It was (no) mistake || [The Originals FF]

XXXIV

,,Musíme ísť preč. Hneď teraz! Mikael." to jediné slovo mi stačilo pre to aby som začínala panikáriť. Obzrela som sa na Elijaha a ten prikývol. Zobrala som Nadeen do náruče a nadprirodzenou rýchlosťou som ju odniesla do Tristanovej izby a položila ju do postieľky.

,,Je mi to tak ľúto, že musím odísť. Viem čo som ti sľúbila, ale inak to nejde. Prežila som s tebou naozaj pár krásnych mesiacov a pripomenula si mi detstvo." pobozkala som ju na čelíčko. ,,Neviem prečo to robím..." pretiahla som si cez hlavu retiazku zo striebra s R-kom v čarodejníckych znakoch. Kedysi mi ju darovala matka, ale Nadeen mi naozaj prirástla k srdcu. Prehodila som ju cez jej krk a naposledy som sa na ňu pozrela a odišla som na nádvorie kde som sa mala stretnúť s mojimi súrodencami.

,,Elijah, kde je Tristan?" musela som sa toto ešte opýtať, lebo Nadeen som v tej izbe nemohla nechať dlho samú.

,,Je preč."

,,Ako to myslíš preč?!"

,,Ovplyvnil som jeho, Auroru a Luciena aby sa vydali cez oceán a navnadili stopu tam aby Mikael šiel úplne iným smerom."

,,Oni, oni sú monštrá tak ako my?" koktala som a spájala si dve a dve. To preto sa dnes Tristan choval tak divne. ,,Ale prečo si to spravil? Je to otec Nadeen! Teraz sa o ňu nemá kto starať!" buchla som ho do hrudi a jedna slza opustila moje oko, pretože mi bolo malej Nadeen veľmi úto. Teraz nemá otca...

,,Bola to nutnosť, ak som chcel svoju rodinu ochrániť. A teraz Rebekah, musíme vypadnúť!" poslednýkrát som sa ešte ohliadla na hrad kde som strávila krásne necelé dva roky svojho života a rozbehla som sa za zbytkom svojej rodiny. Už Nadeen pravdepodobne nikdy neuvidím, nesmiem sa kvôli nej už trápiť. Veď ona zažije určite krásny život. Utrela som si oči od sĺz, ktoré vyšli za posledné minúty a utekala som.

Pohľad tretej osoby:

Hlavná služobná kuchyne Leah prechádzala po hradných chodbách a mala namierené do izby lorda Tristana. Strážiam pred jeho dverami kývla a oni ju pustili dovnútra.

Poobzerala sa po miestnosti, ale nikoho nevidela okrem malého bábätka, ktoré pokojne spalo. Nechápala čo tu to bábätko robí. Nikde na hrade nepočula klebety o dieťati grófskej rodiny. Opýtala sa aj stráži na chodbe tí jej tvrdili, že grófsku rodinu už nikto pol dňa nevidel a zmizli aj s deťmi grófa z vedľajšieho panstva. Ak teda lady a lord zmizli, nemôže tu nechať tú sladkú dušu čo spí v postieľke samú. Zobrala ju na ruky bez toho aby ju zobudila. Ak sa teda grófove deti vrátia, bábätko im samozrejme vráti, ale keď sa neobjavia, nemôže riskovať to, že skončí v horších rukách. Leah si vždy priala miminko, ale jej povinnosti na hrade jej to nikdy nedovolili. Možno sa bude aspoň chvíľu cítiť ako dôležitá osoba pre toto malé dievčatko.

8.6. 1016 (Nadeen, 10 rokov)

Pohľad Nadeen:

,,Slečna Leah! Slečna Leah!" kričala som a vrážala som do ľudí na chodbe. Hneď som sa im ospravedlnila a oni nadomnou pohoršene krútili hlavami. Ich myšlienky ma vôbec nezaujímali a pridržala som si svoju retiazku aby som ju náhodou neztratila, lebo ja by som to dokázala.

Rozrazila som dvere kuchyne a všetky pohľady sa na mňa rázom presunuli. Niektorí sa tomu zasmiali, lebo ma už poznali, a niektorí moje správanie nekomentovali. Slečna Leah ku mne hneď pribehla a krútila nadomnou hlavou. ,,Alexandrine! Trochu sa kroť." povzdychla si a poodhrňovala mi z tváre moje tmavo hnedé vlasy.

,,Prepáč." odpovedala som s vážnou tvárou. Slečnu Leu som si neskutočne vážila, lebo ma vychovala skvelo, ale ja som jej to celkom kazila svojou povahou. Ale keď došlo na vážnejšiu tému, vedela som sa tváriť dosť formálne. Potiahla som ju za ruku a vytiahla ju z kuchyne a zavrela som za nami dverami. ,,Už to chcem vedieť, prosím." pozrela som sa jej do očí. Ona bez váhania pokrútila hlavou. ,,Ale noták. Sľúbila si mi to a ja už mám právo to vedieť. Veci o svojich rodičoch." takto som na ňu doliehala už niekoľko týždňov a celá som sa rozjasnila keď nepatrne kývla. Vrátila sa ešte do kuchyne aby mohla ohlásiť svoju neprítomnosť a potom ma ťahala do našej izby. Celou cestou som nadšene poskakovala, lebo na tento okamih som čakala pár rokov.

Sadla si na posteľ a založila si ruky na stehnách. ,,Tvoje meno je Alexandrine Nadeen, ako vieš." prikývla som a napäto počúvala ďalej. ,,Ale nevieš svoje celé meno. Alexandrine Nadeen de Martel." prekvapene som otvorila oči.

,,Po-počkať, ako gróf Count de Martel?" skoro nečujne som zašepkala.

,,Si dcérou jeho syna, lorda Tristana de Martela, ktorého nikto viac už ako desať rokov nevidel."

,,Nerobíš si zo mňa srandu, však nie?"

,,V žiadnom prípade." zamietla a postavila sa. Šla smerom ku skrini a odtiaľ vytiahla úplne malé šatičky pre bábätko. ,,Toto si mala na sebe keď som ťa našla. Niekto na to aj vyšil tvoje meno." ukázala na chrbát tých šiat a ona mi tie šaty podala do rúk aby som si ich prezrela.

,,A toto mám tiež od svojich rodičov?" ukázala som na svoju retiazku.

,,To popravde netuším od koho máš." smutne sa usmiala. Chápavo a celkom sklamane som prikývla.

,,Ďakujem, že si mi to povedala, slečna Leah." objala som ju a z jej skelných očí jej vyšlo pár sĺz. ,,Stále si to ty kto ma vychoval a je mi jedno, že som vnučkou samotného grófa. Neopustím ťa, nikdy" ale svojho otca budem hľadať, pomyslela som si, ale túto myšlienku som nepovedala nahlas.

----------------------------------------------
Prosím, že to nie je pravda. Finále PLL.
Jedna veta. Som neuveriteľne sklamaná. Dali tam úplne novú postavu, ktorú vôbec nepoznáme. Ostalo toľko nevysvetlených vecí...
Ja: Ztraceni mali najhoršie finále.
Marlene: Podrž mi pivo.
Najprv to bol šok, ale potom mi to prišlo dosť zlé. Mala som pocit akoby som pozerala nejakú paródiu... 😕
S tým AD-čkom to spravili úplne rovnako ako s A-čkom. Vzťahy medzi sebou (ďalej tu nechcem spoilovať)
Jednoducho som sklamaná. Toľko rokov môjho zmivota prišlo navnivoč...