It was (no) mistake || [The Originals FF]

LXX

V diaľke som videla obrovský dom, z ktorého sa ozývala hudba. Vyzerala som z okna a všímala si okolie. Nathaniel došoféroval až na parkovisko kde som si zrazu všimla množstvo ľudí okolo vchodových dverí, ktorí držali v rukách ostré predmety. Prižmúrila som oči a bolo mi jasné, že som poznala tie osoby; Niklaus a Mikael.

Zrazu všetky postavy z dverí na chvíľu zmizli a ja som rýchlo utekala smerom k domu. Z ničoho nič z domu vyletela postava Niklausa, ktorý držal Mikaela a telo Mikaela začalo horieť. ,,Nie!" zvrieskla som a rukou som mávla aby som uhasila oheň na jeho tele. Odstrčila som Niklausa, kľakla som si a rýchlo vytiahla z Mikaelovho srdca kôl. ,,Nie, prosím," zašepkala som a po lícach sa mi spustili slzy.

,,Je to v poriadku, dieťa moje," slabo zašepkal a ja som krútila hlavou.

,,Prosím, buď so mnou stále," dokončila som, ale po chvíli som dodala. ,,otče," videla som ako sa usmial a posledný krát vydýchol. Bola som ako zmrazená, nevedela čo robiť. Čoraz viac a viac sĺz opúšťalo moje oči. Schytila som do ruky kôl, ktorý som vytiahla z Mikaelovho tela a nasledujúce vety mierila smerom k Niklausovi. ,,Prečo? Prečo to muselo zájsť až sem? Určite sa to dalo vyriešiť bez smrti," slabo som povedala a všimla si ako sa ku mne pribižuje, oddialila som sa.

,,Ver mi, iná možnosť tu nebola," odpovedal mi, ale ja som si jeho slová nechcela pripustiť.

,,Drž sa odomňa ďalej!" namierila som naňho kôl a všimla si, že jeho hybridi okolo nás boli pripravení na útok.

,,Prosím, Raina, nerob hlúposti. Vráť mi ten kôl," natiahol ruku smerom ku mne.

Rázne som zamietla a všimla si ako sa ku mne jeden z hybridov začal približovať. ,,Stoj!" skríkla som naňho a opäť sa vytočila smerom k Niklausovi. ,,Ani sa nesnaž o niečo pokúsiť. Stojí proti tebe nahnevaná čarodejnica so smrtiacou zbraňou v ruke. Vážne to chceš risknúť, Klaus," oslovila som ho potichu a uvidela som záblesk emócií v jeho očiach. Nikdy som ho totiž nenazvala inak ako Niklaus. Môj pohľad sa stočil späť k telu Mikaela. Začala som nahlas vzlykať a chcela som opäť povedať niečo Klausovi, ale zastavila ma ruka na mojom ramene.

,,Prosím, Lorraine, poďme," zašepkal mi do ucha Nathaniel. ,,Budeš ľutovať ak niečo spravíš,"

,,Nemôžem ho tu nechať," pozrela som sa smerom k Mikaelovmu telu. Nate ma opäť potiahol za ruku.

,,Musíme ísť, skončí to zle," zašepkal mojim smerom.

,,Nie, nie!" nanovo som sa rozplakala. ,,Niečo musím spraviť, prosím nechaj ma," stále sa ma snažil tiahnuť smerom k autu. Zrazu ma schytil do náruče a odnášal ma. Snažila som sa kopať, ale nepomáhalo to. Aj cez uplakaný pohľad som videla Niklausov zničený pohľad v očiach zatiaľ čo ma Nate posadil do auta. Rýchlo si tiež sadol za volant a odšoféroval preč predtým než by som stihla niečo spraviť.

Celú cestu som plakala, ani na sekundu som neprestala. Bolo mi tak veľmi smutno z Mikaelovej smrti a hlavne z toho, že som s ním nestihla stráviť dostatok času. Je tu toľko vecí, ktoré by som mu ešte chcela povedať.

Nathaniel mi pomohol vystúpiť z auta a pomalou chôdzou som sa dostala až do postele. Ponorila som hlavu do vankúša a naďalej hlasno vzlykala. Nate si k mojej posteli prisunul stoličku a neustále ma hladil po chrbte. ,,Prečo to musel urobiť?" pýtala som sa samej seba až kým som od únavy nezaspala.

Bolo ráno a ja som sa zobudila so štípajúcimi očami a hľadala v miestnosti Natea. Nechcela som počuť nič o včerajšej noci, vedela som, že by som sa rozplakala. Moje kroky viedli do kúpeľne kde som si opláchla tvár. Pozrela som sa na seba do zrkadla; hľadela som na svoje neupravené vlasy a kruhy pod očami. Nevydržala som to, s plačom som dopadla na kolená a hlasno vzlykala. Nemohla som prestať.