It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory VII

996 n.l./9 rokov

,,Vieš čo, Bekah?" úsmev mi hral na tvári. ,,Keď vyrastiem, tak si vezmem tvojho brata za muža!" s Rebekou sme chodili po rôznych lesných cestičkách, ktoré išli popri potoku. Rebekah na mňa prekvapene zažmurkala a potom sa rozosmiala.

,,A ktorého?" doberala si ma.

,,Tak to ešte neviem, ale nejakého si už vyberiem," rozprávala som a silno som gestikulovala. ,,mám predsa toľkých na výber, Lijah, Niklaus, Henrik, Kol, Finn. Mám ďalej menovať?" počítala som na prstoch a otočila som sa na Beku.

,,Ja si myslím, že si už vymenovala všetkých." zamyslela sa a zapozerala sa na strom.

Rozbehla som sa smerom k lúke a ju som nechala tam stáť. ,,Chyť si ma!" volala som za seba.

,,Hej!" zvýskla a rozbehla sa za mnou. Všade naokolo boli pestrofarebné kvety a motýle. V strede lúky stál obrovský svetlo hnedý strom, ktorý už pravdepodobne bol veľmi starý. Behali sme okolo toho stromu a mne viali vlasy vo vetre. Bola to nádherná chvíľa. Ľahla som si do vysokej trávy a počula som ako si Rebekah ľahla vedľa mňa. Rozmýšľala som nad naším putom. Boli sme ako neodlučiteľné kamarátky, bola moja rodina.

Stála som plakala, aj keď sa ku mne zbehli všetci členovia rodiny. Rebekah ma kolísala v náručí a snažia sa ma ukľudniť. Asi si myslela, že ona mi môže najviac pomôcť, pretože sme mali najsilnejšie puto. V tejto chvíli mi však nemohol nikto pomôcť. Ani Mikael svojími otcovskými objatiami, ani Klaus svojimi záchranami a dokonca ani Kol so svojou schopnosťou každého rozosmiať. Cítila som sa sama aj keď som bola obklopená samými skvelými ľuďmi. Rozmýšľala som aj nad tým či som niečo nemohla spraviť niečo ja so svojimi kúzlami keď mi teta Esther spomínala, že som veľmi mocná čarodejnica.

Preplakala som vtedy celé dni.

Nie, teraz nechcem plakať, dnes nie, dnes trávim deň s Bekou a chcem si ho naplno užiť. Otočila som sa smerom ku nej a podoprela som si hlavu rukami. Ona spravila to isté. ,,Raina, takže ty si sa rozhodla, že si vezmeš jedného môjho brata? Alebo mám skôr povedať Lora?" spýtala sa Bekah. Počula som tú pobavenosť v jej hlase.

,,Nie, Elijah asi nie, možno Kol..." zamyslela som sa a naraz sme sa rozosmiali; takto sme sa podpichovali dosť často. ,,Ale poviem ti tajomstvo Bekah," nahla som sa bližšie k jej uchu, ona sa ku mne nahla ešte bližšie. ,,mám veľmi rada toho vtáčika čo máte doma zavretého v klietke, len sa bojím, že ho ochvíľu tvoja mamka obetuje pre svoje čáry-máry." predstieraným strachom som jej to povedala. Dostali sme záchvaty smiechu a spadli sme naspäť do vysokej trávy.

,,Lorraina, navždy budeme sestry však? Vždy a navždy."zrazu sa posadila Rebekah a natiahla ruku s vystrčeným malíčkom smerom ku mne. Ja som sa taktiež posadila a obmotala som svoj malíček okolo toho jej.

,,Vždy a navždy." zopakovala som po nej.

Dlho sme sa rozprávali, smiali a hovorili sme si nezmyselné vtipy a veci, ktoré nám v tej chvíli napadli. Ani sme si neuvedomili, že sa začalo stmievať. Boli sme ponorené v našom vlastnom svete.

,,...a tak som spadla do tej studne, musel ma až otec vyťahovať, pretože to Finn nezvládol. Otec bol na mňa dosť nahnevaný, naozaj som sa snažila tváriť vážne, ale proste to nešlo, lebo sa Kol pochechtával v pozadí." dorozprávala mi svoj príbeh zo včerajška Rebekah. Ako po každej historke sme sa začali smiať.

Bekah sa pozrela smerom na oblohu a zhíkla, ,,Raina, poď, on už je mesiac na oblohe a dnes dokonca v úplnku, veď mi matka hovorila, že dnes máme domov prísť pred zotmením. Ja som zabudla" tiež som sa pozrela na oblohu, videla som krásny guľatý mesiac, ale ten mohol byť akokoľvek krásny, nič nemení na tom čo bude teraz v noci. Vlkolaci. Od strachu som strnula keď som v diaľke počula vytie. Rebekah ma chytila za ruku a tiahla ma bližšie k stromu.

,,Nemáme šancu dostať sa v tejto situácii do dediny, vlkolaci sú už určite v lese." rozprávala Rebekah tichým vystrašeným hlasom. Ja som bola tiež veľmi vystrašená, počula som už toľko príbehov o vlkolakoch a keď som si spomenula aká bola každá úplnkova noc keď sme sa s Esther skrývali pod domom. A teraz keď si predstavím ako sú blízko.  Slzy strachu pomaly opúšťajú moje oči. Rebekah si to všimne a silnejšie mi stiskne ruku, ,,Teraz ma musíš počúvať, jediná vec, ktorú teraz môžme spraviť, je, že vylezieme na strom, inú možnosť nevidím."  videla som, že aj ona má slzy na krajíčku.

Tiahne ma smerom ku stromu. Trochu ma pozdvihne aby som dočiahla na prvý konár. Celkom sa bojím či sa udržím, síce po stromoch leziem dosť často, ale teraz je úplne iná situácia. Pritiahnem sa k tej prvej vetve a postavím sa na ňu, vyleziem ešte o jednu vyššie a obzriem sa na Rebeku. Tá už tiež začala liezť, jej to tiež žiaden problém nerobí, ale tak ako ja, je tiež vystrašená. Skoro som spadla keď som započula vytie ešte bližšie pri nás.

Ja už som sa dostala na vrch stromu. Posunula som aby Rebekah mala miesto. Vidím, že už sa ledva drží, ale o minútu už dosadá na konár vedľa mňa. Objíme ma a začneme plakať. Kto by sa nebál v tejto situácii? Vytie vlkolakov počujeme každých pár sekúnd, túto noc pravdepodobne nezaspíme.

Pohľad Esther:

,,Nemôžeš sa na nich vykašľať, veď Rebekah je tvoja dcéra a Raina je tiež niečo ako tvoja dcéra!" kričí po mne Mikael.

,,A ty si myslíš, že si to neuvedomujem?!" zakričím na neho naspäť, ,,Ale čo mám teraz robiť, nemôžem ohroziť naše deti! Rebekah je už veľká určite niečo vymyslí a k tomu má Lorraina svoju mágiu!"

,,Určite sa im nič nestane, nesmie, znova už nikomu..." viem, že aj tým slovám, ktoré teraz povedal, sám neverí.

Pohľad Lorrainy:

Nemohla som sa pozerať na mŕtve telo tety Lys zabalené v plachte, ale musela som sa prekonať, toto je moja posledná šanca vidieť ju. Prišla som bližšie k nej a snažila som sa myslieť len na to ako ju mám rada. Pohladila som ju po studenej tvári a zašepkala som: ,,Tak ako som ti sľúbila teta Lys, nikdy na teba nezabudnem."

To boli posledné slová aké som jej kedy povedala.

Už okolo stromu kde sme s Rebekou sedeli prešlo niekoľko vlkolakov, ktorý určite cítili náš pach, ale asi si uvedomili, že sa k nám nedostanú tak išli ďalej. Bol tu už jeden, ktorý sa vyškriabal niekoľko metrov po pni, ale potom spadol, vtedy sme boli s Bekou úplne najviac vystrašené.

Začínalo svitať, som tak neuveriteľne rada, že s sa ani mne ani Rebeke nič nestalo. Stále som bola v jej objatí a už keď si ona tiež všimla, že začínalo svitať, rozosmiala sa víťazným smiechom a po lícach jej tiekli slzy šťastia. Ja som bola na tom podobne. ,,Nič sa nám nestalo!" hlasno vykríkla, obidve sme boli skutočne šťastne, ale ešte stále trochu rozklepané.

,,Len si dávaj pozor aby si teraz nespadla zo stromu." pokrútila nadomnou hlavou, dala mi pusu na líce a pomaly začala liezť dole.

Obidve sme sa rozbehli rýchlym behom do dediny a stále sme sa usmievali. Dobehli sme ku domu a rozrazili sme dvere. Videla som tam celú rodinu, ale nedali sme s Bekou šancu nikomu nič povedať. Ja som sa rozbehla do náruče Mikaelovi a Bekah do náruče tety Esther.

,,Ste v poriadku." vydýchli obaja naraz a Mikael ma pevne zovrel v náručí.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak nejak neviem čo na túto kapitolu povedať, ale dúfam, že sa vám páčila.

V tejto kapitole ste aj mohli vidieť prvý prísľub Always and Forever ♥

Potešia votes a nejaké pekné komenty. ♥

Lúči sa Laurila :*