It was (no) mistake || [The Originals FF]

XLVIII

Chvíľu som na to nemo pozerala, ale potom som sa rozosmiala nad tým paradoxom. Môj osud má teda zmysel pre humor. Popravde, ani mi to po chvíli už smiešne neprišlo a bolo mi do plaču. Už som sa len pozerala do prázdna a zrovnávala som si v hlave myšlienky. Po chvíli rozmýšľania som v tom mala jasno. Oni mi s čarodejníckymi vecami určite nepomôžu a o mojom zistení im tiež nepoviem. Určite nie teraz. Je jasné, že by mi neverili a nehodlám si privolávať ďalšie starosti.

Myslím, že sa už mohlo pomaly stmievať a po dnešných zisteniach a prekvapeniach som bola dosť vyčerpaná. Chcela som si ľahnúť na zem tak ako som tu prespávala a dospávala dni, lenže teraz mi bráni od pokojného oddychovania jedna na pohľad veľmi protivná upírka. Pár pohybami rukou som okolo seba vyčarovala bariéru aby mi už spomínaná upírka nemohla v spánku ublížiť. Teraz už som mohla pokojne zaspať a potichu som sa zachichochatala keď som ešte postrehla ako sa ku mne pokúsila dostať.

,,Môžeš na mňa prestať zízať?" po dlhej dobe som na Kathrine vyletela, lebo od kedy som vstala, nemihla nikam inam pohľadom než na mňa. ,,Dosť ma to znervózňuje," od rána som si spisovala všetky svoje kúzla na pergameny.

,,Môžeš ma prestať provokovať?" vrátil mi ona tým istým tónom. ,,Prúdenie tvojej krvi je totižto neodolateľné,"

Než som stihla akokoľvek reagovať, prerušil ma hlas od vchodu do jaskyne, ktorý som počula veľmi slabo, ale asi to muselo niečo znamenať, lebo Kathrine sa rázom vyparila. Povzdychla som si a oprela som sa chrbtom o chladnú stenu. Popravde mi bolo úplne ukradnuté čo sa tam deje, lebo môj terajší cieľ je nájsť členov rodiny Mikaelsonovcov a nepočítala som, že by ma mohli nedajbože oni hľadať.

Chrbtom som sa zošmykla až na zem a sledovala som temný strop. Moje myšlienky viedli k tomu, kde môj život speje. Zatiaľ to pre mňa nevyzerá rúžovo, ale dúfam, že sa to obráti.

Z môjho premýšľania ma zrazu prebudil beh, ktorý sa stále približoval. Zvedavo som sa nadvihla na lakťoch keď som sem uvidela vbehnúť hnedovlasého vysokého chlapca. Nespoznala som ho. On na mňa nevedomky obrátil pohľad a keď ma zaregistroval, zastavil sa a skúmavo si ma prezrel, ale hneď na to pribehol k nejakej menšej skale a vzal si z nej niečo. Zaujímavé, predtým som si nevšimla, že by tam niečo bolo. On vybehol preč aj s tou vecou v ruke a ja som stále neviem prečo hypnotizovala pohľadom skalu. Potriasla som hlavou a opäť som si ľahla. To čo sa práve teraz teraz stalo, vyzeralo ako keby si to len moja myseľ vymyslela, ale moju domienku skazil výkrik a hlasné hlasy pri vchode. Takže opäť nejaká vec čo sa ma netýka. Pravdupovediac, celkom som sa začínala nudiť, ale moje nádeje pre "zábavu" vzplanuli keď som zrazu uvidela Stefana s Kathrine po boku.

Nenápadne som vyprskla do smiechu kvôli tej irónii. Včera som sa dozvedela, že Stefan je moja veľmi ďaleká rodina a dnes je uväznený v tejto jaskyni.

,,Ty?" prekvapene sa opýtal Stefan keď si ma všimol.

,,Ja mám meno..." zabrbrala som si popod nos a nijak som sa nepohla. Keď chcem pár chvíľ pokij pre rozmýšľanie, však prečo by sa mi to malo splniť?

,,Ako je možné, že ešte stále ehm... teda...-"

,,Žijem?"

,,Nechcel som to povedať tak priamo, ale áno," celkom ma Stefanova opatrnosť prekvapila. Čakala som podobnú povahu ako mal Damon.

,,Nie je ťažké odohnať upíra keď mu ukážem čo všetko dokážem, však Kathrine?" falošným úsmevom som sa pozrela na upírku a ona ma prebodla nepríjemným pohľadom.

Stefan vyzeral, že nevie ako má zareagovať, a preto si len sadol k neďalekej stene a snažil sa ignorovať Kathrine, ktorá mu väčšinu času niečo hovorila.

Po niekoľkých hodinách znudeného vysedávania a občasného listovania v mojich poznámkach, konečne niekto prehovoril, a Kathrine to nebola, lebo tá už hodnú chvíľu sedela urazená pri vchode do jaskyne.

,,Tak mi napadá, čo tvoja strava, za posledné dni? Stadiaľto si určite nevyšla a predsa si stále len človek?" Stefanovej otázke som sa zasmiala.

,,Ak človek vie dobre pracovať s bylinkami, všetko je možné," nechala som mu otvorenú odpoveď a on ju hneď pochopil. Vzniklo menšie trápne ticho, ktoré, ale narušili kroky ozývajúce sa od vchodu jaskyne, znova. Stefan nezaváhal a premiestnil sa tam svojou nadprirodzenou rýchlosťou.

V duchu som vedela, že to bude pravdepodobne Elena a spol. ktorí ho prišli "navštíviť". Pomaly som sa postavila a presunula som sa k svojim pergamenom s kúzlami, lebo mi v hlave vznikla myšlienka na skombinovanie byliniek, ale zrazu som spozornela, pretože som počula od vchodu Katherinin hlasný a zároveň nahnevaný hlas.

Pretočila som očami a len zo zaujímavosti som sa šla pozrieť čo sa deje, ale keď prešla za roh a v diaľke pri vstupe do jaskyne som videla stáť mne veľmi známeho človeka, ktorý si ma zatiaľ nevšimol, hlas sa mi zadrhol v krku a potichu a zároveň skoro nadšene som zašepkala. ,,Elijah,"

——————————————————-
Áno, ešte stále žijem 😂😂
Tak nejak som nenachádzala múzu písať tento príbeh, pretože v mojej hlave prevláda úplne iný fandom 😅 a o tom bude oznam.

Ak sa tu nájde nejaký fanúšik Supernaturalu, bola by som veľmi rada ak by ste sa pozreli na moju novú knihu We are Supernatural family! Ďakujeeem <333

Na scénu konečne privítavame veľmi známu postavu. Čo myslíte, ako sa k nemu Loira (new nickname 😂😂) bude chovať keď zohľadní čo sa stalo v minulosti?

Budem rada za každý jeden komentár alebo vote.

Lúči sa Laurila :*

P.S. Povedzte mi prosím, že nie som jediná kto sa má učiť naspamäť niekoľko strof z Maríny od Andreja Sládkoviča 😂😂