It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XIII

1000 n.l./13 rokov

,,Ona tebou manipuluje!" už som sa začala hádať s Niklausom. Bekah si odviedla Elijaha niekde do lesa. ,,Ja s Rebekou sme si to všimli, veď ťa odkopla, bola chvíľu s Elijahom, toho odkopla a teraz je znova s tebou! Urobíš to čo jej na očiach vidíš, ani by som sa nedivila keby si za ňu položil život!"

,,Ale ona ma miluje!" odfrkla som si. On odomňa ustúpil a vyzeral byť dosť zranený.

,,Nemiluje ťa, čo to nevidíš?" hlas mi zlyhával, nechcela som byť naňho zlá, ale mal by otvoriť oči. Prečo je tak tvrdohlavý?

,,To ty nič nevidíš, máš iba trinásť, ešte veciam nerozumieš!"

,,Rozumiem, niektorým veciam viac než si myslíš, aj tým, ktorým by som niekedy rozumieť nechcela..." spomenula som si na smrť tety Lys, urobila to pre mňa, a preto mám ešte väčší pocit viny.

,,Prečo mi toto robíš Lorraine?! Si pre mňa veľmi dôležitá osoba a ty sa mi otáčaš chrbtom."

,,Ja sa ti neotáčam chrbtom, ja sa ti len snažím otvoriť oči a ukázať ti jej pravú tvár!" okolo mňa sa zdvihol vietor aj pár fľaštičiek prasklo. Aj keď už prešlo toľko rokov, stále neviem svoju moc plne ovládať. ,,A táto tvoja hlúposť raz zájde priďaleko!" v krbe sa rozhorel oheň.

,,A to sa mám teraz prestávať stretávať s Tatiou?"

,,To nečakám, lebo viem, že si veľmi tvrdohlavý a počúvaš hlavne svoj úsudok. Ja sa ti to len snažím vysvetliť." mala som slzy v očiach a oheň v krbe prestal horieť. Klesla som na kolená, pretože ma moja mágia dosť vyčerpala.

Niklaus si predomňa kľakol a tuho ma objal. Plakala som. ,,Som z toho smutná keď vidím ako si naivný ohľadom Tatie. Každý muž v dedine ju chce a tebe neprjde divné keď si vyberie práve teba a Elijaha?"

,,Je mi to ľúto Lorraine, ale s Tatiou sa neprestanem stretávať, pretože verím, že toto je pravá láska. Mrzí ma, že som ťa sklamal." pozrel sa mi do očí a odišiel. Na zemi som ostala sedieť dokiaľ neprišla Bekah so správou, že ani Elijah ju nepočúval. Toto dopadne pre našich bratov ešte dosť zle.

          1001 n.l./14 rokov

,,...a tak som jej povedala, že nech si to z tej studne vyloví sama, pretože ja nie som žiadna opica." Kol sa zasmial mojej historke. S ním trávim veľmi málo času, čo ma mrzí a takéto chvíle s ním si veľmi vážim.

,,Tak to na teba musí byť Tatia poriadne nahnevaná."

,,Hej to asi hej, ale mne je to úplne jedno." chytila som ďalší záchvat smiechu keď som si spomenula na jej výraz, ale nepozerala som sa na cestu čo sa mi vypomstilo.

,,Hej Raina, pozor!" neskoro. Narazila som do stromu a spadla som na Kola. Ten sa neprestával smiať.

Otočila som sa hlavou ku nemu čiže som mu ležala na bruchu. ,,To nie je vtipné!" on sa stále neprestával smiať. ,,No tak možno je..." pripustila som nakoniec.

Museli sme vyzerať veľmi divne, pretože sme sa smiali uprostred lúky.

Podoprela som sa rukami a zapozerala sa mu do očí. On sa prestal smiať a so záujmom sa na mňa pozrel. Naklonila som sa k nemu... a dala mu pusu na líce. Rýchlo som sa postavila a utekala som od neho čo najďalej a neprestávala som sa smiať.

,,Ty malá potvora!" dobehol ma a chytil ma za ruky. Bolo mi jasné, že ma dobehne.

,,Ja nie som malá! To si vyprosím."