It was (no) mistake || [The Originals FF]

XXXV

3.4. 1022 (Alexandrine 16 rokov)

,,Prosím, slečna Leah! Vždy som po tom túžila, túžila som nájsť svoju rodinu." držala som slečnu Leu za ruky a už niekoľko hodín vkuse ju prosím aby ma pustila do sveta a zároveň aby som mohla hľadať svojho otca.

,,A ako to chceš spraviť? Len tak chodiť a pýtať sa na neho? Ani nie je isté či vôbec žije." odolávala mojim nátlakom, ale ja som sa snažila ako najviac som mohla.

,,Prosím, ja ti sľubujem, že sa ti vrátim. Si jediná osoba, ktorú nadovšetko milujem. Ale tu nejde len o hľadanie môjho otca. Chcem spoznávať svet. Veď si počula všetky tie úžasné príbehy cudzincov. Pestrofarebné zvieratá v krajine, kde sú len stromy." zasnene som sa pozrela von oknom. ,,Krajiny bez žiadnej zelene, ale s obrovskou dávkou tepla. Stále rozmýšľam ako to tam môže vyzerať." zašepkala som akokeby mimochodom. ,,To bolo vždy mojim snom, nikdy som nechcela sedieť na hrade." prosebne som sa jej pozrela do očí. Pustila som jej nachvíľu ruky a došla som k mojej poličke, z ktorej som vytiahla knihu. ,,Pozri," ukázala som prstom na prvú stranu a rýchlo prelistovala všetky strany pred jej očami. ,,každý kto niečo hovoril o cudzích zemiach som si zapísala. Nestratila by som sa." hodila som tú knihu na posteľ a sledovala som jej výraz keď rozmýšľala.

,,Oh Alex, neviem či robím dobre, ale sľúb mi, že sa mi vrátiš." objala ma a je som jej začala ďakovať. Zobrala som si svoju brašňu a ukladala som do nej veci. Najprv tú knihu, uhlík a pár mincí. Slečna Leah mi v rýchlosti zabehla pre nečo pod zub na cestu a ja som sa na ňu vďačne pozrela a položila som to na úplný vrch.

Pár sĺz opustilo moje oči a rozbehla som sa do náruče slečny Lei. Vzlkla som jej do ramena a ona na tom bola podobne. ,,Milujem ťa ako svoju dcéru tak mi prosím sľúb, že sa ti nič nestane a, že sa mi skutočne vrátiš." začala som prikyvovať a nezmohla som sa na jediné slovo. Utrela som si oči od sĺz a poslednýkrát som jej dala pusu na líce.

,,Čoskoro sa uvidíme." prisľúbila som a vyšla som z miestnosti. Ona už za mnou nešla a ja som sa obzerala po všetkých stenách aby som si zapamätala čo najviac detailov. Vošla som do stajní a vydala som sa ku môjmu koňovi, Vesne. Vesna mi oňuchala ruku. ,,Poď moja, pôjdeme spolu na výlet."
usmiala som sa a prehodila som cez ňu sedlo a vyrazila som von z panstva a oddala som sa svojmu inštinktu.

7.7. 1022

Bolo to už niekoľko mesiacov. Cez noci som spávala u náhodných rodín, ktorí mi dovolili ostať. Zatiaľ som sa cez oceán nedostala, ale určite to mám v pláne. Doposiaľ som sa cítila šťastnejšia a voľnešia ako kedykoľvek predtým. Každý nový poznatok som si zapisovala do knihy. V tejto chvíli som som bola opretá o strom a zapisovala si poznatky z minulého týždňa a po očku sledovala oblohu plnú hviezd. Dnes som ani nechcela u nikoho prespávať, lebo bolo príjemne a pohľad na mesiac v splne bol skvelo ukľudňujúci.

Uhlík som pustila z ruky keď som začula v diaľke hlasné zvuky hlasov ľudí. Trochu ma pochytila paranoia, a preto som sa postavila, oprášila si sukňu od vetvičiek a vydala sa za tým hlasom. V diaľke som videla obrovskú vatru. Ukľudnila som sa, lebo to boli určite len nejakí osadlíci. Otočila som sa a vydala sa späť ku Vesne, ale tíšene som vykríkla keď sa sčista jasna predomnou objavila mužská postava. ,,Ja-ja som vás nechcela vyrušiť." vykoktala som zo seba a zľakla som sa keď jeho pohľad stvrdol. Chytil ma za ruku a ťahal ma k tým ostatným ľuďom.

Stálo tam veľa ľudí a rozprávali sa v skupinách. Keď začuli, že sme sem prišli, všetci na nás zrazu otočili svoje pohľady. Z davu vyšla jedna vyššia žena a dvaja muži s mohutnými postavami. ,,Kto to je?" opýtala sa tá žena.

,,Len som ju našiel v lese. Doniesol som ju, lebo nám bude prínosom, veď vieš ako to myslím, Aya."

,,Kto ste?!" skričala som, lebo sa ma chytala panika. Tí ľudia boli divní.

,,Neboj, zachvíľu už nebudeš nič cítiť." povedala s úškrnom tá Aya a ja som nechápala význam jej slov. Priblížila sa ku mne a a jej oči sa sfarbili do krvavo červena.

,,Čo ste?!" hystericky som skríkla a ona sa ku mne ešte viac priblížila, chytila moju ruku, ktorú som sa snažila všemocne vykrútiť z jej zovretia, a doslova sa do nej zakusla svojimi zubami. To isté zopakovali aj tí chlapi čo boli za ňou. Kopala som, kričala som, ale nič nepomáhalo. Keď som už myslela, že som na pokraji síl tak sa stalo niečo prekvapivé. Aya a tí muži odomňa odleteli niekoľko metrov dozadu. Keď som si to uvedomila, prikrčila som sa ku zemi čo najviac a držala si krk aby viacej nekrvácal. Párkrát som vzlykla, lebo to bola najhoršia bolesť akú som kedy zažila. Odpratala som si svoje vlasy z tváre a obzerala som sa okolo aj keď bola pravda, že som cez zaslzené oči skoro nič nevidela.

----------------------------------------------
DÔLEŽITÉ!

Od soboty idem na 11 dní do tábora a to znamená, že nebudem aktívna tu na Watte. Možno ešte zajtra vydám predpísanú kapitolu, ale nie je to isté, lebo ju už dlhší čas neviem vôbec dopísať.

Ak zajtra teda tú kapitolu nevydám, prajem vám predčasne krásne a oddychové prázdniny plné pohody 💖🌞 a málo zlých známiek na vesvedčení 😅🙌

Lúči sa Laurila :*