It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXVI

29.8. 1005

Silné búchanie na dvere ma zobudilo. Čo sa to deje? Až po chvíli som si uvedomila čo sa včera stalo. Moja nálada bola rázom zlepšená. Vyskočila som z postele a utekala ku Freyi. Triaska som ňou. ,,Vstávaj, dnešok si užívame naplno, bez Dahlie." tie posledné slová som jej už zašepkala do ucha a ona sa pousmiala. Kým sa ona vymotá z postele ja si opláchnem tvár vodou, ktorá je vo vedre.

Už obidve prebudené sme vyšli na chodbu, na ktorej vládol ranný zhon. Trochu som znervóznela, ale aj tak sme išli do luchyne. Bola ozaj obrovská. Nečakala som to. Hneď sa nás ujala jedna nižšia bruneta. ,,Slečny, vy ste určite tie, ktoré prišli včera večer. Ja som Leah a vy potrebujete hneď teraz odniesť grófskej rodine raňajky." poplašene som sa pozrela na Freyu keď Leah odišla.

Ani sme si nestihli nič povedať, lebo sa Leah hneď vrátila s troma podnosami. ,,Poďte za mnou." vyzvala nás a my sme ju nasledovali.

,,A ehm, prečo to robíme práve my? Veď nie sme vôbec zaučené." pochybovala Freya. Leah sa zarazene zastavila.

,,Vám to nedošlo?" skúmavo si nás obzrela. Pokrútili sme hlavami. ,,Lebo ste krásne a hodíte sa svojím vzhľadom na stretávanie s grófskou rodinou."

,,To bude asi nejaký omy-"  Freya ma prerušila.

,,Čuš Lo- Via! Teraz neriešme také veci. A mimochodom ďakujeme." žiarivo sa usmiala na Leu. ,,Čo keby ste mi povedala niečo o tej rodine?"  musím uznať, že Freya na to ide logicky... ale aj ja by som sa to možno  spýtala.

,,Najvyššie postavený je grof, Count de Martel. Oslovujte ho prosím môj lord, môj gróf a oslovenia tohto podobné. Jeho manželka zomrela, ale v žiadnom prípade sa o nej nezmieňujte. Má dve deti, Tristana de Martela a Auroru de Martel. Oslovenia sú lord a lady. To je zatiaľ všetko." prechádzali sme cez dlhé chodby a niekoľko schodísť až kým sme sa dostali pred ornamentami zdobené dvere. ,,Odtiaľto už musíte samé. Veľa šťastia." žmurkla na nás a do rúk nám položila tie podnosy. Freya dostala dva a ja iba jeden. Trochu vystrašene som sa pozrela smerom ku nej a zhlboka som sa nadýchla. Muži stojaci po bokoch dverí pomaly otvárali krídla. Nervózne som vošla a stále si opakovala ,,veď si mocnejšia ako oni, veď si mocnejšia ako oni...". Poobzerala som sa po miestnosti a naozaj pri obrovskom stole sedeli traja ľudia. Ja som sa vydala ku červenovlasému dievčaťu. ,,Dobré ráno lady Aurora." slušne som sa pozdravila a postavila strieborný podnos pred lady Auroru.

,,Vidím, že ste tu nová. Mohla by som sa vás prosím opýtať na vaše vemo, slečna?" otočila sa na mňa a ja som videla, že aj gróf a Tristan mi venujú pozornosť.

,,Slečna Vivianne, lady." úctivo som sa uklonila. Muselo to vyzerať asi dosť vtipne.

,,Skvelé!" ona sa postavila od stola. ,,Tristan, otec, prosím ospravedlňte ma." dopovedala a potiahla ma za ruku. Ostala som mierne v šoku, ale tiahnuť som sa nechala.

Zatvorila nás v jednej malej miestnosti. ,,Ehm, prepáčte madam, ale čo potrebujete?" opýtala som sa priškrteným hlasom.

,,Chcem ťa za komornú." odpovedala jednoducho.

,,Prepáčte?" opýtala som sa dosť zmáteným hlasom.

,,Počula si, slečna Vivianne." ani som nestihla nič povedať a hneď ma tiahla späť do jedálne. ,,Otec, oznamujem ti, že si slečnu Vivianne volím za svoju komornú."

,,Ale čo Stienna?" opýtal sa Tristan.

,,Tú vyhodím." odpovedala milým hlasom. ,,Z hradu." potichu dodala a odkráčala pez pozdravenia. Ja som tam stála ako stĺp. Stále som nevedela vstrebať to čo sa práve stalo. ,,Slečna Vivianne!" zakričala lady Aurora z chodby. Pozerala som sa zmätene okolo seba.

,,Utekajte za ňou!" povedal mi dosť hrubým hlasom gróf. Trochu som sa vystrašila, ale hneď som vybehla za Aurorou. Ešte som si stihla všimnúť, že Freya v izbe už dávno nebola.

,,Prvé pravidlo, vždy buď v mojej blízkosti. Nikdy ma nevolaj madam, na to zvlášť upozorňujem." významne sa mi pozrela do očí. Nasucho som preglgla. ,,Teraz ti ukážem kde mám komnatu." stále som bola trocha v šoku, prečo práve ja?

,,Lady, môžem sa vás s dovolením opýtať, prečo ste si vybrali mňa?"

,,Nie, nemôžeš." odpovedala povýšene a ja som ostala len nemo stáť, avšak včas som sa znova rozišla. ,,Túto cestu si prosím ťa pamätaj, lebo ja ťa chodiť hľadať nebudem. A sme tu." otvorila obrovské dvere a ja som vošla dovnútra. Kde som to ja doteraz bývala? Vôbec sa to nedalo porovnávať. Po všetkých stenách boli povešané gobelíny a niekoľko políc plných kníh. ,,Teraz prosím ťa, pôjdeš toto odniesť môjmu bratovi, a nečítaj to, ja sa to dozviem." podala mi zabalený list na striebornom podnose. ,,A daj si kľudne načas." žmurkla na mňa a ja som nechápala čo tým myslí, ale rozhodla som sa to neriešiť.

Vyšla som z izby, ale netušila som kde je izba lorda Tristana. Začala som da pýtať ľudí čo som stretla (pozerali na mňa dosť divne) a tí hovorili, že mám ísť doprava, doľava, úprimne, bola som stratená. Konečne som sa ocitla pred dubovými dverami, ktoré mali byť Teistanove. Chcela som zaklopať, ale prerušili ma stráže pri dverách. ,,Čo potrebujete slečna?"

,,Doniesla som lordovi Tristanovi list od keho sestry lady Aurory. Chcela aby som mu ho predala osobne." odpovedala som so vztyčenou hlavou, ale oni stále nemali k tomu aby ma pustili. ,,Volám sa Vivianne." dodala som a oni v tú chvíľu odstúpili od dverí. Asi sa to muselo veľmi rýchlo rozšíriť. Víťazne som sa na stráže pozrela a zaklopala na dvere.

Zvnútra sa ozvalo rázne ,,Ďalej." vstúpila som a hneď som sa poklonila a pozdravila. ,,Slečna Vivianne, prečo ste prišli?" prišiel ku mne a pobozkal mi ruky. Myslím, že toto nie ke správanie s akým by sa mal správať ku poddaným, ale ruky som mu nevytrhla zo zovretia. ,,Doniesla som vám list od vašej sestry, pane." zdvihla som podnos s lisom a Tristan si list opatrne zobral. Začal čítať a ja som si nebola istá či mám odísť. Chcela som sa otočiť, ale on zdvohol ruku a to bolo znamenie toho, že mám stáť. Tak som ostala stáť na mieste a pozorovala jeho výraz keď ten list čítal. Jeho úsmev sa stále viac a viac rozširoval. Netuším čo sa v tom liste písalo, ale zjavne ho to potešilo. List odhodil na zem a na tvári mu hral úškrn. Priblížil sa ku mne nebezpečne blízko a dych mi vynechával. Vôbec sa mi jeho blízkosť nepáčila.

,,Si taká ktásna." zašepkal a pohladil ma po líci. Odporom som sa otriasla. Čo to robí? Ešte sa ku mne viac priblížil a spojil naše pery. Hneď ako som si poriadne uvedomila čo robil snažila som sa z jeho zovretia vykrútiť, ale on ma držal dosť pevne. Neustále som sa vzpierala a krútila hlavou na všetky možné strany až to on nakoniec vzdal. ,,Čo máš za problém?!" nahnevane sa opýtal.

,,Čo vy máte za problém? Ako ste si dovolili toto spraviť?" na oplátku som sa opýtala ja a poodila som od neho čo najďalej.

,,Moja sestra mi to dovolila." povedal ako by sa nechumelilo.

,,Lady Aurora? Ona má snaď na mňa nejaké vlastnícke právo?" povedala som si hlavne sama pre seba. ,,Pekný zvyšok dňa, pane." hrane som sa uklonila a odišla. Jeho som tam nechala stáť.

Snažila som sa spomenúť kadiaľ vedie cesta do Auroriných komnát a zároveň premýšľala nad činom, ktory spravila. Ona ma len tak predala Tristanovi nech si so mnou robí čo chce? Nakoniec tento pobyt na hrade nebude až taký skvelý ako som predpokladala.

Zaklopala som na dvere Aurorinej komnaty a vstúpila som až po tichom vyzvaní. Mala som chuť jej niečo povedať. Rázne som vošla dovnútra a začala som rozprávať. ,,Lady Aurora, so všetkou slušnosťou, ako ste si dov-" zarazila som sa keď som uvidela ako sa Aurora s niekým bozkáva. Tak ona nemá ani tú slušnosť, že keď počuje, že mś niekto vstúpiť tak s tou činnosťou skončí?

Druhý šok prišiel vtedy keď sa ten muž otočil. Mala som chuť padnúť na kolená a rozplakať sa. On vyzeral byť ešte viac zaskočený ako ja. ,,Lorraina?" zašepkal Niklaus.