It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XI

5. júna 1000 n.l./12-13 rokov

Dnes mám narodeniny. Teda, nikto nevie kedy som sa narodila, ale symbolicky mám narodeniny v ten deň kedy ma teta Lysandra našla v lese. Teraz som na lúke a hľadám nejaké farebné kvety, ktoré by som jej mohla zaniesť k hrobu. Nechodím tam veľmi často, pretože je to pre mňa veľmi ťažké, ale každoročne sem chodím aspoň v tento deň. Už ho vidím z diaľky a začnú mi slziť oči. Je to už šesť rokov. Kvety som položila na kamenný náhrobok a kľakla som si ku nemu a rozmýšľala som nad tým ako by som sa teraz mala keby tu ešte teta Lys bola.

Cestou domov som mala v pláne natrhať si nejaké lesné plody, z ktorých by som si mohla spraviť farby. Maľovanie ma začalo baviť už pred rokom kedy mi Niklaus ukázal nejaké základy. Od tej chvíle som sa dosť zlepšila a už si nepožičiavam farby od neho.

Trhla som sebou keď som za sebou započula kroky, ale hneď som sa upokojila keď som si uvedomila, že to bol Mikael. ,,Ahoj," slušne som sa pozdravila. Od toho incidentu kedy som zistila kto bola Freya, som sa nedokázala rozprávať s Mikaelom tak ako predtým. Neviem čím to bolo; nič som mu nedávala za vinu, ale možno som potrebovala počuť nejakú žiadosť o odpustenie.

,,Dlho som ťa nevidel," skonštatoval a ja som nadvihla obočie.

,,A divíš sa, keď celé dni tráviš sám v lese?"

,,Nie," vydýchol. ,,Nie..." ku koncu sa pousmial a ja som nad ním len pokrútila hlavou. ,,Potrebujem ti niečo povedať," hlavou som mu naznačila nech pokračuje. ,,Viem, že si mi povedala, že sa nemusím trápiť kvôli tomu, že som ti nepovedal o Freyi; ale mám pocit, že odvtedy máme úplne iný vzťah, a preto by som sa ti chcel úprimne ospravedlniť," dosť ma prekvapilo čo povedal, pretože som ho v živote nepočula sa ospravedlniť.

Došla som bližšie k nemu a objala som ho. ,,Samozrejme, že tvoje ospravedlnenie sa prijíma," zasmiala som sa a opäť som od neho ustúpila.

,,Dievča moje, ty jediná si ma nikdy nesklamala."

Jeho slová ma dojali, nikdy mi nič také nepovedal; a pokiaľ viem, tak nikomu z jeho detí. Na jednu stranu mi to prišlo ľúto, ale na tú druhú som bola rada, že naše puto sa obnovilo. Na maliny som mu vykašľala a začala som mu rozprávať kopu zážitkov, ktoré som za posledný rok zažila a on pri nich nebol.

Po hodnej chvíli rozprávania mi zišla na um myšlienka, ktorá ma trápi už pár mesiacov. ,,Môžem sa ťa niečo spýtať? Otázku, ktorá ma ťaží už dlhšie?"

,,Áno, samozrejme." odpovedal rýchlo.

,,Vieš, ma-mal by si ma takto rád aj keby som sa nepodobala na Freyu?" s očakávaním som sa na neho otočila.

On akoby primrzol na mieste, stále keď bola zmienka o Freyi pozastavil sa. Potom si uvedomil aj význam celej vety a vyzeral dosť prekvapene. Otočil sa na mňa, ale nič nehovoril. Dlhé minúty nič nehovoril. To som pochopila ako znamenie. Nemal by ma tak v láske keby som nevyzerala ako jeho prvorodená dcéra. Rozbehla som sa a bola som myšlienkami úplne inde, za sebou som počula už len volanie svojho mena. Asi pochopil, že nemá cenu za mnou utekať.

Oči mi vlhli a začali ich opúšťať sklenené slzy smútku a zrady. Možno som celý náš vzťah teraz pokazila, ale vôbec som nerozumela tomu prečo som to brala tak ťažko. Mikael bol pre mňa otcom už od malička a touto jednou konverzáciou som ho úplne stratils.

Len som čakala kedy sa potknem o svoje nohy a spadnem, čo sa prekvapivo nestalo, ale stalo sa niečo iné. Narazila som do niečoho mäkkého? Bola to osoba, ktorá ma zachytila pred pádom. Cez uslzené oči som nič nevidela, ale podľa hlasu so spoznala, že to bol Kol. Ja som stále plakala.