It was (no) mistake || [The Originals FF]

XXXIX

O jedno storočie neskôr

Pohľad Larraine:

Odrazu som nabrala na vedomí, ale stále som neotvárala oči. Cítila som sa nejak inak. Divne, prázdne. A vtedy som si na všetko spomenula. Moje dieťa! Posadila som sa a zažmúrala som očami aby si privykli na svetlo. Skúsila som sa poobzerať naokolo, ale toto nie je to miesto kde som upadla so spánku. Bola som na mýtine a pár krokov odomňa stála Dahlia s neutrálnym výrazom na tvári. ,,Kde je to dieťa?" zašepkala a mne naskočila husina. U nej je tento tón hlasu oveľa horší ako kričanie.

,,Ja, ja, oni mi ho zobrali," vykoktala som a cítila som, že sa ni do očí tlačia slzy.

,,Ako ti ho mohli vziať? Si mocnejšia ako ktokoľvek z obyčajných ľudí," nechápavo sa zasmiala a rozhodila rukami.

,,Umrela som, pri pôrode som umrela," potichu som zašepkala a spomínala som si na tú beznádej. ,,Ani neviem či to bol chlapček alebo dievčatko," ešte potichšie som dodala a môj pohľad bol zapichnutý do zeme. Začula som ako sa ku mne Dahlia približuje, ale ja som sa nevedela pohnúť. Vedela som, že teraz bude zle, ale stalo sa niečo čo aj mne vyrazilo dych. Dahlia ma objala okolo ramien.

,,Vieš, Lorraine, nakoniec bude všetko v poriadku," jej slovám som nerozumela až dokiaľ som neucítila pichľavú bolasť v ruke. Ona do mňa niečo pichla a ja som prestávala mať kontrolu nad svojim telom. Dopadla som na chrbát a nevedela som pohnúť ani prstami na rukách.

,,Čo?" bola som dosť prekvapená keď som vedela pohnúť pusou, ale moje zhrozenie z tejto situácie pretrvávalo.

,,...nakoniec ti bude odoustené, ale nič sa nezaobíde bez trestu," zhrozila som sa tak ako ešte nikdy. Viem, že toto nebude dobré. Budem trpieť, to viem už teraz.

,,Prečo ma proste nezabiješ?" plačlivo som povedala.

,,Lebo verím, že mi budeš ešte užitočná a verím, že si svoju chybu plne uvedomíš,"

,,Čo mi chceš spraviť?" zašepkala som priškrteným hlasom, lebo strach vo mne sa začal stupňovať.

,,Rozhodla som sa na tebe vyskúšať jeden môj experiment. Niekoľko stoviek rokov v spánku kde sa budeš utápať v svojich chybách, no nie je to skvelé?" falošne sa zasmiala a mňa pochytila panika.

,,Čože?! Nie!!" zúfalo som vykríkla, ale vedela som, že to čo povedala myslí vážne.

,,A mimochodom, otcom tvojho dieťaťa nebol tvoj milovaný," po dokončení tejto vety luskla prstami a ja som upadla do bezvedomia. Už teraz som v sebe cítila ten pocit viny a beznádej.

Pohľad Nadeen:

Počula som kráčanie po schodoch a zbystrila som pozornosť. Aya mala vtedy s tým kúzlom pravdu, nezostarla som ani o rok a čas sa mi neuveriteľne vlečie, ale našťastie si ho krátim študovaním nových a nových kníh, ktoré su každá o mágii.

,,Aya prosím, dnes si tu už bola, nepotrebujem ťa vidieť znova!" zakričala som, ale prekvapilo ma keď som uvidela muža vyjsť spoza rohu. Nespoznávala som ho, nikdy som ho nevidela. ,,Kto ste?" opatrne som sa opýtala.

,,Tak je to prevda," pousmial sa a ja som nechápavo nakrčila obočie. ,,Nadeen," vydýchol a ja som ostala z neho zmätená. Z jeho hlasu bolo počuť, že ma pozná.

,,Ešte raz... Kto ste?" tentokrát som sa opýtala trochu ostrejšie, lebo som začínala mať strach.

Pri odpovedi si dával načas. Odomkol dvere od mojej "izby" a pristúpil blízko ku mne pričom mi podal ruku aby som sa postavila. Nedôverčivo som si ho obzrela, ale nakoniec som sa zapomoci jeho ruky postavila. ,,Tristan de Martel," predstavil sa a ja som tam ostala stáť ako oparená. Predomnou stál môj otec. Nevedela som či sa usmiať alebo plakať, ale nakoniec sa v mojom vnútri usídlil hnev.

Jedným krokom som sa od neho odvdialila. ,,Takže ty tu teraz hovoríš, že si môj otec. Len tak sem nakráčaš? Kde si bol celý ten čas?!" vyletela som na neho.

On sa ani o milimeter nepohol a čakal kým mu nezačnem opäť venovať svoju plnú pozornosť. ,,Všetko ti vysvetlím, skutočne. Bolo mi tak ľúto, že som ťa nemohol vidieť vyrastať." smutne sa pousmial. ,,Pri menšej prechádzke ti všetko poviem," prisľúbil a ja som sa zháčila.

,,Ale čo Aya?"

,,S tou som to už vyriešil," povedal ako bez duše a ja som plná očakávaní vychádzala na chodbu. ,,Všetko to začalo keď sa na našom hrade objavila jedna rodina a mali tiež zvláštne schopnosti, ale úplne iné ako ty..."

---------------------------------------------
Na scénu prichádza konečne Tristan (aj rovno odchádza) a hrá sa nám na dobrého otecka. Ale čo by nespravil pre to aby dostal na svoju stranu veľmi mocnú čarodejnicu?

S Nadeen sa teraz už naozaj dlhšie neuvidíme, budeme sa znova venovať Lorraine a spravíme obrovský skok do budúcnosti a stretneme sa so známymi osôbkami (Mikaelsonovci ešte nie 😅).

Teraz už mimo príbeh, ale táto správa ma potešila. Ian sa konečne dočkal vytúženej rodiny ❤️❤️❤️ Heh, a ja som bola v tom, že upírom sa deti narodiť nemôžu (Nikki hrala tiež upíra, keby niekto nevedel, ale to určite každý vie 😂). A toto bol dosť trápny joke 😂😅

✨💖✨✨✨✨

btw. Pozerá niekto z vás Lucifera? 😏

Lúči sa Laurila :*