It was (no) mistake || [The Originals FF]

Memory XIV

1001 n.l./14 rokov

Už pár dní rozmýšľam o Kolových slovách, konkrétne o tých, ktoré hovoria, že sa neviem brániť. Má pravdu, keby došlo na fyzický boj bola by som úplne v koncoch. Viem aký mám teraz vzťah s Mikaelom (nerozprávam sa s ním od tej mojej kľúčovej otázky), ale on je jediná možnosť. Finna nežiadam, preto lebo on ešte "profesionálne" nebojoval v žiadnej bitke. Mikaela som o to už raz žiadala, ale odmietol to a tak dúfam, že mi teraz pomôže.

Podľa tety Esther by mal byť v lese na jeho mýtinke, ktorá presne viem kde je. Približovala som sa k tej mýtinke a keď už som bola dostatočne blízko uvidela som Mikaela ako niečo vyrezával nožom. Tak teraz alebo nikdy. Vykročila som a keď už som bola od neho vzdialená iba pár metrov, ani som si od ľaku nestihla všimnúť kedy, ale hodil tým nožom na strom za mňa. Letel mi tesne ponad hlavou. Vykríkla som a urýchlene si kľakla. Mikael sa ešte ani nepozrel kto prišiel. ,,Už som vám hovoril aby ste ma nevyrušovali!" z opasku si vytiahol ďalší nôž.

,,Ehm, ehm." odkašľala som si a on konečne zdvihol hlavu. Vyzeral byť dosť otrávený, pokiaľ si neuvedomil, že som to ja. Nasadil prekvapený výraz. Nečudujem sa, veď sa s ním už normálne nerozprávam tak tri roky?

,,Raina?"

Otočila som sa a išla smerom ku tomu stromu kde skončil Mikaelov nôž. Natiahla som ku nemu ruku, chytila ho za rukoväť a pomaly vyťahovala. Bolo to dosť ťažké, ale na sebe som nedala nič poznať. Keď sa mi to už konečne podarilo, prišla som ku Mikaelovi a hodila mu ten nôž. On ho samozrejme obratne chytil. ,,Potrebujem aby si ma naučil bojovať." prečo chodiť okolo horúcej kaše?

On sa napriamil. ,,V žiadnom prípade! Môj názor už poznáš." rázne zamietol.

,,Nemôžeš ma obmedzovať, je to moja vôľa a ja ťa o to žiadam." snažila som sa vyznieť milo.

,,Tak požiadaj niekoho iného, s týmto nesúhlasím, ešte sa ti niečo stane a ja to nechcem mať na svedomí!"

,,Lenže ja nikomu inému v týchto veciach neverím. A ak si nechceš nejaké moje zranenie vykladať za vinu tak ma naučíš bojovať, pretože práve keď nebudem vedieť bojovať vtedy sa mi môže niečo najskôr stať." pokúšala som sa veci obrátiť v môj prospech.

Bolo vidieť, že som ho dostala do rozpakov, pretože vedel, že mám pravdu. ,,No tak... V poriadku, ale musíš mi sľúbiť, že budeš všetko robiť čo najbezpečnejšie."

Ako keby som spravila niekedy niečo nebezpečné, teda ak nepočítame tých pár menších incidentov. ,,Súhlasím! Kedy môžme začať?" nedočkavo som sa na neho pozrela.

Postavil sa a začal ma obchádzať. To znamenalo, že chce začať už hneď teraz. ,,Lekcia číslo jeden, je dobré, že máš mágiu, ale pamätaj, tá ti nikdy nevyhraje celý boj, s ňou zvládneš len polovicu boja." pozorne som poslúchala každé jeho slovo. ,,Číslo dva..." v rýchlosti si vytiahol dýku z opasku a hodil ju po mne. To som nečakala a len tak tak som ju chytila. ,,...obozretnosť. Nikdy a nikde ťa nesmie nič prekvapiť. Stále v strehu!"

,,Mohol si ma upozorniť." čo keby ju po mne hodil a mne by sa niečo stalo, lebo by som ju nechytila?

,,Nie nemohol, ty sama si ma o toto požiadala. Tu a teraz nie som tvoj kamarát, to si pamätaj." išla z neho hrôza. Už chápem prečo Niklaus alebo ktokoľvek iný nemal rád lekcie s ním. ,,Takže pokračujeme... Lekcia číslo tri, sila, psychická aj fyzická. V žiadnom prípade nič nedokážeš pokiaľ si nebudeš veriť a už vôbec nie ak nemáš silu. Fyzická kondícia, jedna z najdôležitejších vecí-"

,,Ale ja ju mám, veď trávim celé dni vonku."

,,To nestačí ani zďaleka. A nikdy, nikdy ma neprerušuj!" tak takéhoto Mikaela vôbec nepoznám. Bolo to mnou a mojim správaním alebo sa tak choval aj predtým a ja som si to neuvedomovala? ,,Zajtra ráno pri východe slnka budeš tu a nieže budeš meškať." presvedčivo som prikývla. Tak skoro? Veď viem, že on chodí spať neskoro a vstáva veľmi skoro, ale pre mňa to bude obrovská zmena. ,,Na dnes ti to stačí. A Lorraine..." ani som si nestihla uvedomiť čo robí, ale hodil po mne ďalšiu dýku.