It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XV

1001 n.l./14 rokov

Už teraz meškám na Mikaelov tráning. Vstávanie bolo ťažšie než som si myslela. Obliekala som sa čo najtichšie aby som nezobudila ostatných. Najrýchlejšie ako som mohla som sa vyplížila z domu a utekala na dohodnuté miesto.

,,Kde si bola?" bez pozdravenia na mňa začal rovno rozprávať.

,,Zaspala som." sklopila som pohľad k zemi.

,,Nesmie sa to opakovať, rozumieš?" naozaj som si nikdy nemyslela, že je taký prísny.

,,Samozrejme." odpovedala som rázne. Ešte by ma upozornil na to, že ma nepočul.

,,Tak dobre teda." obzrel si ma od hlavy po päty. ,,V tomto chceš behať a trénovať?!" na sebe som mala šaty. Vlastne všetko moje oblečenie boli iba šaty.

Rozmýšľala som čo spraviť. Mám to. ,,Hodíš mi ten nôž?" udivene sa na mňa pozrel, ale žiadne námietky nemal. Veľkým oblúkom mi ho hodil. Chytila som ho a priložila som si ho k šatám. Nožom som pretrhla látku nad kolenami a ťahala ho po celom obvode. Po dlhšom čase (netušila som, že to bude tak zložité) spodná látka spadla na zem. ,,Lepšie?" významne som sa na neho pozrela.

,,Tak toto som nečakal," priznal. ,,Ale určite to je lepšie." toto bude asi jeho štýl pochvaly. ,,Ideme tri kolá okolo lesa a zvyšok ti poviem po dokončení." tri kolá?! Veď to je viac ako 15 kilometrov. Nemala som na výber a rozbehla sa za ním, lebo on už vybehol.

,,Ja. Už. Naozaj. Nemôžem..." zastavila som sa a snažila sa popadnúť dych.

,,Ty si o to žiadala, a teraz si pohni!"

Prekvapene som sa na neho pozrela. Toto myslel vážne? Nevedela som, že to bude až také zložité, myslím tréning s Mikaelom.

Išla som rýchlou chôdzou, stále neviem popadnúť dych. Mikael okolo mňa stále behal a tlačil mi do hlavy nejaké veci, ktoré som vôbec nevnímala, pretože som rozmýšľala nad inými ako napríklad to, že sa snažím neodpadnúť. Na to aký má Mikael vek, takúto kondíciu by som nečakala nečakala.

Už vidím mýtinu! Po tých troch kolách. Párkrát som si naozaj myslela, že skolabujem, ale dala som to, síce som jedno kolečko obišla len v chôdzi, ale aj to sa počíta, nie? Na mýtine som klesla na kolená a rozmýšľala som nad tým, že prečo som sa na toto dala.

,,Vstávaj!" podal mi ruku, ale ja som sa ani nehla. On vôbec nebol zapotený, vôbec! Schmatol ma za obe ruky a vytiahol na nohy.

Vôbec som nevládala a cítila som, že moje kolená sa podlamujú každú sekundu viac a viac. ,,Prosím, na dnes to stačí." zašepkala som a pozrela sa mu do očí. Na tvári mal ľadový výraz.

,,Aj tak by si už viac dnes nezvládla."  prehodil a rozišiel sa smerom k lesu a na mňa sa už ani neobzrel.

Nevládala som a on ma tu nechá? Ľahla som si na zem a zhlboka dýchala. Privrela som oči a cítila som niečo veľmi divné. Môj dych sa mi pomaly vracal a začala som sa cítiť tak ako pred začiatkom behu. Plná energie. Zhíkla som, to moja mágia mi vrátila naspäť silu. Postavila som sa a naozaj som sa cítila ako predtým. Ako keby sa nič v priebehu tých dvoch hodín nestalo. Rozbehla som sa smerom k domu aby si náhodou Mikael nevšimol, že som v poriadku. Vtrhla som dovnútra a na moje prekvapenie tam nikto nebol okrem Niklausa. Ten si ma poobzeral. Musela som vyzerať strašne. Roztrhnuté šaty, rozcuchané vlasy, špinavé kolená... ,,Kde si bola Raina? Od tak skorého rána?"

Nebudem mu predsa klamať. ,,Bola som s Mikaelom, učí ma bojovať." prekvapene otvoril ústa.

,,Ale to nemôžeš, veď sa ti niečo stane!"