It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXVIII

30.8. 1005

,,Lady Aurora vás už očakáva." prehovoril jeden zo strážnych pri Auroriných dverách. Prikývla som na znak, že som rozumela a vstúpila som.

,,Dobré ráno milady." poklonila som sa aj keď mi to bolo proti srsti.

,,Aj tebe." usmiala sa na mňa a sadla si za stôl. ,,Potrebujem na dnešný deň krásny účes. A nech vydrží až do večera, spolieham na teba."
Netušila som čo odo mňa chce. Ona si myslí, že viem robiť účesy na vysokej úrovni? V živote som zapletala len Rebekine a Freyine vlasy a stále som spravila len obyčajný zapletený cop. Povzdychla som si a začala som Aurorine červené vlasy rozčesávať.

To ona prerušila to ticho medzi nami. ,,Ani som sa ťa nestihla spýtať, ako to dopadlo včera?"

,,Čo máte na mysli?" nechápala som. Asi nemyslí to ako som ju našla s Niklausom.

,,Predsa včerajšiu návštevu Tristana."

Zasekla som sa v pohybe. Jej nestačí to, že zo mňa chcela urobiť hračku Tristana, ale ešte sa ma aj pýta ako to dopadlo?! ,,Na toto vám nehodlám odpovedať." povedala som trochu tvrdším hlasom.

,,To beriem ako kladnú odpoveď." odpovedala s kľudným hlasom a ja som sa na to už rozhodla neodpovedať. Vo vnútri mňa to hnevom vrelo.

14.9. 1005

,,Tak, čo na to hovoríte?" opýtala som sa Aurory potom ako som jej doplietla vlasy na dnešný bál. Po väčšinu času som ani nevedela čo poriadne robím a to by som už za ten čas mala mať získané nejaké skúsenosti...

Aurora sa obzrela v zrkadle. ,,Môže byť." pripustila s výrazom alá toto som od teba vážne nečakala.

,,Potrebujete ešte s niečím pomôcť?" popravde by som od nej najradšej už mala pokoj, ale to bohužiaľ nie je možné, lebo dnes je ten bál a ja budem musieť byť v jej stálej blízkosti.

,,Ale samozrejme! S výberom šiat." zaviedla ma do jej šatníka a ja som sa nevedela vynadívať. Šaty z rôznych drahých látok, všetkých farieb. ,,Potrebujem dnes zažiariť." oznámila mi.

Musela som byť slušná a preto som odpovedala. ,,Lady Aurora, ale vy žiarite stále."

,,Oh, ďakujem Vivianne. Ale dnes musím byť ešte výraznejšia ako obvykle." začala som premýšľať nad vhodnou farbou šiat. To snáď potrebuje niekoho aby jej pomáhal sa obliekať?

,,Podľa mňa by vám sedeli šaty azurovo modrej farby. Vynikli by vám vlasy." skúsila som a ona so mnou súhlasila. Začala som si obzerať šaty tejto farby až som vybrala šaty so zlatými ornamentami na sukni.

,,Skvelý výber!" pochválila ma a šaty mi zobrala z ruk a položila ich na posteľ. ,,Tak a teraz ty."

,,Prosím?" opýtala som sa celkom nechápavo.

,,No musíme ti vybrať šaty, ktoré by ladili k mojim aby ostatní vedeli, že patríš ku mne." povedala mi ako hlúpej a išla si prezrieť šatník ešte raz. Čo je toto za tradíciu? Aby vedeli, že patrím k nej? A čo keď s tým nesúhlasím, to nemôžem mať svoj vlastný vlus? Vybehla zo šatníku a v rukách držala nádherné modré šaty, ktoré boli podstatne menej kráľovské, ale stále to boli najkrajšie šaty aké som kedy videla. Pri predstave, že ich budem mať večer na sebe som sa musela usmiať. Tak to možno nebude až také zlé ako som si myslela. ,,Podľa tvojho výrazu súdim, že sa ti páčia." skonštatovala a dala mi ich do ruky. ,,Teraz by si sa mala ísť pripraviť." žmurkla na mňa a doslova my vyhodila z izby. Nevšímala som si to a rozišla som sa ku mne do izby. Celkom som nechápala prečo som sa mala chystať už teraz, lebo bál začína až podstatne neskôr, ale brala som to pozitívne. Mala som celé doobedie voľno od Aurory.

Už dlhšie sa snažím nejako si zopnúť vlasy, ale vôbec sa mi nedarí. Ako mi v tomto ohľade chýba Rebekah. Povzdychla som si. S vlasmi som to vzdala a nakoniec som ich mala len rospustené. Tým nič nepokazím.

Navliekala som si šaty a trochu som sa zarazila nad mojim bruškom. V poslednej dobe dosť narástlo a keď počítam správne tak som v 3. mesiaci. Pomaly som si zapla šaty a rozmýšľala som či je bruško veľmi vidieť, lebo tieto šaty boli dosť obtiahnuté. Ale s tým nič nenarobím... Som taká blbá. Prečo robím také chyby? Niež by som miminko nechcela, ale to bábätko bude v moci Dahlie a to si nezaslúži. Čo ak ma Dahlia odstrihne od kúzla nesmrteľnosti a to dieťa si vezme? Ale teraz by som nad takými vecami nemala rozmýšľať, lebo sa dnes večer musím od všetkých vecí odreagovať (aj keď tu je stále Autora...). Vyšla som z izby a mierila si to ku Aurore. Začala som si uvedomovať to, že pravdepodobne budú na bále aj Mikaelsonovci a nevyhnem sa im aj keď som sa o to snažila tie týždne predtým. Pre túto chvíľu mi aj príde výhodné, že sa budem musieť držať celý čas Autory.

,,Vyzeráte úchvatne." povedala som kompliment Aurore. Je to divné hovoriť neúprimné komplimenty.

,,Ďakujem. Vyrazíme?" len som prikývla a čakala kým vyjde na chodbu. Na druhú stranu si od nej musím udržiavať dostatočný priestor, lebo na nej nemôžem byť nalepená.

,,Lady Aurora!" zvolal hlásateľ keď sme obe vošli do sály. Bolo tu strašne veľa ľudí. Ku Aurore sa už nahrnuli všetci nápadníci, ktorí by ju chceli požiadať o tanec. Ja mám pokyn stáť obďaleč a sledovať ju keby náhodou niečo potrebovala. Hudba začala hrať a ja som sa oprela o stenu. Ja sa tento večer unudím. Našťastie nebolo moje hlasné povzdychnutie počuť. Sledovala som ako Aurora tancuje s Niklausom a snažila som sa tváriť nenápadne. To posledné čo potrebujem je to aby som na seba strhávala pozornosť. Z môjho premýšľania ma až vytrhlo odkašľanie si niekoho. Otočila som hlavou a vôbec ma neprekvapilo, že tam stál Tristan.

,,Lord Tristan, potrebujete niečo?" opýtala som sa so značným nezaújmom v hlase.

,,Viete, slečna Vivianne, prišiel som vás požiadať o tanec. Stojíte tu taká sama a chcel by som vás na chvíľu zabaviť."

Slušnosť mi nedovolila odmietnuť aj keď to bol Tristan. ,,Samozrejme." podala som mu ruku a on ma viedol na parket. Zachytila som ešte ako sa na mňa Aurora usmieva. To dievča som absolútne nechápala. Ona mi chcela dohodiť jej brata?

Spamätala som sa až keď mi položil Tristan ruku na pás. Trochu som spanikárila, lebo by mi mohol cítiť bruško. Nedala som na sebe poznať nervozitu a jednu ruku som mu položila na plece. Tú druhú ruku mi chytil a vystrel ju pred nás. Nechala som sa ním viesť, lebo on bol naozaj výborný tanečník. ,,Ani som vám nestihol povedať, že dnes vyzeráte skutočne prekrásne."

,,Aj vám to svedčí." oplatila som mu to aj keď ja som hovorila nepravdivo. ,,Mohla by som sa vás niečo opýtať?" ani som nepočkala kým kývol a pokračovala som ďalej. ,,Prečo tancujete práve so mnou keď je tu toľko iných dievčat, ktoré stoja o tanec s vami?"

Vyzeral, že túto otázku čakal. ,,Lebo sa mi páčite. Vaša odhodlanosť, odmietavosť, priťahuje ma to." žmurkol na mňa a ja som sa mu v tú chvíľu chcela vymotať z objatia. On si ma však pritiahol naspäť. ,,Nie tak rýchlo." zašepkal mi do ucha. ,,Nechceš predsa aby som vyzradil tvoje malé tajomstvo." snáď tým nemyslí! Moja myšlienka sa potvrdila keď mi položil dlaň na brucho a pohladkal ho. Ako to mohol vedieť?! ,,Vieš, v tejto krajine sa trestá neschválené tehotenstvo. Smrťou. Neschválené od grófskej rodiny." otriasla som sa. ,,Stačí povedať a tvoja hlava bude oddelená od tela." zhrozila som sa. Mne by sa nič nestalo, ale o to dieťa nechcem prísť.

,,Čo odomňa chcete?!" opýtala som sa so zaťatými zubami. Bolo mi jasné, že niečo chcel inak by mi to nehovoril.

,,Prehlásite, že to dieťa je moje a budem ho môcť vychovávať."

,,To nemyslíte vážne!"

,,Ále áno myslím, drahá."

Nedalo mi a muselo som sa spýtať spýtať. ,,A aký by to malo zmysel pre vás?"

,,Vychovával by som ho s vami. Grófska rodina bude mať potomka a vy by ste si mohli žiť v zlate. Viete, neviem či by mi mohol niekto tak popliesť hlavu ako ste to spravili vy." naozaj som dúfala, že žartuje, že nič z tihto nemyslí vážne. Ale on vyzeral naozaj vážne.

,,V žiadnom prípade! Čo si o sebe myslíte?!" povedala som hlasnejšie ako som chcela a vykráčala som z miestnosti.