvoch. Aj na to vedro v studni som zabudla, lebo jeho prítomnosť mi úplne maže myšlienky na okolitý svet.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ja dúfam, že vám teraz tie scénky Lol nevadia, lebo je ich trochu viac z dôvodu toho, že som chcela naznačiť ich začínajúci vzťah. *_*

Ak sa vám kapitola páčila môžete určite zanechať vote alebo komentár. ♥ 

See you soon, Laurila :*