It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XXII

Pohľad Kola:

Prebudia ma záblesky ostrého svetla a ja pomaly otváram oči. Čo sa to deje? Spomenul som si čo sa stalo ráno. Otec ma bodol nožom do brucha, ale neznamená to, že mám byť mrtvý? A mŕtvy určite nie som, lebo na to sa cítim príliš živo. Ohmatám si brucho, ale na ňom niet ani škrabanca, len zaschnutá krv. Poobzerám sa okolo po izbe a vidím, že sa aj ostatní moji súrodenci prebúdzajú a chcel som sa ich spýtať či nevedia čo sa stalo, ale to by nesmela pribehnúť matka dovnútra a s niekým ešte prišla. Nejaké staršie dievča, ktoré som nepoznal. Matka sa prihnala k Rebeke a Niklausovi a dievčine rozrezala dlaň malým nožíkom až začala stekať krv z ruky. Matka Elijahovi a Beke niečo zašepkala a oni si pričuchli k tej krvi a napili sa. No fuj! Ostal som zarazený. Piť krv? Čo to má byť?! To isté zopakovala aj pri Nikovi a pomaly sa blížila s unavenou dievčinou ku mne.

Odvracal som hlavu, ale matka mi ju násilím otočila k nej. Pozeral som sa jej do očí a dával jej jasne najavo, že ja sa tej krvi ani nedotknem. Vo chvíli mojej nepozornosti mi ruku dievčiny pritisla k perám. Snažil som sa akokoľvek vzpierať, ale po chvíli som sa nevedel poriadne nadýchnuť a preto som sa napil. Krv mi pomaly stekala do hrdla, ale po chvíli, na moje prekvapenie, chutila ako najlepší nápoj aký som kedy pil. Nevedel som sa odtrhnúť od tej lahodnej krvi, ale matka potiahla dievča za ruku a šla ku Finnovi. Šokovane som sa pozrel Elijahovi do očí. Čo sa to práve stalo? Môj pohľad som otočil na sestričku a na nej bolo vidieť, že sa každou chvíľou rozplače. Opatrne som ju objal a ona sa vtedy rozplakala. ,,Pššš, Bekah." začal som ju hladiť po chrbte.

,,Čo sa práve udialo?" neveriacky zašepkal Elijah. ,,My sme boli prebodnutí nožom, následne sme oživli, po rane neostala ani zmienka a teraz nás naša vlastná matka nakŕmila ľudskou krvou?" ďalej pokračoval v šepkaní. Nech nám už niekto vysvetlí čo sa deje. Rebekah sa mi stále triasla v náručí a po chvíli nadvihla hlavu, lebo matka začala rozprávať.

,,Určite si žiadate vysvetlenie, to vám hneď dám." prešla nás všetkých pohľadom. ,,Po smrti Henrika som sa úplne zrútila. Prišla som o dve svoje deti a ani jedno z nich nebolo dospelé. Rozhodla som sa konať. Celé tie roky som pracovala na kúzle, ktoré z vás urobí odolné proti akýmkoľvek zraneniam. Nezomriete ani na starobu. Ja by som sa nedokázala pozerať na to keby mi ešte niekto z vás odišiel." preboha?! Počul som práve to čo som počul? Ona z nás spravila nesmrteľné bytosti. Rebekah spustila plač nanovo. ,,Len vo všetkom je háčik. Ak budete chcieť mať pokojný život, budete musieť piť krv, ľudskú." stuhol som na mieste presne tak ako ostatní moji súrodenci. Živiť sa krvou? A čo Bekah? Veď ona by nedokázala ublížiť nikomu. A vôbec myslela matka na nás? Ako sa my budeme mať? A vtedy som si spomenul. To muselo byť to kúzlo, ktoré si zobrala matka z Lorinej knihy kúziel. Lor!

,,Matka, a čo Lor?" opýtal som sa ostro.

Ona si len odfrkla. ,,Ona nie je naša rodina."

Postavil som sa a skričal som na ňu. ,,Toto si práve nepovedala! Tým chceš povedať, že si sa o ňu nikdy nezaujímala?! Kde je?!"

,,Áno, presne to chcem povedať. A neboj, o ňu je postarané." hovorila stále kľudným hlasom.

,,Čo si s ňou spravila?" vyletela na ňu Rebekah.

Otočil som sa k Beke. ,,Prosím, sadni si, si úplne vystresovaná zo všetkého." pošepkal som jej do ucha. Ona len zvesila hlavu a pomaly prešla k Elijahovi a tomu spadla do náruče. Otočil som sa naspäť ku matke. ,,Už sa nebudem opakovať, kde je Lorraina?"

,,V bezpečí." opäť odpovedala kľudne. Už som to nevydržal a chcel som na ňu zoslať nejaké útočné zaklínadlo, ale zarazil som sa. Necítil som v sebe žiadnu mágiu. Od strachu som začal pozerať do steny a v hlave mi pracovali kolečka. Ja neviem čarovať?

,,Kde mám svoju mágiu?" zaškrípal som zubami.

,,Aby som to kúzlo mohla zoslať, musel si obetovať svoju mágiu." pokrčila ramenami.

,,Ale ja som s tým nesúhlasil!" skríkol som na ňu a v pozadí som počul Rebeku ako sa znova roztriasla.

,,Ja chcem ísť preč." povedala potichu Bekah. ,,Lijah, poď prosím so mnou."

,,Samozrejme." Elijah sa pohotovo postavil a chytil Beku okolo pásu. Sledoval som ich ako vychádzajú z dverí, ale v ten moment ako prekročili prah dverí obaja skríkli a rýchlo skočili naspäť dovnútra.

Rozbehol som sa ku nim. ,,Čo sa deje?" starostlivo som si obzrel Beku, ktorá mala spálenú kožu.

Nik sa postavil a rozišiel sa k nám. Pomaly dal ruku na slnečné svetlo, ale v okamihu kedy sa to stalo, zasyčal a pritiahol si ju k telu. ,,Čo si to spravila?" rozzúrene sa Nik otočil na matku.

,,O tomto som prísaham nepočula!" povedala trochu zarazene.

Nevšímal som si jej obranné rečičky a tiež sa priblížil rukou ku svetlu. Nič sa nestalo. Skúsil som vyjsť von, ale nič sa mi nestalo, cítil som sa úplne v poriadku. ,,Neviem či si zo mňa robíte srandu alebo ja som divný." pýtavo som sa na všetkých pozrel. Nikto nič nehovoril a pozerali na mňa v nemom úžase. Matka sa ku mne rozišla a chytila ma za ruku kde som mal Lorin prsteň. ,,Nedotýkaj sa ma." a striasol  som jej ruku z tej mojej.

,,Ten prsteň, ten kameň, ten čo ti dala Lorraina." zašepkala si pre seba a odišla naspäť dovnútra. Ja som tam ostal ešte dlhú chvíľu stáť.

Pohľad Rainy:

Ten čas kedy Kol zomrel:

Už som sa bariére nebránila, vedela som, že to nemá zmysel. Až kým ma niečo neprebudilo. Cítila som ako sa mi vracia časť mojej mágie, ktorú som dala do Kolovho prsteňa. Vtedy som si to uvedomila. Nikto nemôže to puto roztrhnúť okrem mňa alebo... Nie, nie, nie... Kol nemohol byť mŕtvy! Nemohlo sa mu predsa nič stať. Pár minút som hľadela do prázdna až som hystericky skríkla. Naozaj bol Kol mŕtvy ináč to nedáva žiaden zmysel. Spustila som plač, pri ktorom som párkrát naozaj hystericky skríkla. Nevedela som dýchať, nevedela som sa prestať triasť. Rozbehla som sa k bariére, ale v polke cesty sa mi kolená podlomili a ja som spadla. Nevšímala som si to a ešte raz sa postavila. Začala som búchať päsťami na bariéru a tú fyzickú bolesť som nevnímala, iba tu psychickú. Po dlhej dobe plakania som sa vyčerpala a skĺzla som chrbtom po bariére. Ani neviem kedy som odpadla do tmy.

Asi o tri týždne neskôr:

Neviem aký dlhý čas sa tu len bezúčelne prechádzam. Som úplne vyhladnutá, lebo potravu mi zabezpečujú len lesné plody a vodu pijem tú z potoku. Moje šaty sú na niektorých miestách roztrhané z dôvodu toho, že som ich párkrát zachytila o ostrejšie konáre. Vlasy som mala úplne strapaté a oči úplne červené, lebo som plakala v podstate stále. Za tie dni som si uvedomila jednu dôležitú vec. Milujem Kola, ale už mu to bohužiaľ nebudem môcť nikdy povedať, ale cítim, že sa moja smrť pomaly blíži a ja sa stretnem s Kolom a budem mu to môcť povedať. Preto sa aj na tú smrť celkom teším teším? Z rozmýšľania ma vytrhli zvuky krokov, ktoré som za sebou počula. Poplašene som sa otočila a pred sebou som videla ženu s naozaj dlhými tmavými havraními vlasmi a sebavedomým pohľadom v očiach.

,,Ahoj Lorraina." prehovorila a usmiala sa na mňa. Ostala som v šoku z toho, že poznala moje meno.

,,Kto ste?" môj roztrasený hlas bolo naozaj počuť.

,,Volám sa Dahlia a môžem ťa naozaj ubezpečiť, že sa ma nemusíš báť."