It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXV

28.8. 1005

,,Freya?" opýtala som sa jej. Tie dni boli naozaj veľmi zdĺhavé. Nič som nerobila. Teraz sme ležali na posteliach.

,,No?"

,,Ja sa nudím."

,,A predstav si aké to tu bolo keď som tu bola sama." zamyslela som sa, muselo to byť skutočne hrozné. Našťastie ma z tejto nudnej chvíle vyrušil hlas Dahlie.

,,Lorraina, poď sem!" ospravedlňujúco som sa pozrela na Freyu a tá nad tým len mávla rukou. Vyšla som z izby a šla za Dahliou. ,,Ako iste vieš, k nášmu nesmrteľnému kúzlu patrí dlhý spánok. Ale tvoj dočasný stav to komplikuje. Rozhodla som sa, že teba z toho spánku na pár rokov vynechám. Konkrétne na toľko až tomu dieťaťu bude šesť. Vtedy upadnete obaja do spánku. Dala som ti túto možnosť aby si si aspoň na tých pár rokov užila voľnosť vo vychovávaní dieťaťa. A varujem ťa, nesnaž sa utiecť, lebo vieš, že si ťa nájdem." dokončila svoj dlhý monológ a ja som oszala z jej slov prekvapená. Ale až po chvíli mi došlo, že to robí preto aby som sa veľmi nevzpierala, keď budem tie dlhé roky s ňou. Ale to nič nemení na tom, že to nemusela vôbec robiť a spravila to.

,,Ďakujem." naozaj úprimne som poďakovala.

,,Hovorím ti to preto, lebo ja mám s Freyou o pár dní do toho spánku upadnúť. A teraz choď zavolať Freyu, lebo potrebujem aby ste mi pre niečo došli." znova nejaké bylinky, ale dnes mi to výnimočne nevadilo, lebo mám dobrú náladu.

,,Čo potrebovala?" spýtala Freya keď som k nej došla.

,,Poviem ti cestou. Teraz sa pohni lebo ideme pre niečo dojsť." Freya si len povzdychla a spolu sme vyšlu von. Pri odchode nám ešte Dahlia povedala čo hľadáme.

Po dlhších minútach cesty sa Freya konečne opýtala. ,,Tak mi to už povedz."

,,Veď hej. Dahlia ma na pár rokov oslobodila od spánku." keď som uvidela ako Freya vygúľa oči rýchlo som dodala. ,,Kvôli tehotenstvu."

,,Aké výhody máš vďaka mojej neterke alebo synovcovi." usmiala sa. ,,Zažiješ na tých niekoľko rokov svoju slobodu." trochu posmutnela.

,,Uvidíš, bude lepšie, raz spolu utečieme." žmurkla som na ňu aj keď viem, že je to nemožné...

,,Posledná vec je, hmm, šalvia púštna."

,,Och, tak to budeme musieť ísť ešte ďalej." povedala Freya, ktorá sa v týchto lesoch vyzná.

Prechádzali sme po lesných cestičkách a naraz sme sa otočili keď sme začuli dupot konských kopýt. Šlo k nám niekoľko jazdcov a zastavili pri nás. ,,Ako sa voláte slečny?" opýtal sa nás ten jazdec, ktorý šiel v čele.

,,Prečo by sma vám to mali hovoriť keď nevieme ani kto ste vy?" ozvala som sa skôr než Freya stihla niečo povedať.

,,Neslušnosť je na našej strane prepáčte." úctivo sa uklonil ten v čele. ,,Sme z neďalekého hradu a keď som vás uvidel tu také samé, chcel som vám navrhnúť, aby ste s nami išli do hradu. Určite by sme tam pre vás našli nejakú prácu a žili by ste si naozaj pekne."

,,A prečo nám to navrhujete?" pretentokrát sa opýtala Freya.

,,Pretože v posledných týždňoch veľa personálu odišlo." povedal celkom vážnym hlasom. Pozrela som sa na Freyu a podiška k nej.

,,Myslíš na to čo ja?" spýtala som sa tichým hlasom.

,,Podľa toho, že na čo myslíš ty."

,,Dahlia." povedali sme obe naraz a pokračovala som už len ja. ,,Za pokus to stojí, nie? Vy obidve upadáte do spánku o pár dní a na ten krátky čas by sme mohli zoslať dosť silné skrývacie zaklínadlo aby nás nenašla. Čo hovoríš?"

,,Ja myslím, že by sme to mohli skúsiť. Môže na nás byť nakoniec len naštvaná, nič nám nemôže spraviť." jej slová som potvrdila prikývnutím. Otočila som sa naspäť ku jazdcom.

,,Ja som Vivianne a toto je Lydia." ukázala som prstom na 'Freyu'. ,,A my tú ponuku prijímame."

,,Skvelé!" ozval sa ten hlavný jazdec. ,,Nasadnite." pokynul rukou smerom k ostatným koňom.

Freya mi pošepkala do ucha. ,,Skvelá práca Viv." potichu som sa zasmiala a prešla k jednému jazdcovi, ktorý mi podal ruku aby som za neho mohla nasadnúť.

Po dlhej ceste, ktorá mohla byť aj niekoľko hodinová, som konečne uvidela hrad pýšniaci sa na vyššom kopci. Bola som rada, lebo som sa už dosť nudila. Pomaly sa stmievalo a ja som tušila, že nás Dahlia začne hľadať. V hlave som si skladala skrývacie zaklínadlo.

,,Nech sa páči slečna." podal mi ten jazdca ruku aby som mohla zoskočiť z koňa.

,,Ďakujem." žiarivo som sa na neho usmiala a vydala sa za tým hlavným jazdcom. Neskôr by som sa asi mala spýtať na mená. Vyzval nás aby sme ho nasledovali a neskôr sa predstavil ako Leonard. Prechádzali sme vstupnou halou a ja som neskrývala svoj úžas nad tými pozlatenými stenami a krásne maľovaným stropom. Leonard nás viedol po schodoch smerom dole. Ostali sme stáť až pred veľkou kuchyňou.

,,Slečny, budete pracovať v hradnej kuchyni. Teda, nebudete variť, ale budete roznášať jedlo do grófskej jedálne. To je zatiaľ všetko. Ráno vás príde niekto prebudiť a vaša izba je tamto. Prajem krásnu noc." dokončil a odišiel.

,,Poď." rýchlo som potiahla Freyu za ruku a vbehla do izby, ktorá by mala byť naša. Zabuchla som dvere a z políc pozbierala sviečky a uložila ich do kruhu. Nesmieme strácať čas. Pohybom ruky som tie sviečky zapálila a Freya si sadla oproti mne. Obidve sme vedeli zaklínadlo a začali sme rovno odriekavať. Okolo nás sa zdvihol vietor a snažila som sa sústrediť len na zaklínadlo. Ani jedna z nás nepovolila až kým sme si neboli isté, že sa kúzlo podarilo. Keď sme si boli isté, že bolo dokončené, ľahla som si na zem a zhlboka vydýchla. ,,Podarilo sa." zasmiala som sa a cítila som, že sa aj Freyi uľavilo. ,,Zajtra nás čaká deň bez Dahlie, čo keby sme si ho naplno užili?"

,,Súhlasím! A teraz navrhujem, poďme spať." povedala a ja som s ňou len súhlasila. Vyškriabala som sa na staršiu posteľ a zaspala od únavy.