It was (no) mistake || [The Originals FF]

XXXII

Pohľad Rebeky:

Neviem ako dlho som tu bola, ale bola som tu dosť dlho na to aby som si uvedomila, že neprahnem po krvi tej malej čo je divné, lebo zatiaľ s každým čo som sa stretla, mala som chuť aspoň trochu vyskúšať jeho krv. Tak absolútne nechápem prečo u tejto malej nie, ale prikladám tomu obrovské plus, lebo by mi bolo ľúto ju tu nechať samú. Ďalšiu vec čo som si uvedomila bola, že to dievčatko neprestane plakať aj keď som skúšala skoro všetky uspávanky, ktoré nám niekedy spievala matka. A tie boli naozaj účinné pri nás všetkých. Ani netuším ako dlho tu bola sama. Moje vlasy museli byť úplne rozstrapatené, lebo som si ich nespočet krát prehadzovala z jednej strany na druhú. Zavrela som oči aby som sa čo najviac ukľudnila a vtedy som začula ten najkrásnejší zvuk. Ticho. Chúďa, musela sa úplne unaviť. Pootvorila som jedno oko aby som sa presvedčila o svojej domienke. Naozaj zaspala. Úľavne som sa zasmiala, ale dosť potichu na to aby som ju náhodou neprebudila.

Trhla som však sebou keď sa hlasno otvorili dvere a malá otvorila svoje veľké oči a nanovo sa rozplakala. ,,Do hája s vami, Tristan!" moje uši šlo opäť roztrhnúť.

On mi na to neodpovedal, ale pár chvíľ ma prepichoval pohľadom. ,,Rebekah, čo tu robíte?" jeho zlosť som nechápala a snažila som sa vnímať každé jeho slovo aj cez ten plač.

,,Bola tu úplne sama a plakala." stočila som pohľad ku dievčatku. ,,A vlastne, kto je to?" zvedavo som pozdvihla obočie.

,,To je prosím, moja dcéra." odvetil a zobral mi ju z rúk. Oprel si ju o rameno a hladil ju po chrbte.

A kto by jeho chcel? Rozosmiala som sa nad svojou myšlienkou. Určite nejaká pobehlica, lebo som nepočula o žiadnom tehotnom dievčati.  Pretočila som očami, ale moja nálada sa rázom zmenila na nazlostenú. ,,Tak toto je tvoja dcéra a ty si hovoríš jej otec. Necháš ju v izbe úplne samú a ona chúďatko tu plače bohvie ako dlho." založila som si ruky vbok a čakala som na odpoveď.

,,Momentáne nemá opatrovateľku a nikomu už zo služobných neverím. A na túto otázku som vám nemusel vôbec odpovedať.

,,Ale to nič nemení na tom, že ste ju tu nechal osamote."

,,A čo som mal asi tak robiť?" bolo vidieť, že chce rozhodiť rukami, ale v náručí držal malú. ,,Má dva mesiace a nebolo by vhodné keby som ju zobral do sály." odfrkol si a sledoval moju reakciu. Ticho som tam stála, lebo som si uvedomovala, že má sčasti pravdu. To ticho využil a priblížil sa ku mne. Ja som o krok ustúpila. On nadomnou pokrútil hlavou a povedal. ,,Čo keby si sa o ňu starala ty ak ti na tom tak veľmi záleží." to nebola otázka, on mi to oznámil. Nedal mi šancu odporovať a malú mi preložil do rúk. Trochu som sebou cukla.

Povzdychla som si a prijala to, lebo som vedela, že pri mne sa bude mať lepšie ináč by som použila svoje nadprirodzené schopnosti. ,,A ako sa vlastne volá?"

,,Alexandrine Nadeen."

,,To je nádherné meno." žiarivo som sa usmiala. ,,Ale neverím, že ste ho vymysleli vy." unudene som sa na neho pozrela.

,,Prestaňte Rebekah, vaše poznámky pri mne nemajú účinok." to som brala ako urážku!

,,Tak dobre, prejdeme k inej téme. Kde pre ňu viem zohnať jedlo?" opýtala som sa dôležitú otázku a Alexandrine som položila do postieľky, ale pohľad som nespúšťala z Tristana.

,,Stačí zazvoniť na zvonček v rohu miestnosti." ukázal do rohu a ja som chápavo prikývla.

,,Ak ste mi teda zveril túto veľkú povinnosť." začala som ironicky. ,,Čo keby ste odišiel aby som mohla ukľudniť malú?" vyzeral, že dlhú chvíľu neodíde, ale nakoniec bez slova predsa odišiel. Chytila som sa za hlavu a naklonila sa nad postieľku. ,,Neviem prečo to robím, ale sľubujem ti, že sa ti budem snažiť spríjemniť detstvo." zašepkala som a zobrala som ju do náruče aby čo najskôr zaspinkala.

O šesť mesiacov neskôr

Ako každé ráno som sa vybrala do Tristanovej izby. Cez noc som tam vôbec nechodila a nechápem ako Alexandrine utíšil ak sa v noci prebudila. Niektoré dni trávil s malou, ale niekedy sa aj neukázal celý deň. Ani nikomu zo svojich súrodencov som nepovedala kam chodím, lebo ako ich poznám tak by mali nejaké pripomienky. Vstúpila som do dverí a zarazila som sa.

Ešte sa nestalo, že by som prišla skôr ako Tristan odišiel. Každé ráno som bola najprv sama a dosť som sa prekvapila keď som uvidela v posteli ležať Tristana. Snažila som sa tým smerom nepozerať a prešla som rovno k Nadeen. ,,Dobré ráno, zlatko." pošepkala som a ona sa zavrtela. Usmiala som sa a pohladila ju po jej tmavohnedých vláskoch. ,,No poď sem." chytila som ju do náruče a podoprela jej hlavičku, lebo ešte spala.

,,Rebekah, dobré ráno vám prajem." ozval sa Tristan a ja som sa ho snažila nevnímať, ale aj tak som sa otočila. Ale potom som hneď od neho odvrátila pohľad.

,,Mohli by ste si prosím niečo prehodiť cez to pyžamo?" nemyslím, že je to vhodné...

On sa len zasmial a už som nesledovala činnosti, ktoré robí. Zdal sa mi divný, ale veľmi som to neriešila.

Podiška som aj s Nadeen ku stoličke a posadila som sa na ňu. Nadeen sa o mňa oprela a ja som zo zástery vybrala kašičku, ktorú som zohnala ešte predtým ako som prišla.

----------------------------------------------
Ľudia! Čo hovoríte na finále 4. série? Ja OMG! Som tak rada, že túto epizódu nepísala Plec, ale Michael Narducci, lebo ona by ich určite všetkých povraždila ako to má ona vo zvyku -_-

Lúči sa Laurila <3