It was (no) mistake || [The Originals FF]

XLI

Pomaly som sa zobúdzala a matne som spomínala čo sa stalo. Niekto ma napadol a následne som omdlela. Opatrne som sa posadila, ale bolo mi divné, že som ležala v posteli, veď som predsa omdlela na tvrdej zemi. Na to určite prídem neskôr, lebo teraz ma zaujal vzhľad celej izby, v ktorej som sa zobudila. Už na prvý pohľad som uvidela niekoľko mne úplne neznámych objektov. Opatrne som sa postavila, drevená podlaha pod mojimi bysými chodidlami zavŕzgala a ja som sa so zvedavosťou snažila jeden predmet preskúmať. Bolo to zavesené na stene a podobalo sa to sviečke, ale plameň som nikde nevidela, napriek toho z toho vychádzalo svetlo.

Poplašene som sa otočila keď som zrazu za sebou počula vŕzgnutie podlahy a nič som nestihla zaregistrovať, lebo som sa zrazu objavila na stoličke v úplne inej miestnosti. Nechápala som čo sa stalo a myslím, že to teraz nebolo podstatné, lebo naproti mne stáli dve osoby a mali na tvári vážny výraz a jedná ženská postava nás z obďaleč pozorovala. Ja som sa sústredila na mužov predomnou. Nechápala som tomu čo majú oblečené. Nevidela som žiadnu koženú vestu a ani ani košeľu. Mali na sebe nejaké podivné oblečenie, ktoré som nevedela zaradiť ku ničomu čo som poznala, teda až na nohavice, ale aj tie vyzerali nejako divne.

Chcela som niečo povedať, ale od dverí sa ozvalo hlasné klopanie. Ten čiernovlasý muž sa ozval a prešiel ku mne, zadíval sa mi do očí. ,,Seď tu a nevydaj ani hláska," dokončil a ja som nechápala prečo by som to mala robiť, ale nič som sa nespýtala, lebo všetci traja sa vydali ku dverám a ja som mala možnosť si poobzerať túto obrovskú miestnosť. Po stenách viseli maľby a opäť som všade videla to zvláštne svetlo. S hlbokým výdychom som sa oprela o operadlo stoličky a netušila som či ja som tá divná alebo tí ľudia tu. Keď som začula, že opäť vstupujú do miestnosti, chcela som si prezrieť novopríchodzieho, ale ale zasekla som sa na mieste. To dievča! ,,Tatia?!" povedala som hlasnejšie ako som chcela a všetky páry očí sa na mňa rázom otočili.

,,Kto je Tatia? Ja som Elena," nervózne odpovedala a hľadala odpoveď u svojich pravdepodobne kamarátov. Teraz som sa na ňu pozerala ešte vyjavenejšie, lebo vyzerala presne ako Tatia.

,,Čo keby sme sa radšej presunuli k téme kvôli, ktorej tu sme? S ňou," ukázal na mňa prstom čiernovlasý. ,,Sa porozprávame neskôr," dokončil a potom sa významne zapozeral na druhé dievča s krátkymi vlasmi, ktoré začalo takmer ihneď rozprávať.

,,Najprv musíte pochopiť, že viem len to čo som za tie roky pochytila," začala sa prechádzať, ale ja som ju až tak veľmi nevnímala. ,,A neviem čo je pravda a čo nie. Čo sa týka upírich záležitostí, toto bol vždy problém. Ale Klaus... Viem, že ten je skutočný," po započutí mena mne veľmi známeho som začala veľmi pozorne poslúchať ich konverzáciu.

,,Kto je to?" opýtala sa Elena.

,,Jeden z Pôvodných. Je to legenda," odpovedal jej opäť čiernovlasý mladík.

,,Z prvej generácie upírov," poprvykrát sa ozval hnedovlasý muž, ale ja som ostávala stále zmätená. Upír, také slovo som ešte nepočula.

,,Ako Elijah," po týchto slovách som myslela, že sa od šoku prevalím so stoličkou. Klaus a Elijah, mená použité k jednej téme, to už nemôže byť náhoda, ale nechala som ich pokračovať.

,,Nie, nie," namietlo to druhé dievča. ,,Elijah bol v porovnaní s Klausom len veľkonočný zajačik."

,,Klaus je známy ako aj najstarší upír,"dodal hnedovlasý a Elena od zhrozenia takmer vykríkla.

,,Dobre, takže tvrdíte, že najstarší upír na svete ide po mne?" prečo by Klaus po niekom šiel. Dobre, vyzerá ako Tatia, ale aj tak.

,,Áno. Nie," naraz povedalo to dievča s hnedovlasým.

,,Snaží sa povedať, že pokiaľ to čo tvrdí Rose je pravda-" vmiešal sa do toho čiernovlasý.

,,-Čo je-," doplnila ho ako som už počula, Rose.

,,-A čo nehovoríš, len preto aby sme ťa nezabili-"

,,-Čo nerobím-"

,,-Tak je tu šance, že to môže byť pravda." dokončil túto dlhú vetu čiernovlasý muž, ale ten hnedovlasý sa do toho opäť vmiešal a debata pokračovala.

,,Pozrime sa na to takto, Elijah je mŕtvy, takže nikto iný nevie, že existuješ," po tejto jeho vete som sa už doslova prevalila so stoličkou, ale nikto si to nevšímal. Nie! Neverím tomu čo povedal, jednoducho nie!

,,Toto nemôžeš vedieť," namietla Rose, ale podľa hlasu som počula, že ten čiernovlasý povedal opäť nejakú poznámku.

,,Toto nepomáha,"

,,Pozrite," ráznejšie povedal hnedovlasý. ,,Nikdy som nestretol nikoho, kto by Klausa skutočne videl. Rozprávame tu o storočiach pravdy zmiešanej s nezmyslami. Nevieme čo je skutočné. Vieme len to, že by kľudne mohol mohol byť hlúpou rozprávkou na dobrú noc."

,,Je skutočný a nevzdá sa. Pokiaľ niečo chce, tak to dostane. Pokiaľ sa Klausa nebojíš tak si hlupák." rázne do toho vkročila Rose.

,,Už sa trasieme strachom," spravil si z toho srandu čiernovlasý. ,,Pochopili sme ťa."

Niekto sa zrazu postavil, ale ja som ho nevidela, pretože som sa ešte nestihla pozbierať zo zeme. ,,Kam ideš?"

,,Do školy," podľa hlasu som spoznala Elenu a začula som už len buchnutie dverí.

Teraz prišla moja šanca ozvať sa. ,,Samozrejme, že je skutočný," povedala som to normálnym hlasom a postavila som sa.

,,Vidíte!" vykríkla Rose.

,,Vieš o ňom snáď niečo?" opýtal sa ma čiernovlasý muž ostrejšie.

,,Najprv mi prosím povedzte čo je za deň,"

,,Utorok,"

Povzdychla som si. ,,Myslím dátumovo,"

,,12. júna 2010,"

,,Prepána!" zhíkla som a behom som sa rozbehla ku dverám, ale tesne predomnou sa zjavil hnedovlasý mladík. Zľakla som sa, ale než stihol niečo povedať, luskla som prstami a všetci traja v miestnosti odpadli v mdlobách na zem. Bez nejakého pohľadu na nich som vybehla vonku.